Evangelii gaudium: „Nie“ duchovnej svetskosti a haštereniu sa
V apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium pápež František pamätá na to, že
kresťan, ktorý je povolaný evanjelizovať, sa potrebuje aj sám uzdravovať z rozličných
neduhov. Ako píše, z tohto dôvodu „potrebujeme vytvárať vhodné priestory
na motivovanie a uzdravovanie pastoračných pracovníkov, miesta, kde
sa budú obnovovať vo viere v Ježiša ukrižovaného a vzkrieseného, deliť
sa so svojimi najhlbšími otázkami i obavami každodennosti, miesta na hlboké rozlišovanie
podľa evanjeliových kritérií, zamerané na vlastný život a skúsenosť,
s cieľom nasmerovať svoje individuálne a sociálne rozhodnutia k tomu,
čo je dobré a krásne“ (77). Všimnime si v tejto súvislosti ďalšie pokušenia, ktoré
si podľa Svätého Otca zasluhujú rozhodný postoj. Jasné „nie“ je treba povedať pokušeniu
duchovnej svetskosti a vzájomnému haštereniu sa medzi nami.
Prvé rozhodné „nie“
patrí kamuflovanému farizejskému postoju, ktorý Svätý Otec nazýva duchovnou svetskosťou:
„Duchovná svetskosť, ktorá sa skrýva za zdaním nábožnosti a dokonca
lásky k Cirkvi, spočíva v tom, že namiesto Pánovej slávy človek
vyhľadávaľudskú slávu a osobný blahobyt. To
vyčítal Pán farizejom: „Ako môžete veriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete,
a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh?!“ (Jn 5,44). Toto „veľmi
subtílne hľadanie vlastných záujmov a nie záujmov Ježiša Krista“ má
mnoho podôb v závislosti od typu človeka. Dotyčný dbá o dobrý vonkajší dojem a taknavonok sa všetko javí korektné. Keby však táto svetskosť napadla Cirkev, „bola
by neporovnateľne zhubnejšia než každá iná svetskosť čisto
morálneho charakteru.“ (93). Z čoho pramení tento nebezpečný postoj?
Pápež
František upozorňuje na dva typy živnej pôdy, z ktorých môže vyrastať. Jedným z nich
je vábenie gnosticimu, keď sa pozornosť sústreďuje iba na určitú skúsenosť alebo systém
zdôvodnení či poznatkov, ktoré sa považujú za zdroj útechy a osvietenia. Gnosticizmus
však človeka uzatvára do sebestačnosti vlastného rozumu či vlastných citov.
Druhým
typom živnej pôdy duchovnej svetskosti je tzv. „neopelagiánstvo“, do seba zahľadený
a prométeovský postoj tých, ktorí sa spoliehajú v konečnom dôsledku iba na svoje vlastné
sily a považujú sa za nadradených voči druhým. Buď preto, lebo sa držia určitých noriem,
alebo preto, že sú neochvejne verní určitému katolíckemu štýlu minulosti. Z domnelej
vieroučnej či disciplinárnej istoty vyrastá narcistické a autoritárske elitárstvo,
ktoré miesto toho, aby evanjelizovalo, analyzuje a klasifikuje tých druhých. Namiesto
uľahčovania prístupu k milosti sa plytvá energiou na kontrolovanie. „V oboch týchto
prípadoch niet opravdivého záujmu ani o Ježiša Krista, ani o blížnych. Sú to prejavy
antropocentrického imanentizmu. Nemožno si predstaviť, že by sa z týchto
oklieštených foriem kresťanstva mohol zrodiť opravdivý
evanjelizačný dynamizmus“- uzatvára pápež František (94).
Ďalšie
pokušenie, ktorému musíme povedať jednoznačné „nie“, predstavujú vnútorné rozbroje.
„Nie rozbrojom medzi nami!“ znie pápežova výzva. Svätý Otec konštatuje, že
v Božom ľude a v rôznych spoločenstvách jestvuje mnoho rozbrojov. Pripomína Ježišove
slová: „Podľa toho všetci spoznajú, že ste mojimi učeníkmi, keď sa budete navzájom
milovať“ (Jn 13,35). Pozor na pokušenie závisti! Sme na rovnakej lodi a smerujeme
do rovnakého prístavu! „Prosme o milosťtešiť sa z
ovocia druhých, ktoré patrí všetkým“ (99).
Pápež František poukazuje aj
na ďalšie vnútrocirkevné výzvy, týkajúce sa významných aktérov evanjelizácie. V tejto
súvislosti si všíma poslanie laikov, žien a mládeže. Ako píše, „formácia laikov
a evanjelizácia profesionálneho a intelektuálneho života sú dôležitou pastoračnou
výzvou“ (102). O podiele žien na evanjelizácii Svätý Otec píše takto: „S potešením
sledujem, ako sa mnohé ženy podieľajú na pastoračnej zodpovednosti spolu
s kňazmi, prispievajú k sprevádzaniu ľudí, rodín
či skupín a ponúkajú nové pohľady pre teologickú reflexiu. Je
však potrebné ešte rozšíriť príležitosti pre zásadnejšiu ženskú účasť
v Cirkvi“ (103).Pripomína ďalej, že „funkcie v Cirkvi nedávajú
priestor pre nadradenosť jedných nad druhými. Veď jedna
žena, Mária, je dôležitejšia než biskupi“ (104). Vzhľadom na mladých konštatuje
pozitívny nárast „povedomia, že mladých evanjelizuje a vychováva celé spoločenstvo“,
a tiež toho, „že mladí majú vo väčšej miere zohrávať úlohu protagonistov“
(106).
Pápež František na záver svojej analýzy náročných výziev pozýva
jednotlivé spoločenstvá, aby si na základe poznania vlastného prostredia túto analýzu
doplnili. Celú druhú kapitolu exhortácie Evangelii gaudium uzatvára takto:
„Výzvy existujú preto, aby sa prekonávali. Buďme realistami, ale nestrácejme
radosť, odvahu a odovzdanosť plnú nádeje! Nenechajme si
ukradnúť misionársku silu!” (109). –jb–
(Obr. Pápež František
s mládežou Sardínie pri návšteve Cagliari 22. septembra 2013)