Zamyslenie P. Milana
Bubáka SVD na 2. pôstnu nedeľu má názov Odíď.
Sú dva dôvody, prečo sa
ľudia vyberajú na cestu: buď idú za niečím alebo od niečoho utekajú. Ten prvý dôvod,
ísť za niečím, je témou mnohých príbehov, mýtov, rozprávok a legiend, ktoré sú určené
hlavne pre mladých ľudí, aby v nich vzbudili idealizmus a túžbu pre „viac“: to znamená
aby sa neuspokojili s tým, čo majú, ale aby šli ďalej, objavovali nové možnosti a
horizonty a kráčali za nimi. No ten druhý dôvod vydania sa na cestu je trocha
iný. Týka sa tých, ktorí žijú v situáciách, ktoré sú pre nich neúnosné, ktoré ich
deformujú a rozkladajú. Alebo aj keď nie, títo ľudia cítia, že nie je pre nich únosné
pridať sa k mase, ktorá sa správa podľa pravidiel, ktoré sú v rozpore s dobrom, s
integritou ľudskej osoby a často i so zdravým rozumom. Do tejto skupiny patrí
Abrahám, o ktorom sme si čítali v dnešnom prvom čítaní. Možno vo všeobecnosti jeho
príbeh takto nevnímame. Skôr by sme ho zaradili do tej prvej skupiny: Abrahám bol
povolaný vykročiť na cestu za niečím, o čom nemal ani vôbec jasnú predstavu, skôr
videl hmlu. Uveril však Božiemu slovu a vybral sa za niečím „väčším“. No aj keď toto
je pravda, zdá sa, že táto interpretácia nepopisuje celú podstatu jeho príbehu. Pozrime
sa na Abrahámov príbeh zblízka. Abrahám žil so svojim otcom Tárem v Chaldejskom
meste Úr. Toto mesto, v ktorom Abrahám prežil svoju mladosť, je nám dnes pomerne dobre
známe vďaka vykopávkam. Nachádzalo sa asi 200 km južne od dnešného Bagdadu. Bolo to
mesto s vysokou kultúrou a s najstaršími súdmi a parlamentom, ktorý poznajú dejiny.
Tu sa formovali prvé sociálne zákony. Aj technika poľnohospodárstva dosiahla v Úre
takej úrovne, ako nikde inde. V Úre sa nachádzal chrám, v ktorom miestni obyvatelia
uctievali boha Sina. Tohto boha si maľovali ako starého muža so šedivou bradou, ktorého
tvár bola namodralá ako mesiac. Tamojší poľnohospodári naň pozerali ako na symbol
všetkých metafyzických síl rozprestierajúcich sa nad svetom. Keď archeológovia robili
v tomto chráme vykopávky, stretli sa s veľmi podivným zvykom, ktorý sa tu praktizoval.
Tomuto bohu Sinovi miestni obyvatelia obetovali deti, aby si tak zabezpečili úrodnosť
v časoch sucha.
Keď čítame knihu Genezis, nájdeme tam zmienku o tom, ako jedného
dňa Táre vzal svojho syna Abrama aj s jeho manželkou Sárou, svojho vnuka Lóta (syna
svojho zomrelého syna Arana) aj s jeho matkou, aby opustili spoločne toto mesto Úr
a odsťahovali sa inde, do krajiny Kanaán, do mesta Haranu (čo bolo asi 1500 km na
sever od Úru v dnešnom Libanone). Pýtame sa prečo? Čo sa stalo? Biblia nepodáva žiadne
ďalšie vysvetlenia. Existuje však jedna nekanonická, veľmi stará hebrejská kniha,
ktorá sa volá Kniha Jubileí. Táto kniha má v sebe aj zmienku o tom, prečo Abrahámov
otec odišiel aj so svojimi blízkymi príbuznými z Úru. Kniha hovorí, že Táre musel
odtiaľ odísť preto, lebo jeho syn Abram urazil miestneho boha Sina v jeho vlastnom
chráme. V skutočnosti chrám vypálil (Book of Jubilees, kap. 12, v. 12). Je
to zaujímavé. Abram, hoci bol súčasťou úrskej kultúry, sa proti niektorým jej prejavom
vzbúril. Jedným z nich bolo aj obetovanie detí bohu Sinovi. Abrama môžeme teda označiť
za rebelanta alebo čiernu ovcu, ktorá sa nedokázala zmieriť s niektorými prejavmi
svojej vlastnej kultúry a spoločenského i súkromného života. Odišli teda do iného
mesta, do Háranu. Lenže keď došli na nové miesto, do Háranu, bohužiaľ aj tu našli
tú istú tradíciu. A bolo to práve na tomto meste, kde bol Abram konečne povolaný,
aby opustil svoju krajinu, svoju rodinu, dom svojho otca „a odišiel do krajiny, ktorú
mu Boh ukáže.” Abrahám odišiel, ako mu Pán povedal a Boh ho požehnával pre jeho veľkú
vieru. Z tohto vidíme, že prvotným motívom, prečo Abrahám odišiel z domu, bol zhnusenie
sa nad praktikami, ktoré sa tam vykonávali. Abram neostal len pri zhnusení, ale aktívne
reagoval proti tomu, čo sa mu zdalo perverzné. No jeho zotrvávanie na tomto mieste
sa mu po čase zdalo byť neúnosné. Možno preto, lebo vedel, že nemá žalúdok tu zostať.
A možno aj preto, lebo miestni obyvatelia ho vypudili. Ktovie. Faktom je, že po tomto
všetkom odišiel aj s celým svojím klanom, včetne otca. Odišiel teda od niečoho. Nevedel,
kam ide, vedel však, čo zanecháva. Aj keď, samozrejme, to bola zmes: zanechával istoty,
svoju rodnú zem, svojich priateľov a možno i istý a dobre vynášajúci biznis. No vedel,
že musí vyjadriť protest, musí odísť a tak dať najavo postoj, ktorý neskôr vyjadril
Ježiš slovami: „nech si mŕtvi pochovávajú svojich mŕtvych“. A vnútorne sa tým disponoval
na povolanie ísť za niečím. Na ďalšom mieste – v Hárane – nenašiel nič lepšieho. No
pre Boha bol až overeným kandidátom na to, aby ho povolal na čosi veľké, a aby ho
použil pre svoje ciele.
Pod vplyvom tohto Abrahámovho príbehu by sme si dnes
mali aj my všetci klásť otázky, ako jednotlivci i ako spoločenstvo: V čom žijeme?
V čo sme chytení? Vyhovuje nám stav, v ktorom sa nachádzame? Nemali by sme sa vzbúriť,
keď inak nie, aspoň tým, že sa vydáme na cestu k niečomu inému? A keď nie fyzicky,
tak aspoň vnútorne? Nežijeme napríklad osobne v neduhu, z ktorého nás nedostane
nič iné, iba opustenie prostredia, priateľstiev, tradícií, zvyklostí? Niektorých nerestí
sa inak zbaviť nedá. Alebo nežijeme v prostredí, kde sa potrebujeme vyjadriť a
povedať, čo si naozaj myslíme. Niektoré prostredia nám pripadajú, ako keby sa všetci
ľudia zbláznili. Pekne to popisuje Žalm 13: „Blázon si v srdci hovorí: «Boha niet.»
Skazení sú a ohavnosti páchajú. Nikto z nich nerobí dobre. Pán pozerá z neba
na synov ľudských a skúma, či je niekto rozumný a hľadá Boha. Všetci
poblúdili, všetci sa skazili; nikto nerobí dobre, veru, celkom nik. Či nezmúdrejú
tí, čo páchajú neprávosť a požierajú môj ľud, akoby jedli
chlieb?“ Niekedy, keď pozorujeme ľudí a ich správanie, máme dojem, ako keby stratili
súdnosť a rozum. Davová psychóza a davové popletenie hodnôt nás vedú k tomu, že nie
sme schopní už za seba ani myslieť. Nedávno sa tak vyjadril jeden kritik o talianskej
televíznej kultúre: ľudia sa celé dni len zabávajú. Všetok svoj voľný čas venujú sledovaniu
interaktívnych televíznych programov, telefonujú do nich alebo sa priamo na nich zúčastňujú
a otvárajú tam pred verejnosťou svoje vnútorné žumpy. Na tom by, samozrejme, nebolo
nič zlé, ale robia to zo zábavy, bez najmenšej štipky ľútosti alebo pokánia nad tým,
čo vykonali, či pravdivej sebareflexie.
Niektorí možno aj vieme, kde je sever,
no nemáme odvahu povedať, čo si myslíme. Pripomína nám to tú známu Andersenovu rozprávku
o cisárových nových šatách. Všetci vieme, že kráľ je nahý, ale všetci sa tvárime,
že je oblečený. Je to viditeľné na mnohých debatách a diskusiách o otázkach, ktoré
hýbu súčasnou spoločnosťou. Niektoré nenormálne veci sa tvária ako normálne a všetci
sa tvárime, že sú normálne, hoci každý vie svoje. Čo nám bráni povedať na plné ústa,
čo si myslíme? Snáď to, že nikto z nás nie je nevinný ako dieťa v spomínanej rozprávke!
To je pravda, iba nevinní môžu poukazovať na pravdu. Ale čo tak dať sa na pokánie?
Nedala by sa niekde nabrať odvaha? Nič si nevyčítajme. Všetci sme rovnako chytení.
No Božie slovo nás dnes provokuje. Čo urobíme? Aj o tejto otázke je Pôstne obdobie.
Želám vám požehnanú nedeľu.