Veľkonočný príhovor kardinála Jozefa Tomka

Veľká noc je jeden z najväčších kresťanských sviatkov. Na niektorých miestach sa svätí na úsvite tretieho dňa po veľkom piatku. Naznačuje noc, ktorá končí svetlom, oslobodenie z tmy, novú nádej a istotu. Je to sviatok jari, života, víťazstva nad smrťou, radosti. Tak sa odráža v našich srdečných želaniach a pozdravoch. Pre nás kresťanov ozajstná príčina našej veľkonočnej radosti sa dá vyjadriť jedným slovom: vzkriesenie. Je to ponajprv skutočnosť, že Ježiš z Nazaretu vstal z mŕtvych a už neumiera. Zároveň však nám pripomína naše vzkriesenie.

Jeho zmŕtvychvstanie má nesmierny význam aj pre našu vieru. Je to väčší zázrak ako všetky ostatné, lebo nikto mŕtvy si nemôže sám dať znovu život. Tým menej človek, ktorého toľkí videli umierať na kríži, ktorému rímsky stotník prebodol pre istotu kopijou srdce. Ale na úsvite tretieho dňa ten istý Ježiš z Nazaretu už nebol v hrobe, „z mŕtvych vstal jak predpovedal“, ukázal sa mnohým svedkom, dokonca aj skupine okolo päťsto učeníkov, neveriaceho Tomáša vyzval, aby sa dotkol jeho prebodnutého boku, jedol s učeníkmi, za štyridsať dní ich poučoval. Apoštol Pavol z Tarzu stretol v gréckom Korinte pochybovačov o posmrtnom živote vôbec, ktorí popierali možnosť vzkriesenia, preto Korinťanom tvrdí, že viera vo vzkriesenie Ježiša Krista je podstatná pre kresťanov: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15,12). Aj prvých kresťanov v Ríme Pavol utvrdzuje vo viere, keď im píše, že Kristus „vzkriesený z mŕtvych už neumiera“ (Rim 6,9).

Na Veľkú noc Ježiš Kristus teda svojim zmŕtvychvstaním posilňuje našu vieru, najmä vieru v posmrtný život, lebo on premohol smrť a ostáva živý ako Boh aj ako človek. Ježiš z Nazaretu nielen dal svoj život za pravdu, ktorú nám hlásal, ale vykonal čosi omnoho viac: jediný z celého ľudstva bol schopný vrátiť sa zo smrti k životu. Takému učiteľovi môžeme naozaj veriť, keď nás poučuje o Bohu, o stvorení, o hriechu, o vykúpení, o večnosti, o zmysle života.

Vzkriesenie Ježiša Krista spôsobilo v Jeruzaleme veľký rozruch. S prvým svetlom tej pamätnej nedele správa o prázdnom hrobe a potom stretnutia žijúceho Učiteľa z Nazaretu s Máriou z Magdaly, so ženami, s apoštolmi, s prvými veriacimi - to všetko bolo vzrušujúcim výbuchom radosti a nádeje. Pán naozaj vstal z mŕtvych, bol znovu uprostred nich! On žije! Život premohol smrť. Nastalo nové obdobie, otvorili sa nové horizonty. Obnovila sa životná energia. Po veľkopiatočnej tragédii a sobotnom tichu smrti prišlo nedeľné svetlo. Všetko dostávalo nový zmysel. Dokonca aj kríž, aj utrpenie, aj bolesť. Ako to dvom skleslým pútnikom na ceste do Emauz vysvetlil sám tajomný spolupútnik: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy?“

História vzkriesenia sa predlžuje, má dosah aj na dnešok a na budúcnosť. Kristus naozaj vstal z mŕtvych, aby viac neumieral, ale žil. On premohol smrť a ostáva živý ako Boh aj ako človek, ba čo viac, sľúbil nám svoju osobnú trvalú prítomnosť: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).

Toto uistenie vzkrieseného Pána je pre nás dôležité. Ako spomínaní dvaja učeníci na ceste do Emauz, aj my sme pútnici na ceste životom. Môžeme zakúsiť chvíle bolesti a ťažkostí, sklamania z ľudí i z vlastnej slabosti, momenty skleslosti a únavy z každodennej námahy. Aj naša viera v Boha môže niekedy zakolísať: ak Boh žije, prečo dovolí jestvovanie toľkého zla na svete, prečo svojou mocou neprekazí ľudskú zlobu, zabíjanie, najmä hromadné ako je to vo vojne; prečo aj nevinní ľudia toľko trpia; ako je to s posmrtným životom: naozaj žijeme po smrti, keď podľa skúsenosti, „z hrobu sa nikto nevrátil“; aký smer a zmysel máme dať terajšiemu životu?

Skutočnosť, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, má priamy následok aj pre nás. On vstal z mŕtvych ako prvý z ľudí, - ako „prvotina“ podľa Pavlovho výrazu - , teda aj my raz vstaneme, aj nás čaká vzkriesenie k novému životu. Hrob nie je pre nás definitívny koniec. Ako sa naraz zmenil život skleslým emauzským pútnikom, keď poznali vzkrieseného Pána pri lámaní chleba; ako sa im vrátila radosť, istota, nádej. Tak nech je aj pre nás terajší sviatok vzkriesenia obnovením nádeje a radosti. Kristus vstal z mŕtvych, aj my vstaneme!

My vzkrieseného, teraz žijúceho Krista poznáme z evanjelia aj z určitej duchovnej skúsenosti; máme ho v Eucharistii, ale on je s nami v každej chvíli. Ako hovorí sv. Pavol, „moc jeho zmŕtvychvstania“ (apoštol ju nazýva po grécky „dynamickou“: dynamis), pôsobí v nás, je nám naporúdzi. Oslávený Kristus nás očakáva vo večnosti. Ale On dáva zmysel aj nášmu terajšiemu konaniu a celej našej existencii. Preto sa radujeme, preto žijeme s nádejou, preto s presvedčením vyznávame: „Viem, komu som uveril ...“

Drahí rodáci, prajem vám všetkým, aby sa radostné „Aleluja“ stalo pre všetkých vašim životným hymnom a inšpiráciou!