Nenechajte si ukradnúť nádej, neostávajte na polceste – pápež mladým v talianskej farnosti

Ako môžu mladí pomáhať pri obnove Cirkvi a urobiť ju radostnejšou a misijnou, či ako spoznať Božiu vôľu v živote? Aj na to sa pýtali pápeža Františka mladí z farnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v centre Ríma, ktorú navštívil v nedeľu 19. januára. Dokopy osem otázok mu predniesli počas stretnutia, ktoré sa odohralo po svätej omši.

Dialóg s dvesto mladými sa niesol v priateľskej atmosfére, pričom pápežovi Františkovi nechýbal ani jeho povestný zmysel pre humor. Na otázku, ako sa u neho zrodila jeho láska k Bohu, pápež zareagoval: „Cítim sa v tomto smere trochu nevďačným, pretože ho neľúbim tak, ako by mal byť milovaný, milujem Boha tak, ako môžem. Ale som si istý, že on ma miluje viac, miluje ma, a toto ma teší. Táto istota: on ma miluje. On ma miloval skôr, on ma očakával skôr, on so mnou kráča, on vie, čo cítim, on ma miluje ako prvý.“

Mladých rovnako zaujímalo, či si pápež spomína na nejaké stretnutie, ktoré zmenilo jeho život, a ktoré nosí v srdci. Svätý Otec hovoril o svojom stretnutí s Ježišom, keď ako 17-ročný pocítil jeho volanie a to, že sa chce stať kňazom. Mladým tak okrem iného povedal: „Keď cítiš, že je tu niečo nové, niečo, čo tu predtým nebolo, že sa ťa Pán dotýka, počúvaj ho! Pretože je to Pán, ktorý ťa volá.“ Následne ponúkol ako príklad mladého Samuela zo Svätého písma, keď hovorí: „Zatiaľ čo spal, cítil, že ho volajú. Myslel si, že ho asi volá kňaz, ktorému slúžil, ktorý bol starý. A potom si uvedomil, že to bol Pán. Pán volá cez okolnosti, udalosti, dejiny, ale klope na dvere. Buďte pozorní, keď klopú na dvere vášho srdca... Dávaj si pozor na to, čo sa deje v tvojom srdci. Že je moje srdce cestou, cez ktorú prechádza všetko bez toho, aby som si to všimol? Tak toto nie je dobré. Naučil som sa rozumieť a spoznávať, čo sa deje v mojom srdci, toto je prvý krok. A potom zistíš, že je to možno Pán, ktorý prechádza a klope na dvere.“

Pomôcť obnoviť Cirkev a spraviť ju radostnejšou a misijnou – aj taká je túžba mladých z farnosti, ktorú spravujú saleziáni. Pápeža Františka sa preto opýtali, čo pre to môžu urobiť a čo sa od nich očakáva. Svätý Otec pripomenul slová dávnych teológov o tom, že Cirkev musí byť obnovovaná neustále. Neznamená to však dať jej nový náter, ale obnoviť ju zvnútra, a položiť si otázku „čo robím preto, aby bola Cirkev vernejšia svojmu poslaniu?“. Hovoril tak aj o nadšení mladých a zopakoval výzvu, aby boli „hluční“, ktorú im adresoval ešte v Riu de Janeiro. „Brať veci vážne neznamená, že sa hráme na vážnych. Znamená to radosť, modlitbu, hľadanie Pána, čítanie Božieho slova, oslavovanie... Toto je kresťanská vážnosť. Mladý, ktorý sa nesmeje, mladý, ktorý nenarobí aspoň trochu hluku, zostarol príliš skoro,“ povedal Svätý Otec.

„V živote objavíš cestu iba vtedy, ak budeš kráčať.“ Takto znela odpoveď pápeža na otázku, ako možno spoznať povolanie v živote, Božiu vôľu. „Keď budeš sedieť doma, nikdy cestu nenájdeš. Musíš vyjsť zo seba samého a začať kráčať. Pán ti na ceste povie, kde ťa chce mať, kde chce, aby si bol,“ povedal. Pod slovom „doma“ mal na mysli egoizmus a pohodlie. Ak sa človek vydá touto cestou, bude pracovať pre seba samého, pre svoju budúcnosť, pre to, aby mal peniaze, získal ďalšiu pozíciu... Svätý Otec tiež upozornil, že kráčať životom nie je jednoduché, a ide tiež o cestu plnú chýb. „Horšie sú však chyby tých, ktorí ostávajú zatvorení. Človek, ktorý je uzatvorený, komunita, ktorá sa uzatvára, ochorie z tohto uzavretia. Videli ste sály či izby, ktoré boli mesiace zatvorené? Keď ich otvoríte, cítite vlhkosť, zatuchlinu... taká je aj duša tých, ktorí sa uzatvárajú,“ povedal pápež František. Mladých preto varoval: „Nemajte strach: toto platí. Ale nemôžem vám povedať: nepocítite strach. Strach príde, je ho cítiť. Buďte odvážni a choďte vpred. Ale neobávajte sa toho, že budete mať strach, pretože strach príde!“ Svätý Otec mladých povzbudil, aby odvážne žili evanjeliom a
kráčali proti prúdu. Proti tomu, čo súčasný svet ponúka, a teda egoizmu, konzumizmu, hedonizmu.

Súčasnú ekonomickú krízu a s ňou súvisiaci nedostatok práce pociťujú aj mladí, pápežovi preto položili otázku, čo by urobil v ich prípade, a teda, ak by si nemohol nájsť prácu. Zaujímalo ich, či by emigroval alebo sa uspokojil s priemernou prácou. Odpoveď na túto otázku Svätý Otec označil za nemožnú, a to nie preto, o čom táto otázka hovorí, ale akým spôsobom je kladená. „Nikdy nemožno rozhodovať o veci imaginárnej či futuristickej. Boh sa nachádza tu, v súčasnosti. (...) Boh nie je futuristický, nikdy. Toto sú ilúzie diabla. Boh je vždy tu v prítomnosti. Môžeme však povedať: Boh je v minulosti, ako pamäť. Je dôležité spomínať na minulosť, a preto je dôležité hovoriť so staršími!“ Pápež síce dodal, že Boh sa nachádza v budúcnosti v podobe prisľúbenia pomoci, no klásť si takéto podmienky podľa neho nenapomáha duchovnému životu. Mladých preto poprosil, aby si kládli otázky v súvislosti s prítomnosťou, a takto sa potom nikdy nezmýlia.

Ako môže mladý človek otvoriť svoje srdce a nechať sa milovať Bohom a ľuďmi, keď sa jeho srdce uzavrelo v dôsledku predošlých zranení a skúseností? „Je to zložitá otázka,“ odpovedá pápež, „pretože ak niekto začína premýšľať o svojom živote, a tak trochu si ujasňovať svoj život, nachádza zranenia, ťažkosti, mnoho skrytých rán.“ Mladých povzbudil, aby sa tieto svoje rany v živote nebáli pomenovať. Ako návod ponúkol rozhovor: s duchovným otcom a sestrou, laikom, niekým, kto môže pomôcť a vie poradiť. „Dať mená svojim zraneniam, svojim modrinám,“ upozorňuje pápež František. „Srdce zaznamenáva všetko, a aby sa ubránilo ďalšiemu zraneniu, zatvára sa. Rany sa liečia s jasnosťou, a v prvom rade je potrebné ich pomenovať: s nehou a
odovzdajúc sa láske. Toto je cesta. A takto môžem ja milovať a hľadať niekoho, kto je možno ešte viac zranený než ja. Všetci máme zranenia, všetci. Musíme dovoliť, aby ich život, Pán, bratia, sestry, spoločenstvo vyliečili. Toto otvára srdce, a tak sa netreba báť kráčať napred. Pri tejto téme dnes rád uvažujem nad Cirkvou, ako nad poľnou nemocnicou: je mnoho zranených ľudí, ktorých sme zranili aj my katolíci. Naším možno príliš klerikálnym prístupom, alebo neviem... ale sú zranení nami, nedostatočnosťou nášho svedectva. Dnes je Cirkev, aspoň si to tak myslím, hoci je to trochu prehnané, ako poľná nemocnica: po bitke ideš do poľnej nemocnice a nachádzaš tam mnoho zranených ľudí. Nepýtaš sa ich však: «Povedz mi, aká je hladina tvojho cholesterolu?» Ideš a liečiš zranenia a až potom, keď je zranenie vyliečené, sa ich budeš pýtať na hladinu cholesterolu. Je to jasné? Liečiť zranenia a dať si liečiť zranenia druhými.“

„Buďte v radosti a nenechajte si ukradnúť nádej,“ zaznelo neraz zo strany pápeža Františka. Mladí tentokrát žiadali pápeža o návod, ako prekonať pokušenie vzdať sa nádeje. Svätý Otec hovoril o potrebe osobitnej starostlivosti v tejto veci, keďže žijeme v dobe, keď si človek môže kúpiť sklamanie takmer všade. „Opatrovať nádej v najtemnejších hodinách, v ťažkých chvíľach nie je jednoduché. Kto ťa okráda o nádej? Ten, kto ti hovorí: «Ale choď, nepozeraj tak dopredu, ber si teraz: vytvor si šťastie teraz. Ďalej už nechoď, si unavený.» Toto je živá skúsenosť, je to tak? Kráčame životnou cestou, ale niekto nájde pekný hotel a ostane v ňom po celý život a viac už nekráča. Koľko ľudí ostáva na polceste. Preto, keď vám hovorím «nenechajte si ukradnúť nádej», myslím tým: neostávajte na polceste. Práve preto potom nachádzate štyridsať či päťdesiatročných ľudí, ktorí majú srdce lepšie pripravené ísť na pohreb, než na oslavu! Skutočne! Ale takýchto nenájde len medzi nimi, ale tiež medzi mladými, ktorí majú svoje srdce pripravené skôr na pohreb, než na slávnosť. Je to pokušenie, však? Pokušenie, ktoré hovorí: «Žiadne nádeje, všetko je to zajedno... Vezmeme si, čo práve potrebujeme a život ide ďalej.» To je to, čo mám však na mysli, keď hovorím: nenechajte si ukradnúť nádej.“ Svätý Otec tak opätovne pripomenul potrebu stavať na veľkých ideáloch, na túžbe a
širokom srdci. „Keď sa vydávaš touto cestou s nádejou, ktorá nikdy nesklame, touto túžbou si rozširuješ srdce. Toto je pekná práca pre mladých,“ povedal pápež František. –mf–