Peter Dufka SJ: Duchovná plodnosť

Sviatok Obetovania Pána je i Dňom zasväteného života. Ponúka priestor pozastaviť sa nad zmyslom duchového povolania, ktorým je duchovná plodnosť. Tá sa však nevzťahuje len na zasvätené osoby, pretože k duchovnej plodnosti je povolaný každý kresťan. Čo by malo charakterizovať duchovného otca alebo duchovnú matku? Ide predovšetkým o tri rozmery duchovnej plodnosti:
1. neustála práca na sebe,
2. vnímavosť na potreby iných,
3. konkrétna pomoc.

1. Sv. Nil Sinajský hovorí, že duchovne plodný človek musí to, čo chce darovať, predovšetkým sám vlastniť. Podotýka, že mu nesmú chýbať prirodzené čnosti. Ak ich nemá, podobá sa človeku, ktorý pozýva hostí do nedostavaného domu, kde hrozí riziko, že si niekto ublíži a dôjde k zraneniu. Tak je to s človekom, ktorý nemá poriadok v sebe samom, a pritom chce duchovne pomáhať iným. Nemôže byť duchovné plodný, ale môže druhých duchovne zraniť a ublížiť im. Nikdy by sme nemali odhodiť prostriedky, ktoré nás chránia pred nepriateľmi našej duše. Niektorí autori preto radia: „Nezameň nikdy zbrane za poľnohospodárske stroje.“ Akoby chceli povedať: Nikdy sa netreba vložiť do duchovnej pomoci iným natoľko, že človek zabudne na svoje vlastné vnútro. Základným predpokladom duchovnej plodnosti je modlitba a hlboký duchovný život. Podľa sv. Gregora Naziánskeho ide o umenie umení, ktorému sa treba vytrvalo učiť a neustále sa v ňom zdokonaľovať. I tu platí, čo povedal jeden známy hudobník: Ak necvičím na nástroji jeden deň, cítim to ja sám. Ak necvičím dva dni, počujú to moji najbližší a ak necvičím tri dni, zistia to i bežní poslucháči. Absenciu osobného duchovného života ľudia ľahko zachytia a prestanú mať dôveru k duchovnému vedeniu. Takýto človek veľmi rýchlo príde o svoju duchovnú plodnosť.

Sv. Maxim Vyznávač bol presvedčený o tom, že najväčšími prekážkami duchovnej plodnosti sú pýcha a pocit nadradenosti. Čím viac sa človek priblíži k Bohu, tým viac sa cíti hriešnikom. Ak mu tento pocit chýba, znamená to, že je od Boha ďaleko a nemá najmenšiu schopnosť duchovne pomáhať iným. Tohto autora možno právom považovať za jedného z najväčších teológov siedmeho storočia. On sám však o svojich vedomostiach hovorí, že všetko, čo študoval v škole, mu pomohlo len na to, aby rástol v neznalosti. Podľa neho sú tieto vedomosti veľmi málo užitočné na všetko, čo sa týka ducha človeka. Skutočná veda je v čistote srdca a čistote intelektu. Takýto intelekt vzdeláva a poučuje samotný Boh, v takomto srdci pôsobia anjelské sily. Tieto sily podľa neho možno rozpoznať v každej dobrej myšlienke, ale tiež v každej krásnej veci, ktorú si človek všimne či už v prírode alebo kdekoľvek inde.

2. Druhý rozmer duchovnej plodnosti je vnímavosť a citlivosť na potreby iných. Ide o potreby fyzického, duševného ale hlavne duchovného charakteru. Takáto citlivosť sa vždy považovala za pôsobenie Ducha Svätého. V kresťanskej spiritualite je známy výraz dar sĺz. Ľudia, ktorí dostali tento dar, ani nevedeli, prečo plačú, ale každé zlo zachytávali tak intenzívne, že sa ním cítili hlboko zasiahnutí. Prežívali osobnú bolesť z každej nespravodlivosti a usilovali sa ju zmierniť modlitbou a pokáním. Podobne intenzívne prežívali i dobro Božieho požehnania. Boli nesmierne vzdialení bezcitnosti a takým druhom indiferencie a spokojnosti, ktoré vedú k tupému egoizmu a uspokojovaniu základných živočíšnych potrieb.

Nie je nič smutnejšie ako stretnutie s človekom, ktorý sa po rokoch zasväteného života stal karikatúrou duchovnej osoby, ktorý stratil svoje počiatočné nadšenie a ideály. Keď sa človek stretne s tvrdým a necitlivým srdcom ľudí, u ktorých záujem o duchovné veci už dávno prerástli záujmy o kuriozity a prípadné nezdary či chyby najbližších spolusestier či spolubratov. Pápež František v príhovore pre Úniu rehoľných predstavených ženských reholí 8. mája minulého roku povedal: „Zasvätená žena je matkou, musí byť matkou a nie «starou pannou»! Prepáčte mi, že tak hovorím, ale v zasvätenom živote je toto materstvo, táto plodnosť dôležitá!“ Podobná veta zaznela z úst Svätého Otca 6. júla v aule Pavla VI. v príhovore k seminaristom, novicom a novickám: „Nebuďte, prosím, staré panny a starí mládenci!“ Duchovné otcovstvo či materstvo, duchovná plodnosť nie je len službou pre druhých, ale je to v rovnakej miere služba pre nás samých. Inak naše povolanie zakrpatie alebo dostane podobu egoistickej karikatúry. Dobrým príkladom na duchovnú plodnosť sú mnohé kresťanské matky. I keď sa už dieťa osamostatní, neustále ho nosia vo svojom srdci a sprevádzajú ho svojimi modlitbami. Hoci už zmizlo z očí, z ich mysle a srdca sa nikdy nevytratí. Zasvätená osoba prichádza o svoju plodnosť, ak vo svojom srdci nikoho nenosí.

3. Tretí rozmer duchovnej plodnosti je konkrétna duchovná pomoc. Istá mladá lekárka mi rozprávala, ako chcela pristúpiť k sviatosti zmierenia v jednej zo štyroch hlavných rímskych bazilík. Nebolo treba dlho čakať, pretože v každej bazilike spovedajú viacerí kňazi, a tak pristúpila hneď k prvej spovednici. Akonáhle ju kňaz spozoroval, pozrel sa na hodinky a zahlásil, že čas jeho služby vypršal a má neodkladné povinnosti. O niekoľko minút neskôr ho táto žena videla spokojne debatovať pri chrámovej bráne. Svoje sklamanie chcela napraviť u druhého spovedníka. No tu sa jej dostalo tvrdej výčitky, že nepozná Katechizmus katolíckej cirkvi. Sama konštatovala, ako ťažko sa jej pristupuje k sviatosti zmierenia po takýchto skúsenostiach. Keď som to počul, akosi spontánne mi zišli na um slová súčasnej slovenskej autorky:

Nedotýkajte sa duší, vy, ktorí neviete na nich hrať...
Duša vie roniť skryté slzy, ktoré tak ľahko vietor nevysuší...
A keď i ústa smejú sa a pieseň sa z nich tlačí,
duša, tá zatiaľ chveje sa, roztrasená v plači...
Nedotýkajte sa jej, falošní hráči!!!

Spoločnosť, v ktorej chýbajú duchovné matky a otcovia, je nesmierne ochudobnená, pretože potreba mať v blízkosti takýchto ľudí patrí k základným, i keď podvedomým túžbam človeka. Túžba po istote otcovskej a materskej starostlivosti jestvuje i mimo kresťanstva. Na egyptských sarkofágoch sa našli texty s popisom toho, ako sa starý človek po smrti premení na dieťa, aby sa tešil zo starostlivosti otca a matky. Táto skutočnosť odráža univerzálnu túžbu človeka byť dieťaťom. Duchovné otcovstvo a materstvo odpovedá i na túto skrytú, všeobecne ľudskú potrebu človeka.

Istá matka rozprávala detským jazykom svojmu zaspávajúcemu dieťaťu, ktoré nechcelo byť samo, o všadeprítomnom dobrom Nebeskom Otcovi, ktorý bude nad ním bdieť, kým ono bude spať. Dieťa chápavo prikyvovalo, ale nakoniec povedalo: „Mami, ale ja potrebujem Nebeského Otca, ktorý sa ma bude dotýkať ako človek.“
V tomto spočíva duchovná plodnosť zasvätených osôb. Sprostredkovať druhým Nebeského Otca s ľudským dotykom. Jestvuje nekonečné množstvo spôsobov, ktorými sa Boh prostredníctvom zasvätených osôb dotýka ľudí. O sv. Pachómiovi sa hovorilo, že po nebeskom Otcovi bol on pre svoju duchovnosť, citlivosť a konkrétnu pomoc otcom všetkých.

Milí priatelia, nech nám dnešný sviatok pomôže dospieť k duchovnej plodnosti. Nech nás povzbudí, aby sme neustále pracovali na sebe, aby sme citlivo vnímali potreby iných a konkrétne im pomáhali.