Spomína kardinál Sandri, ktorý oznámil smrť Jána Pavla II.

V stredu 2. apríla uplynie deväť rokov odvtedy, ako si Pán povolal do večnosti pápeža Jána Pavla II. po rokoch hrdinského znášania utrpenia. Veriacim, ktorí vtedy premenili Námestie sv. Petra na obrovské večeradlo modlitby, správu vo večerných hodinách oznámil substitút Štátneho sekretariátu, kardinál Leonardo Sandri: „Drahí bratia a sestry, o 21:37 sa náš milovaný Svätý Otec Ján Pavol II. odobral do Otcovho domu. Modlime sa za neho.”

Kardinál Sandri, ktorý v súčasnosti stojí na čele Kongregácie pre východné cirkvi, si na udalosť spomína takto:

„Bola to obrovská emócia. Teraz vo svetle nadchádzajúcej kanonizácie je pre mňa toto oznámenie svätcovho prechodu z pozemského života do domu Otcovho emóciou dvojnásobnou. Cítim sa nehodným a ďaleko od toho byť v tej chvíli nástrojom tomu, ktorý bol ozajstným evanjelizátorom, mužom pokoja, človekom hlbokého vnútorného života, ktorý tvoril základ pre celú jeho činnosť, človeka, ktorý celú svoju službu prežíval s veľkým odriekaním a veľkou chudobou.“

Argentínsky kardinál ako niekdajší spolupracovník Jána Pavla II. v Rímskej kúrii takto zhŕňa svoju osobnú skúsenosť:

„Mám veľké množstvo spomienok. Predovšetkým som mal možnosť vidieť, ako Boh obdaril Karola Wojtyłu mimoriadne bohatou ľudskosťou. Všetka tá svätosť, ktorú sme potom videli počas jeho života ako kňaza, biskupa a pápeža, spočívala na ľudskej osobe, ktorá prešla toľkými utrpeniami: prenasledovanie, matkina smrť keď bol dieťaťom, prekážky zo strany režimu, keď bol nútený žiť v nepriateľsky zameranom prostredí, toto všetko prežil človek, mimoriadny pre svoju sympatiu, fyzický zjav, veľkú kultúrnu hĺbku a bohatstvo vďaka absolvovaným štúdiám, a to aj vo filozofii a osobitne vo fenomenológii... Ďalej pre jeho mimoriadnu znalosť ľudí, schopnosť nadväzovať kontakty, ovládanie jazykov, poznanie sveta ešte z čias, keď bol biskupom v Poľsku... A táto ľudskosť bola pozdvihnutá Bohom cez život tvrdých zápasov, cez život utrpenia, obety, tiež život odriekania. Toto som mal možnosť obdivovať aj v posledný deň jeho života, keď ležal na smrteľnej posteli. Bol to prejav totálneho sebazrieknutia, aj z materiálneho hľadiska: nebolo tam nijakého luxusu, ktorý by ho obklopoval. Túto ľudskosť Boh korunoval darmi Ducha Svätého, a teda všetkým tým - počnúc vierou, nádejou a láskou – čo z bežného človeka, takého ako všetci, robí svätca.“ -jb-