Pápež František pri generálnej audiencii dal za vzor sv. Cyrila a Metoda
Vatikán 12. februára - Pri dnešnej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra vo Vatikáne
pápež František pokračoval vo vysvetľovaní sviatosti Eucharistie. Tentoraz sa zameral
na jej sociálny rozmer, jej súvislosť so životom veriaceho človeka a s jeho vzťahmi
s druhými. „Ako žijeme Eucharistiu?“ opýtal sa prítomných. Boli medzi nimi aj účastníci
púte slovenských a českých laických hnutí k hrobu sv. Cyrila pri príležitosti sviatku
svätých solúnskych bratov. Pápež v katechéze vysvetlil dôležitosť úkonu kajúcnosti
pri vstupe do slávenia Eucharistie. Zdôraznil, že ten, kto pri slávení Eucharistie
koná, je Ježiš Kristus. Ak pre formalizmus alebo iné dôvody slávenie neprivádza k
stretnutiu s ním, neprináša výživu pre srdce a život.
Svätý Otec osobitne pozdravil
kardinálov Dominika Duku a Miloslava Vlka, prítomných na audiencii spolu s celým biskupským
zborom Českej republiky, ktorý je v Ríme na návšteve Ad limina apostolorum,
spojenej s púťou 300 českých a moravských veriacich. Kardinála Vlka pápež označil
za „starého bojovníka a obrancu viery v Českej republike“. Pri tejto príležitosti
pápež tiež požehnal kurunky určené pre korunováciu Paládia českej zeme, náboženského
symbolu identity českého národa.
V závere sa pápež František prihovoril mladým,
chorým a mladomanželom a dal im za príklad svedectvo svätých bratov Cyrila a Metoda:
„V piatok budeme sláviť sviatok sv. Cyrila a Metoda, evanjelizátorov
slovanských národov a patrónov Európy. Vám, drahí mladí, nech ich svedectvo pomáha,
aby ste sa stali v každom prostredí učeníkmi-misionármi. Vás, drahí
chorí, nech povzbudzuje, aby ste svoje utrpenia obetovali za obrátenie hriešnikov.
Vám, drahí mladomanželia, nech slúži ako príklad, ako urobiť evanjelium základným
pravidlom vášho rodinného života.“ -jb-
Plné znenie katechézy Svätého
Otca Františka:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V minulej katechéze
som objasnil, ako nás Eucharistia uvádza do naozajstného spoločenstva s Ježišom a
do jeho tajomstva. Teraz si môžeme položiť niektoré otázky, týkajúce sa vzťahu medzi
Eucharistiou, ktorú slávime, a naším životom ako Cirkvi alebo ako jednotlivých kresťanov.
Ako žijeme Eucharistiu? Ako prežívame svätú omšu, keď na ňu ideme v nedeľu? Je iba
akousi sviatočnou chvíľou? Je silnou tradíciou, ktorú udržiavame? Je príležitosťou
stretnúť sa, mať pocit, že som „v poriadku“, alebo je niečím viac?
Veľmi konkrétne
signály nám prezrádzajú, ako toto všetko prežívame, ako žijeme Eucharistiu. Sú to
príznaky, ktoré nám signalizujú, či Eucharistiu žijeme dobre, alebo nie až tak dobre...
Prvou indíciou je to, akým spôsobom pozeráme na druhých a ako o nich uvažujeme.
V Eucharistii Kristus vždy obnovuje sebadarovanie, ktoré pre nás vykonal na kríži.
Celý jeho život je skutkom úplného odovzdania sa z lásky. Preto rád zotrvával s apoštolmi
a s tými, s ktorými sa poznal. Znamenalo to preňho mať účasť na ich túžbach, starostiach,
na tom, čo hýbalo ich vnútrom a ich životom. Dnes, keď sa zúčastňujeme na svätej omši,
schádzame sa tam s mužmi a ženami každého druhu: mladí, starí, deti; chudobní i dobre
zabezpečení; domáci i cudzinci; spolu s rodinou aj sami... Privádza ma však Eucharistia,
ktorú slávim, k tomu, aby som ich všetkých považoval naozaj za bratov a sestry? Rozvíja
vo mne schopnosť radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi? Pobáda ma vykročiť
smerom k chudobným, chorým, odsunutým na okraj? Pomáha mi spoznať v nich Ježišovu
tvár?
Všetci prichádzame na svätú omšu, pretože milujeme Ježiša a chceme mať
účasť na jeho utrpení a zmŕtvychvstaní v Eucharistii. Milujeme však, tak, ako si Ježiš
želá, aby sme milovali, tých bratov a sestry, ktorí sú v núdzi? Napríklad, v Ríme
sme počas týchto dní boli svedkami mnohých sociálnych problémov, spôsobených či už
dažďom, ktorý napáchal značné škody v celých obytných zónach alebo nedostatkom pracovných
príležitostí z dôvodu celosvetovej sociálnej krízy... Pýtam sa, všetci sa pýtajme:
„Ja, ktorý chodím na svätú omšu, ako toto všetko prežívam? Snažím sa pomôcť, byť nablízku,
modliť sa za tých, ktorí majú tieto problémy? Alebo som tak trochu ľahostajný? Alebo
sa azda venujem klebeteniu: „Videl si, ako je tamtá oblečená a čo má tamten na sebe?“...
Toto sa niekedy deje hneď po svätej omši, či nie? Ale áno! A toto sa nemá robiť! Máme
si robiť starosti o našich bratov a sestry, ktorí niečo potrebujú, sú chorí, čelia
problémom. Prospeje nám dnes, keď budeme myslieť na bratov a sestry, ktorí zápasia
tu v Ríme s ťažkosťami spôsobenými nadmerným dažďom, tou dažďovou tragédiou, ako
aj so sociálnymi problémami súvisiacimi s prácou, a prosme Ježiša, toho, ktorého prijímame
v Eucharistii, aby nám pomáhal byť im nápomocnými.
Druhým signálom, ktorý je
veľmi dôležitý, je dar vedomia, že nám bolo odpustené a ochota odpúšťať.
Často sa ľudia pýtajú: „Prečo by sa malo chodiť do kostola, keď vidíme, že tí, čo
sú pravidelne na omši, sú rovnakí hriešnici ako ostatní?“ Koľkokrát sme to už počuli.
V skutočnosti ten, kto slávi Eucharistiu, nerobí to preto, že sa považuje za lepšieho
od iných alebo by sa chcel takým ukazovať, ale práve preto, že si uvedomuje svoju
neustálu potrebu byť prijatý a znovuzrodený Božím milosrdenstvom, ktoré sa stalo telom
v Ježišovi Kristovi. Ak ktokoľvek z nás necíti, že potrebuje Božie milosrdenstvo,
necíti sa byť hriešnikom, urobí lepšie, ak na svätú omšu nepôjde! Pretože na svätú
omšu ideme, lebo sme hriešni a chceme prijať Ježišovo odpustenie, mať účasť na jeho
vykúpení, na jeho odpustení. Slovo „vyznávam“, ktoré prednášame na začiatku, nie je
„pro forma“, ale opravdivý výraz pokánia! Som hriešnik a vyznávam to! Takto sa začína
svätá omša. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, že Ježišova Posledná večera sa udiala „v
tú noc, keď bol zradený“ (1 Kor 11,23). V tom chlebe a víne, ktoré obetujeme a okolo
ktorých sa zhromažďujeme, sa zakaždým obnovuje dar Kristovho tela a krvi na odpustenie
našich hriechov. Na svätú omšu máme prichádzať pokorne, ako hriešnici, a Pán nám dáva
zmierenie.
Posledný vzácny signál sa nám ponúka zo vzťahu medzi eucharistickým
slávením a životom našich kresťanských spoločenstiev.
Vždy je potrebné mať na pamäti, že Eucharistia nie je niečo, čo konáme my, nie je
akousi našou spomienkou na to, čo Ježiš povedal a vykonal. Nie. Je to činnosť samotného
Krista! Kristus je ten, kto ju koná, ktorý je na oltári! A Kristus je Pán. Ide o dar
Krista, ktorý sa sprítomňuje a zhromažďuje nás okolo seba, aby nás sýtil svojím slovom
a svojím životom. Znamená to, že poslanie i samotná identita Cirkvi vyvierajú stade,
z Eucharistie, a tam získavajú svoju podobu. Slávenie sa môže javiť z vonkajšieho
hľadiska bezchybné, nádherné, ak náš však nevedie k stretnutiu s Ježišom, môže sa
stať, že neprinesie žiadnu výživu pre naše srdce a pre náš život. Prostredníctvom
Eucharistie však Kristus chce vstúpiť do nášho života a tak ho preniknúť svojou milosťou,
aby v každom kresťanskom spoločenstve vládol súlad medzi liturgiou a životom, tento
dôsledný súlad bohoslužby a života.
Srdce sa napĺňa dôverou a nádejou pri pomyslení
na Ježišove slová v evanjeliu: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a
ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Prežívajme Eucharistiu v duchu viery a
modlitby, odpustenia, pokánia, radosti spoločenstva, záujmu o najnúdznejších i o potreby
toľkých bratov a sestier, v istote, že Pán splní, čo prisľúbil: večný život! Nech
sa tak stane.