Pápež František sympóziu Sacrosanctum concilium: Zostáva veľa práce na liturgickej formácii veriacich

Vatikán 21. februára – „Sláviť pravú duchovnú bohoslužbu znamená prinášať samých seba ako živú, svätú a Bohu milú obetu,“ pripomína pápež František v posolstve, prostredníctvom ktorého sa prihovoril účastníkom sympózia na tému „Sacrosanctum concilium – vďačnosť a záväzok voči veľkému posunu cirkevného spoločenstva“.
Pri príležitosti 50. výročia Konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium ho na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme organizovala Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Práve jej prefektovi, ktorým je kardinál Antonio Cañizares Llovera, bolo posolstvo adresované. Svätý Otec v ňom vyjadruje vďačnosť za prvý dokument koncilu a pripomína jeho význam, ako aj záväzok prijať a plnšie uplatňovať jeho učenie:

Konštitúcia Sacrosanctum concilium a ďalšie rozvinutie Magistéria nám vo veľkej miere umožnili pochopiť liturgiu vo svetle Božieho zjavenia, ako «vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista», v ktorom je «dokonalý verejný kult vykonávaný tajomným telom Ježiša Krista, čiže hlavou a jej údmi» (Sacrosanctum concilium, 7). Kristus sa zjavuje ako pravý protagonista každého slávenia, a «k sebe vždy pridružuje Cirkev, svoju milovanú nevestu, ktorá vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva kult večnému Otcovi» (tamtiež). Toto konanie, ktoré sa deje mocou Ducha Svätého, má hlbokú tvorivú silu, ktorá k sebe dokáže pritiahnuť každého človeka a istým spôsobom aj celé stvorenie.

Sláviť pravú duchovnú bohoslužbu znamená prinášať samých seba ako živú, svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12,1). Liturgii, ktorá by sa oddelila od duchovného uctievania by hrozilo vyprázdnenie, skĺznutie z kresťanskej originality do neurčitého až magického zmyslu posvätna a do prázdneho estetizmu. Keďže liturgia je činnosťou Krista, zo svojho vnútra pobáda zaodieť sa Kristovým zmýšľaním, a v tomto dynamizme nastáva premena celej reality. «Náš každodenný život v našom tele, v drobných veciach, by mal byť inšpirovaný, naplnený, ponorený do Božej reality, mal by sa stať konaním spolu s Bohom. To neznamená, že musíme vždy myslieť na Boha, ale že musíme byť skutočne preniknutí Božou realitou, aby celý náš život ... bol liturgiou, aby bol uctievaním» (Benedikt XVI. počas Lectio divina v Rímskom seminári, 15. februára 2012).

K poďakovaniu Bohu za všetko, čo sa podarilo uskutočniť, je nevyhnutné pripojiť obnovenú ochotu ďalej napredovať na ceste naznačenej koncilovými otcami, keďže zostáva ešte veľa práce na správnom a úplnom uživotnení Konštitúcie o posvätnej liturgii zo strany pokrstených i zo strany cirkevných spoločenstiev. Osobitne mám na mysli prácu na solídnej a ucelenej liturgickej iniciácii a formácii jednak pre veriacich laikov, ako aj pre klérus a zasvätené osoby.

V závere posolstva Svätý Otec udelil kardinálovi Lloverovi, jeho spolupracovníkom, relátorom a všetkým účastníkom sympózia svoje apoštolské požehnanie. –mf–