Pápež v piatkovej homílii: Chcieť byť „normálnymi“ bez Boha je pokušenie

Vatikán 17. januára 2014 – Dar toho, že sme Božími deťmi, neslobodno zapredať za predstavu akejsi „normálnosti“, ktorá nám v skutočnosti dáva zabudnúť na Božie slovo a žiť tak, akoby Boh neexistoval. Toto je základná myšlienka, ktorú pápež František rozvinul v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty.

Je tu pokušenie byť „normálnymi“, my sme však Božími deťmi. To pokušenie vo svojej podstate znamená ignorovať Slovo Otca a riadiť sa len slovom ľudským, „slovom vlastnej vôle“ a v istom zmysle sa tak rozhodnúť „zapredať“ dar vyvolenia a ponoriť sa do „svetskej uniformity“. V tomto pokušení bol starozákonný židovský ľud viackrát, pripomenul pápež František v súvislosti s dnešným úryvkom z Prvej knihy Samuelovej (1 Sam 8,4-7.10-22), kde vodcovia ľudu žiadajú Samuela, ktorý už starne, aby ustanovil pre nich nového kráľa. V skutočnosti sa domáhajú samovlády. V tej chvíli, zdôraznil pápež, „ľud odmieta Boha. Božie slovo nielenže nepočúva, ale ho odmieta“. A toto vzdialenie sa od Boha odhaľuje veta, ktorá zaznieva z úst starších Izraela: Chceme „kráľa sudcu“, pretože tak „budeme ako ostatné národy“. To znamená, ako poznamenal Svätý Otec, „odmietajú Pána lásky, odmietajú toto vyvolenie a dávajú sa na cestu svetskosti,“ podobne ako mnohí kresťania dneška:

„Normálnosť života si od kresťana vyžaduje vernosť svojmu vyvoleniu a nie zapredávať ho kvôli pripodobňovaniu sa svetskej uniformite. To je pokušenie onoho ľudu, a tiež naše. Mnohokrát zabúdame na Božie slovo, na to, čo nám hovorí Pán, a preberáme módne slová. Aj tie z telenoviel sú v móde, tie prijímame, je to väčšia zábava! Apostáza, odpadlíctvo, ktoré je priamo hriechom prerušenia vzťahu s Pánom, je jasne viditeľné. Vidno ho zreteľne. Táto svetskosť je nebezpečnejšia, pretože je menej vypuklá.“

„Je pravda, že kresťan musí byť normálny, ako normálna osoba,“ hovorí pápež František, ale „sú také hodnoty, ktoré kresťan nemôže vztiahnuť na seba. Kresťan musí vzťahovať na seba Božie slovo, ktoré hovorí: ‚Ty si môj syn, môj vyvolený, ja som s tebou, kráčam s tebou.‘ Kresťan teda vzdoruje pokušeniu – ako v spomenutom biblickom úryvku – považovať sa za obeť „akéhosi komplexu menejcennosti“ a necítiť sa byť „normálnym ľudom“:

„Pokušenie prichádza a zatvrdzuje srdce. A keď je srdce zatvrdené, keď nie je otvorené, Božie slovo nemôže vstúpiť. Ježiš hovoril učeníkom z Emauz: ‚Vy nechápaví a ťarbaví srdcom!‘ Mali zatvrdené srdce, nemohli pochopiť Božie slovo. Svetskosť obmäkčuje srdce, ale v zlom zmysle: Nikdy nie je dobré mať srdce malátne! Dobré je srdce, ktoré je otvorené Božiemu slovu, ktoré ho prijíma. Ako Mária, ktorá uvažovala nad všetkými týmito vecami vo svojom srdci, ako hovorí evanjelium. Prijímajme Božie slovo, aby sme sa nevzdialili vyvoleniu.“

Prosme si teda – uzatvára pápež František – „milosť prekonávať naše sebectvá, sebeckú chuť konať ako ja chcem“:

„Prosme si milosť prekonať ich a vyprosujme si milosť duchovnej poslušnosti, čiže otvorenosti nášho srdca Božiemu slovu, aby sme neboli ako títo naši bratia, ktorí si uzatvorili srdce, pretože sa vzdialili od Boha a už dlho nevnímali a nechápali Božie slovo. Nech nám Pán dá milosť srdca otvoreného prijímať Božie slovo a neustále ho meditovať. A odtiaľ sa vydať na pravú cestu.“ -jk-