Ku krížovej ceste v Koloseu: Utrpenie ako bozk od Pána
Vatikán 18. apríla – Drámy súčasného sveta, dôsledky hospodárskej krízy, problémy
a bieda južného Talianska. To sú len niektoré z tém, ktoré Mons. Giancarlo Bregantini,
arcibiskup diecézy Campobasso-Boiano, rozvíja v meditáciách ku krížovej ceste v Koloseu.
So začiatkom o 21.15 hod. jej bude v dnešný Veľký piatok predsedať Svätý Otec. V štrnástich
zastaveniach venuje taliansky arcibiskup pozornosť nielen Kristovmu utrpeniu, ale
aj samotnému vzkrieseniu:
„Sila tradičnej krížovej cesty spočíva
v tom, že nezahŕňa pätnáste zastavenie. Zo všetkých zastavení tak musí
vychádzať moc vzkriesenia! Celá krížová cesta je popretkávaná touto dualitou: bolesť
a nádej, slzy a ten, kto ich utiera, skúsenosti drámy a tiež odvahy. Tak celá krížová
cesta je plná vzkriesenia. Všetky uvedené príklady predstavujú opis novodobých drám.
Čo je teda, aj v tomto prípade, nádejou? Skutočnosť, že Ježišovi
leží na srdci táto ťarcha, nezbavuje sa jej, ani ju neponecháva bez odpovede,
ale prijatím kríža prijíma aj krízu a ukazuje nám cestu, aby sme sa s problémami
dokázali vysporiadať, nenechali sa nimi gniaviť, ale pristúpili
k nim zodpovedne, a to najmä tým, že ťarchu krízy ponesieme spoločne.
Povzbudzujem napríklad k hospodárskym kontraktom založeným na solidarite, aby
tam, kde sa nejaký podnik nachádza v ťažkostiach, mohol takýmto spôsobom
prekonať krízu. Aj mnoho iných podobných príbehov.“
Je medzi
zastaveniami aj také, ktoré sa vás dotýka osobitným spôsobom?
„To, ktoré
je o matke, pretože v ňom som videl aj moju mamu, videl som v
ňom každú mamu, videl som tam zvlášť mamy pri postieľkach
svojich detí. Pôsobil som ako kňaz vo väzniciach a v nemocniciach. Vďaka skúsenostiam
vo väzení som sa naučil, že všetci ťa môžu sklamať, ale nie mama; v nemocnici
som videl istú mamu až do takej miery pomáhať svojmu nezdravému
synovi, že tento chlapec, keď odchádzal, povedal: «Teraz už rozumiem, kto je
moja mama.» Venujem toto zastavenie mamám v Ohňovej zemi, ktoré stratili
deti v dôsledku rakoviny.“
Aké posolstvo ste chceli adresovať kresťanom
prostredníctvom týchto meditácií ku Krížovej ceste?
„Že nikdy netrpíme nadarmo,
že Kristus je tou tvárou, ktorá osvecuje, a človek je tou tvárou, v
ktorej je stelesnený. Taký je aj názov: «Tvár Krista, tvár človeka». Preto
je veľmi pekné môcť povedať: «Trpím spolu s mojím Pánom. Utrpenie je jeho bozkom.
Zmluva, ktorú s ním vytváram, ma pobáda, aby som bol jeho spojencom». Ďalším
posolstvom je to, ktoré je tak veľmi zdôrazňované v Evangelii gaudium: «Utrpenie
druhého má zachraňujúci vplyv na moje utrpenie. Nevidím zmysel
v zahľadení sa do seba a maznaní svojich rán, ale nádej nachádzam, keď hľadím na utrpenie
iného.» Dvanáste zastavenie, ktoré sa vzťahuje na sedem Ježišových slov, nie je ničím
iným, ako naučiť sa vykúpeniu z vlastného utrpenia skrze utrpenie druhých.
Slovo za slovom, krok za krokom, schodík po schodíku napĺňa Kristus
túto nádhernú skúsenosť dať zmysel utrpeniu. A dovoľte
mi z Vatikánskeho rozhlasu vysvetliť, prečo posledný riadok dvanásteho
zastavenia obsahuje tak trochu tajomnú vetu, ktorá znie: «V Bohu sa všetky
úlomky skladajú do jednoty». Túto vetu mi povedala veľmi dojímavým spôsobom
jedna profesorka matematiky, ktorá zomierala na rakovinu. Aby som ju utešil, nehovoril
som vágne slová, ale prečítal som jej a skomentoval sedem Ježišových
slov na kríži. Hoci sa na mňa spočiatku nahnevane pozrela, akoby
chcela povedať «Tento mi tu prišiel rozprávať zvyčajné veci, zatiaľ
čo ja umieram», no keď sa započúvala do siedmich Ježišových slov, rozžiarila
sa, v srdci sa jej rozjasnilo, počúvala ma s dojemnou pozornosťou, a keď som
jej vyrozprával všetkých sedem Ježišových slov, tak ako sú podané v tomto zastavení,
dodala na záver: «Teraz chápem, prečo sa v Bohu všetky úlomky skladajú
do jednoty ».“ –mf–