Kardinál Giovanni Battista Re: Tajomstvo nesmiernej sympatie Jána XXIII.
Ako je známe, 27. apríla budú medzi svätých zaradené dve významné osobnosti z radov
pápežov: Ján XXIII. a Ján Pavol II. Nadovšetko obľúbení a milovaní pápeži, ktorí ostávajú
v srdciach ľudí, a ktorí svojou pôsobivou genialitou otvorili nové horizonty na ceste
Cirkvi a ovplyvnili dejiny sveta. Dvaja pápeži, navzájom odlišní svojím pôvodom a
formáciou, no obaja významní pre svoju šľachetnosť duše, nesmiernu ľudskosť, mimoriadnu
spiritualitu a inteligenciu. Aké je tajomstvo nesmiernej sympatie, ktorú pápež Roncalli
vzbudzoval u mužov a žien každého národa, zo všetkých oblastí života, či dokonca u
tých, ktorí zastávali odlišné náboženské a politické presvedčenie? Odpoveď na túto
otázku ponúka vo svojom článku pre denník L´Osservatore Romano taliansky kardinál
Giovanni Battista Re, niekdajší prefekt Kongregácie pre biskupov.
Pápež Ján
XXIII., rodák zo Sotto il Monte v oblasti Bergama, fascinoval veľkých i malých svojou
prekypujúcou dobrotou, ktorá sa prejavovala aj v spontánnych a dojemných gestách.
Tak tomu bolo aj v ten večer, keď bol otvorený Druhý vatikánsky koncil, keď ľuďom
zhromaždeným na Námestí sv. Petra povedal, aby, keď sa vrátia domov, pohladili svoje
deti a povedali im, že je to „pohladenie od pápeža“. Ľudstvo žízni po dobre,
láske, ľudskom teple, a keď objaví tieto hodnoty žité s takou intenzitou, aká bola
charakteristická pre pápeža Roncalliho, rodí sa spontánny obdiv a sympatia. Dobrota,
s akou si pápež Ján XXIII. získal svet, sa opierala o jeho radostnú, pokojnú a optimistickú
povahu, ale nemožno zabudnúť, že jeho charakter bol výsledkom úsilia a nepretržitej
práce na osobnej cnosti, čerpajúc zo školy evanjelia. Inými slovami, jeho spôsob bytia
a života bol ovocím hlbokého života modlitby a asketickej snahy o sebazdokonalenie,
ktoré si ako dieťa osvojil v rodine a potom v nich dozrieval a rástol. Keď pôsobil
ako nuncius v Bulharsku, svojim rodičom napísal: „Odkedy som odišiel z domu, pred
niečo viac ako desiatimi rokmi, prečítal som veľa kníh a naučil som sa mnoho
vecí, ktoré ste ma vy nemohli naučiť. Ale tie niekoľké,
ktoré som sa naučil od vás, sú pre mňa stále tie najcennejšie
a najdôležitejšie. Podopierajú a dávajú hodnotu mnohým ďalším, ktorým som sa
naučil neskôr.“
Dobrota pápeža Roncalliho si získavala veľký úspech,
pretože bola sprevádzaná múdrosťou a zdravým rozumom. Bola to dobrota osvetlená tou
inteligenciou, ktorá vie vždy hľadieť doďaleka. Keď sa Roncalli stal pápežom, začal
s iniciatívami, ktoré si podmanili svet, pričom medzi najpozoruhodnejšie patrí zvolanie
koncilu. Vždy sa snažil mať priateľské vzťahy s ľuďmi, a tiež s ľuďmi vzdialenými
od Cirkvi a od kresťanskej viery. Vo svojom živote bol bezpochyby staviteľom nie múrov,
ale mostov. Druhý vatikánsky koncil je v skutočnosti veľkým mostom, ktorý postavil
smerom k modernému svetu. Rovnako aj jeho dve nezabudnuteľné encykliky Mater et
magistra a Pacem in terris predstavujú dva druhy mostov ku všetkým ľuďom
dobrej vôle na tému hospodárstva, práce, sociálnej spravodlivosti a pokoja. Roncalli
svojou dobrotou – ako apoštolský nuncius, ako patriarcha Benátok a potom ako pápež
– dokázal vyriešiť mnoho problémov, pretože jeho dobrota otvárala dvere k dialógu
a toto mu pomáhalo nájsť správne riešenia. Bol presvedčený o tom, že hoci nejaký človek
možno inklinuje k zlému, prebýva v ňom vždy lúč dobra a kúsok ľudskosti. Ako zvykol
hovoriť, v každom mužovi a v každej žene je čosi dobré, aj v tých, ktorí sa zdajú
byť tými najhoršími. Z tohto dôvodu mal dôveru nielen v Boha, ale aj v ľudí.
Keď
Cirkev vyhlasuje pápeža Roncalliho za svätého, zo srdca vyviera spontánny hlasitý
súhlas: Česť a sláva tomuto pápežovi, ktorý otvoril koncil, dobrorečenie tomuto pápežovi,
ktorý ukázal svetu obraz dobra a naznačil všetkým, že jedinou cestou, ktorá vedie
k lepšej budúcnosti, je cesta pravdy, spravodlivosti, solidarity a lásky. Nech je
požehnaný tento pápež, ktorý naučil svet tomu, že ľudstvo potrebuje predovšetkým lásku
a dobrotu. (Zdroj: L´Osservatore Romano, 28. marca 2014) –mf–