Posolstvo Svätého Otca ku Svetovému dňu modlitieb za povolania
Prinášame plné znenie Posolstva Svätého Otca Františka k 51. svetovému dňu modlitieb
za duchovné povolania, ktorý pripadne na 11. máj 2014 – Štvrtú veľkonočnú nedeľu,
zvanú aj Nedeľou Dobrého pastiera.
Povolania – svedectvo pravdy
Drahí
bratia a sestry!
1. Evanjelium hovorí: „Ježiš chodil po mestách a dedinách...
A keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce
bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: ,Žatva je veľká, ale robotníkov málo.
Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu‘“ (Mt 9, 35 – 38). Tieto
slová nás prekvapujú, pretože všetci vieme, že treba najskôr orať, siať a pestovať,
aby neskôr vo vhodnom čase bolo možné zožať hojnú úrodu. Ježiš však tvrdí, že „žatva
je veľká“. Kto sa však pričinil o takú hojnú úrodu? Odpoveď je len jedna: Boh. Je
zrejmé, že pole, o ktorom hovorí Ježiš, je ľudstvo, sme to my. A tá mocná sila, ktorá
spôsobila, že je „veľa ovocia“, je Božia milosť, je to spoločenstvo s ním (porov.
Jn 15, 5). V modlitbe, ktorú Ježiš žiada od Cirkvi, ide teda o prosbu, aby vzrástol
počet tých, ktorí sa venujú službe jeho kráľovstvu. Svätý Pavol, ktorý bol jedným
z týchto „Božích spolupracovníkov“, neúnavne sa obetoval pre vec evanjelia a Cirkvi.
S vedomím človeka, ktorý osobne okúsil, že Božia spásna vôľa je nevyspytateľná a že
počiatkom každého povolania je podnet vychádzajúci z milosti, apoštol Pavol kresťanom
v Korinte pripomína: „Vy ste Božia roľa” (1 Kor 3, 9). Preto v našom srdci vyviera
najskôr údiv nad hojnou žatvou, ktorou nás iba Boh môže obdariť; potom je to vďačnosť
za lásku, ktorá nás vždy predchádza; a nakoniec uctievanie za dielo, ktoré Boh vykonal
a ktoré si vyžaduje naše slobodné rozhodnutie konať s ním a pre neho.
2. Toľkokrát
sme sa už slovami žalmistu modlili: „On je náš stvoriteľ a jemu patríme, sme jeho
ľud a ovce z jeho stáda” (Ž 100, 3); alebo tiež „Pán si vyvolil Jakuba, Izraela za
svoje vlastníctvo“ (Ž 135, 4). Nuž teda sme Božím „vlastníctvom“, no nie takým vlastníctvom,
ktoré z nás robí otrokov, ale vlastníctvom chápaným ako silné puto, ktoré nás spája
s Bohom i medzi sebou navzájom na základe zmluvy, ktorá ostane navždy platná, „lebo
jeho milosrdenstvo je večné“ (Ž 136). V rozprávaní o povolaní proroka Jeremiáša nám
Boh napríklad pripomína, že nad každým z nás neustále bdie, aby sa v nás uskutočnilo
Božie slovo. Používa pritom obraz prúta mandľovníka, ktorý kvitne spomedzi všetkých
ako prvý, a tak ohlasuje zrod nového života na jar (porov. Jer 1, 11 – 12). Všetko
pochádza od Boha a všetko je darom od neho: svet, život, smrť, prítomnosť, budúcnosť,
„ale vy ste – uisťuje nás apoštol – Kristovi a Kristus Boží“ (1 Kor 3, 23). To vysvetľuje
spôsob, akým patríme Bohu: skrze jedinečný a osobný vzťah s Ježišom, ktorý nám hneď
na začiatku v krste daroval nový život. Teda je to Kristus, kto nás neustále prostredníctvom
svojho slova vyzýva, aby sme sa mu s dôverou zverili a milovali ho „z celého srdca,
z celého rozumu a z celej sily“ (Mk 12, 33). Hoci naše cesty sú mnohoraké, každé povolanie
si vyžaduje vyjsť zo seba samého a zamerať svoj život na Krista a na jeho evanjelium.
Tak v manželskom živote, ako aj v rôznych formách rehoľného zasvätenia a v kňazskom
živote treba prekonávať také spôsoby myslenia a konania, ktoré nie sú v súlade s Božou
vôľou. Je to „exodus, ktorý nás vedie na cestu adorácie a služby Pánovi v bratoch
a sestrách“ (príhovor k účastníkom Medzinárodnej jednoty generálnych predstavených,
8. máj 2013). Preto sa všetci máme klaňať Kristovi vo svojom srdci (porov. 1 Pt 3,
15), aby v nás milosť obsiahnutá v semene Božieho slova mohla rásť a premieňať sa
na konkrétnu službu blížnemu. Nesmieme mať strach: Boh v každom období nášho života
s láskou a starostlivo sleduje dielo, ktoré vyšlo z jeho rúk. Nikdy nás neopustí!
Uskutočnenie jeho plánu s nami mu leží na srdci, no predsa ho chce napĺňať len s naším
súhlasom a v spolupráci s nami.
3. Aj dnes Ježiš žije v udalostiach nášho
bežného života a prechádza nimi, aby sa priblížil všetkým, počnúc tými najmenšími,
a aby uzdravil naše zranenia a choroby. Obraciam sa teraz na tých, ktorí sú pripravení
počúvať Kristov hlas zaznievajúci v Cirkvi, aby pochopili, aké je ich vlastné povolanie.
Pozývam vás, aby ste sa nechali vnútorne premeniť jeho slovami, ktoré „sú Duch a život“
(Jn 6, 63). Mária, Ježišova a naša Matka, znova hovorí aj nám: „Urobte všetko, čo
vám povie!“ (Jn 2, 5). Bude pre vás dobré s dôverou kráčať spoločnou cestou, ktorá
dokáže vo vás a okolo vás vzbudiť tie najlepšie sily. Povolanie je ovocím dozrievajúcim
na dobre obrábanom poli vzájomnej lásky a služby v prostredí autentického cirkevného
života. Žiadne povolanie sa nerodí samo zo seba ani nežije pre seba samotné. Povolanie
vyviera z Božieho srdca a klíči v dobrej pôde veriaceho ľudu, v jeho skúsenosti bratskej
lásky. Či vari Ježiš nepovedal: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci,
ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35)?
4. Drahí bratia a sestry, žiť
„túto ,vysokú úroveň‘ každodenného kresťanského života“ (Ján Pavol II., apoštolský
list Novo millennio ineunte, 31) značí ísť niekedy proti prúdu a zahŕňa to
aj prekonávanie prekážok, mimo nás i v nás. Sám Ježiš nás upozorňuje, že dobré semeno
Božieho slova často ukradne Zlý; v raste mu zabránia súženia, udusia ho svetské starosti
a vábenia (porov. Mt 13, 19 – 22). Všetky tieto ťažkosti by nás mohli odradiť a presmerovať
na zdanlivo pohodlnejšie cesty. Ale skutočná radosť povolaných spočíva v tom, že veria
a zakusujú, že Pán je verný a že s ním môžeme kráčať; že môžeme byť učeníkmi a svedkami
Božej lásky a otvoriť svoje srdce pre vysoké ideály a vznešené veci. „My kresťania
sme neboli Pánom vyvolení na malé veci. Choďte vždy ponad ne, ku vznešeným veciam!
Stavte svoj život na vysoké ideály!“ (homília na svätej omši pre birmovancov, 28.
apríl 2013). Vás biskupi, kňazi, rehoľníci, kresťanské spoločenstvá a rodiny prosím,
aby ste pastoráciu povolaní zamerali týmto smerom a sprevádzali mladých na cestách
svätosti, ktoré sú veľmi osobné, a preto „si vyžadujú opravdivú a vlastnú pedagogiku
svätosti, ktorá by bola schopná prispôsobiť sa rytmom jednotlivých osôb. Táto pedagogika
musí integrovať bohatstvá ponuky poskytovanej všetkými tradičnými formami osobnej
a skupinovej pomoci, ako aj novými formami, ktoré sa poskytujú v združeniach a hnutiach
schválených Cirkvou“ (Ján Pavol II., apoštolský list Novo millennio ineunte,
31).
Pripravme si teda svoje srdce, aby bolo „dobrou pôdou“ na počúvanie, prijatie
a prežívanie Božieho slova, ktoré tak bude môcť priniesť svoje ovocie. Čím viac sa
dokážeme zjednotiť s Ježišom v modlitbe, pri čítaní Svätého písma, v Eucharistii a
vo sviatostiach, ktoré sa slávia a prežívajú v Cirkvi, a tiež prežívaním bratstva,
tým väčšmi v nás bude rásť radosť zo spolupráce s Bohom, v službe Božiemu kráľovstvu
a pravde, spravodlivosti a pokoju. A úroda bude hojná, úmerná milosti, ktorú sme dokázali
poslušne prijať. To vám úprimne želám a prosím vás, aby ste sa za mňa modlili. Zároveň
vám všetkým zo srdca udeľujem svoje apoštolské požehnanie.