Tretia pôstna kázeň: Sv. Ambróz a viera v Eucharistiu

Vatikán 29. marca - Tretiu z cyklu pôstnych kázní venoval pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa svätému cirkevnému učiteľovi Ambrózovi (339 – 397). Za prítomnosti Svätého Otca a členov Rímskej kúrie v piatok 28. marca v mariánskej kaplnke Apoštolského paláca poukázal v jeho učení na úlohu sviatostí v živote Cirkvi. Čerpajúc z Ambrózových spisov O sviatostiach (De sacramentis) a O tajomstvách (De mysteriis) osobitne vyzdvihol Ambrózove jasné vyjadrenia o reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii, tzv. eucharistický realizmus. Ďalej v súvislosti s Eucharistiou poukázal na židovský náboženský kontext, napr. na skutočnosť, že grécke pomenovanie eucharistia zodpovedá hebrejskému berakah, ktoré označuje modlitbu dobrorečenia a vďakyvzdania konanú počas rituálneho stolovania. Poznanie súvislostí so židovskou tradíciou podľa jeho slov pomáha prehlbovaniu chápania Eucharistie. Ako príklad takéhoto prístupu uviedol dielo Benedikta XVI. Ježiš Nazaretský.

V duchu sv. Ambróza čerpal pápežský kazateľ aj z učenia jeho žiaka sv. Augustína, ktorý v diele Boží štát spomína dva zázraky, ktoré sa dejú v Eucharistii:
„Jedným je ten, ktorý robí z chleba a vína Kristovo telo a krv, druhým je ten, ktorý robí z nás «živú a Bohu milú obetu», a ktorý nás zjednocuje s Kristovou obetou ako aktérov, nie iba ako divákov. V ofertóriu sme obetovali chlieb a víno, ktoré prirodzene nemali pre Boha ani hodnotu, ani význam sami osebe. Avšak pri premenení tam Kristus vkladá hodnotu, ktorú ja sám nemôžem svojej obete dať. V tomto momente sa chlieb a víno stávajú Telom a Krvou Krista, ktorý sa vydáva na smrť v najvyššom skutku lásky k Otcovi. Nuž pozrite, čo sa tu stalo: môj chudobný dar bez hodnoty sa stal dokonalým darom pre Otca. Ježiš v chlebe a víne nielen dáva seba samého, ale berie aj nás a mení nás - mysticky, nie reálne - na seba samého, dáva aj nám tú hodnotu, akú má jeho dar lásky k Otcovi. V tom chlebe a víne sme aj my. Ako píše sv. Augustín, «v tom, čo Cirkev obetuje, obetuje seba samu» (Augustín: De civitate Dei, X, 6)“

Túto tajomnú výmenu páter Cantalamessa ilustroval aj príkladom zo života:
„Predstavme si početnú rodinu, v ktorej je prvorodený syn, ktorý obdivuje a nadovšetko miluje svojho otca. K jeho narodeninám mu chce venovať vzácny dar. Skôr však, než mu ho odovzdá, požiada nenápadne svojich bratov a sestry, aby sa na dar podpísali. Tento dar sa teda dostáva do otcových rúk ako znak lásky všetkých jeho detí bez rozdielov, aj keď v skutočnosti jeho cenu zaplatil len jeden z nich.
Toto sa odohráva v eucharistickej obete. Ježiš nekonečne obdivuje a miluje nebeského Otca. Chce mu každý deň až do skončenia sveta venovať dar, najcennejší dar, aký si možno predstaviť, dar svojho vlastného života. Vo svätej omši pozýva všetkých svojich ‚bratov‛, aby k daru pripojili svoj podpis, takže prichádza k Bohu Otcovi ako dar od všetkých jeho detí bez rozdielu, hoci len jeden zaplatil jeho cenu. A akú cenu!
Naším podpisom je tých niekoľko kvapiek vody, ktoré sú primiešané do vína v kalichu. Augustín vysvetľuje, že naším podpisom je predovšetkým to „amen“, ktoré veriaci vyslovujú vo chvíli prijímania: «Na to, čím ste, odpovedáte: ‚Amen‛, a touto odpoveďou to podpisujete. Povedia ti: ‚Telo Kristovo‛, a ty odpovedáš ‚Amen‛. Buď údom Kristovho tela, aby si bol pravdivý vo svojom ‚Amen‛... Buďte tým, čo vidíte, a prijmite to, čím ste» (Augustín: Sermo 272).“

Po sv. Augustínovi, o ktorom pápežský kazateľ hovoril vo svojej druhej pôstnej kázni pred týždňom, a terajšom sv. Ambrózovi budú v ďalších týždňoch nasledovať dvaja pápeži s prímením Veľký: sv. Lev a sv. Gregor. Pôstne kázne sa konajú každý piatok pôstneho obdobia v pápežskej kaplnke Redemptoris Mater. -jb-