Ranná homília: Milosť zomrieť v nádeji ako Dávid

Počas rannej svätej omše 6. februára v Dome sv. Marty pápež František v homílii pozval veriacich k uvažovaniu nad tajomstvom smrti. Vyzval ich, aby v tejto súvislosti nezabúdali prosiť o tri milosti: umrieť v Cirkvi, umrieť v nádeji a umrieť zanechajúc po sebe dedičstvo kresťanského svedectva. Svätý Otec komentoval dnešné prvé čítanie (1 Kr 2, 1-4, 10-12), ktoré hovorí o Dávidovej smrti, po živote strávenom v službe svojmu ľudu. Zdôrazňuje pri tom tri veci. Prvou z nich je skutočnosť, že Dávid zomiera „v lone svojho ľudu“. Až do samotného konca prežíva „svoju príslušnosť k Božiemu ľudu“. Hoci zhrešil a on sám sa nazýva hriešnikom, „nikdy sa nevzdialil od Božieho ľudu“, hovorí Svätý Otec.

„Hriešnik, to áno, nie však zradca! A toto je milosť: zotrvať až do konca uprostred Božieho ľudu. Mať milosť zomrieť v lone Cirkvi, v lone Božieho ľudu. Toto je prvý bod, ktorý by som rád zdôraznil. Prosme aj my o milosť zomrieť doma. Zomrieť doma, v Cirkvi. Toto je milosť! Nedá sa kúpiť! Je darom od Boha a musíme ho oň prosiť: «Pane, daj mi dar umrieť doma, v Cirkvi!» Hriešnikmi to áno, tými sme všetci! Ale nie zradcami, nie záškodníkmi! Vždy vo vnútri! Cirkev je tak veľkou matkou, že nás chce aj takýchto, mnohokrát pošpinených, no Cirkev nás očisťuje: je matkou!“

V druhom bode Svätý Otec uvažuje takto: Dávid zomiera ticho, v pokoji, vyrovnane, v istote, že odchádza na druhú stranu k svojim otcom. „Toto je ďalšia milosť: zomrieť v nádeji, vo vedomí, že na druhej strane nás čakajú, že na druhej strane má svoje pokračovanie aj domov, aj rodina,“ a že nebudeme sami, hovorí pápež. „Toto je milosť, o ktorú musíme prosiť, pretože v posledných chvíľach života, ako vieme, je život zápasom a duch zla číha na svoju korisť“, pokračuje Svätý Otec.

„Svätá Terezka Ježiškova hovorila, že v jej poslednom období sa v jej duši odohrával boj, a keď uvažovala nad budúcnosťou, nad tým, čo ju čakalo po smrti, v nebi, cítila, ako jej nejaký hlas hovorí: «Ale no tak, nebuď hlúpa, čaká ťa tma. Čaká ťa iba temno ničoty!» Takto to hovorí. Je to hlas diabla, démona, ktorý nechcel, aby sa zverila Bohu. Zomrieť v nádeji a zomrieť v dôvere Bohu! A tiež prosiť o túto milosť. Ale s dôverou voči Bohu začnime už dnes, v malých veciach života, aj vo veľkých problémoch: vždy sa zverujme Bohu, človek si to takto osvojí a rastie v nádeji. Zomrieť doma, zomrieť v nádeji.“

Tretím aspektom je dedičstvo, ktoré zanecháva Dávid. Je toľko nesvárov pre dedičstvo, nesvárov v rodinách, ktoré ich rozdeľujú, pripomína pápež. Naopak Dávid zanecháva po sebe dedičstvo 40 rokov kraľovania a „upevnený, silný národ“. „Ľudové príslovie hovorí, že každý človek má po sebe v živote zanechať dieťa, zasadiť strom a napísať knihu,“ takéto je podľa Svätého Otca „najlepšie dedičstvo“. Prítomných v Dome sv. Marty preto pozval, aby si sami sebe položili nasledovné otázky: „Aké dedičstvo zanechám ja tým, ktorí prídu po mne? Bude to dedičstvo života? Urobil som dosť dobrého, aby ma ľud chcel ako otca alebo ako matku? Zasadil som strom? Dal som život, múdrosť? Napísal som knihu?“ Dávid zanecháva dedičstvo svojmu synovi, keď mu hovorí: „Ty buď silný, buď muž. Zachovávaj rozhodnutia Pána, svojho Boha, kráčaj po jeho cestách a podľa jeho zákonov!“
„Toto je dedičstvo: naše svedectvo ako kresťanov, ktoré zanecháme iným. Niektorí z nás zanechajú veľké dedičstvo: len si pomyslite na svätých, ktorí žili evanjelium s takou silou, že nám ako dedičstvo nechali cestu života a životný štýl. Toto sú tri veci, ktoré napĺňajú moje srdce pri čítaní tejto časti o Dávidovej smrti: prosiť o milosť zomrieť doma, zomrieť v Cirkvi; prosiť o milosť zomrieť v nádeji, s nádejou; a napokon prosiť o milosť zanechať krásne dedičstvo, ľudské dedičstvo, dedičstvo vytvorené svedectvom nášho kresťanského života. Nech všetkým nám svätý Dávid dopraje tieto tri milosti!“ –mf–