Pri kanonizačnej slávnosti v nedeľu 27. apríla na Námestí sv. Petra Svätý Otec František
vyhlásil pápežov Jána XXIII. a Jána Pavla II. za svätých. Po obrade svätorečenia nasledovala
bohoslužba slova s liturgickými textami 2. veľkonočnej nedele (Sk 2,42-47; Ž 118,2-4.13-15.22-24;
1 Pt 1,3-9; Jn 20,19-31). Svätý Otec následne predniesol homíliu, ktorú uvádzame v
plnom znení:
„V centre dnešnej nedele, ktorá uzatvára Veľkonočnú oktávu, a
ktorú si sv. Ján Pavol II. želal nazvať nedeľou Božieho milosrdenstva, sú oslávené
rany vzkrieseného Ježiša. On ich už raz ukázal, keď sa zjavil apoštolom v ten istý
večer prvého dňa po sobote, v deň zmŕtvychvstania. Avšak v ten večer, ako sme počuli,
tam nebol Tomáš, a keď mu ostatní hovorili, že videli Pána, odpovedal, že ak neuvidí
a nedotkne sa tých rán, neuverí. O osem dní sa Ježiš opäť zjavil vo večeradle uprostred
učeníkov a bol tam aj Tomáš. Obrátil sa k nemu a pozval ho, aby sa dotkol jeho rán.
A vtedy si tento úprimný človek, tento muž, navyknutý overiť si všetko osobne, pokľakol
pred Ježišom a povedal: «Pán môj a Boh môj!» (Jn 20,28).
Ježišove rany sú pohoršením
pre vieru, ale sú aj previerkou viery. Preto z osláveného Kristovho tela rany nemiznú,
ostávajú, pretože tie rany sú neprestajným znamením Božej lásky voči nám a sú nevyhnutné
pre vieru v Boha. Nie preto, aby sme verili, že Boh jestvuje, ale pre vieru v to,
že Boh je láska, milosrdenstvo a vernosť. Sv. Peter, vychádzajúc z Izaiáša, píše kresťanom:
«Jeho ranami ste uzdravení» (1 Pt 2,24; porov. Iz 53,5).
Sv. Ján XXIII. a sv.
Ján Pavol II. mali odvahu hľadieť na Ježišove rany, dotýkať sa jeho ranených rúk a
prebodnutého boku. Nehanbili sa za Kristovo telo, nepohoršovali sa na ňom, na jeho
kríži, nehanbili sa za telo brata (porov. Iz 58,7), pretože v každom trpiacom videli
Ježiša. Boli to dvaja odvážni ľudia, plní odvahy (parrésie) Ducha Svätého a
vydali svedectvo Cirkvi a svetu o Božej dobrote a jeho milosrdenstve.
Boli
kňazmi, biskupmi a pápežmi dvadsiateho storočia. V ňom zažili tragédie, ale neboli
nimi premožení. Silnejší bol v nich Boh, silnejšia bola viera v Ježiša Krista, Vykupiteľa
človeka a Pána dejín, silnejšie v nich bolo Božie milosrdenstvo, ktoré sa zjavuje
v týchto piatich ranách, silnejšia bola materská blízkosť Márie.
V týchto
dvoch mužoch kontemplujúcich Kristove rany a svedkoch jeho milosrdenstva prebývala
«živá nádej», spolu s «nevýslovnou radosťou, plnou slávy» (1 Pt 1,3.8). Tá nádej a
tá radosť, ktoré vzkriesený Kristus dáva svojim učeníkom, a ktoré im nič a nikto nemôže
vziať. Veľkonočná nádej a radosť, ktoré prešli vyhňou sebazrieknutia, sebavyprázdnenia,
najkrajnejšej blízkosti k hriešnikom, až po nevoľnosť z horkosti toho kalicha. Túto
nádej a túto radosť títo dvaja svätí pápeži dostali ako dar od vzkrieseného Pána a
vo svojom čase ich v hojnosti darovali Božiemu ľudu, získajúc za to večnú odmenu.
Touto
nádejou a touto radosťou dýchalo už prvé spoločenstvo veriacich v Jeruzaleme, o ktorom
hovoria Skutky apoštolov (porov. Sk 2,42-47), ako sme to počuli v druhom čítaní. Je
to komunita, v ktorej sa žije podstata evanjelia, to znamená láska, milosrdenstvo,
jednoduchosť a bratstvo.
Tento obraz Cirkvi mal pred sebou Druhý vatikánsky
koncil. Ján XXIII. a Ján Pavol II. spolupracovali s Duchom Svätým, aby obnovili a
obrodili Cirkev podľa jej pôvodnej fyziognómie, toho výrazu, ktorý jej vtlačili svätí
počas priebehu storočí. Nezabúdajme, že práve svätí umožňujú Cirkvi napredovať a rásť.
Zvolaním Druhého vatikánskeho koncilu sv. Ján XXIII. preukázal citlivú vnímavosť voči
Duchu Svätému, nechal sa viesť a stal sa pre Cirkev pastierom, vodcom, ktorý bol sám
vedený, vedený Duchom. V tom spočívala jeho veľká služba Cirkvi. Preto sa mi páči
považovať ho za pápeža poddajnosti voči Duchu Svätému.
V tejto službe Božiemu
ľudu bol sv. Ján Pavol II. pápežom rodiny. On sám raz povedal, že by chcel, aby sa
naňho spomínalo ako na pápeža rodiny. S radosťou to zdôrazňujem, keďže sa nachádzame
na ceste synody o rodine a s rodinami, na ktorej nás on istotne z neba sprevádza a
podporuje.
Nech obaja títo noví svätí pastieri Božieho ľudu orodujú za Cirkev,
aby počas týchto dvoch rokov synodálnej cesty bola vnímavá voči Duchu Svätému v pastoračnej
službe rodine. Nech nás obaja učia nepohoršovať sa nad Kristovými ranami, prenikať
do tajomstva Božieho milosrdenstva, ktoré vždy dúfa, vždy odpúšťa, vždy miluje.“