Pápež diplomatickému zboru: Slovník rodiny je slovnou zásobou pokoja

Plné znenie príhovoru pápeža Františka diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, ktorý predniesol počas tradičného novoročného stretnutia. Konalo sa v pondelok 13. januára 2014 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca:

Eminencia, excelencie, dámy a páni, je už dlhoročnou a stálou tradíciou, že sa pápež na začiatku každého nového roka stretáva s diplomatickým zborom akreditovaným pri Svätej stolici, aby mu vyjadril svoje najhlbšie priania a podelil sa o niektoré myšlienky, ktoré vychádzajú predovšetkým z jeho srdca ako pastiera, pozorného voči radostiam a bolestiam ľudstva. Práve preto je dnešné stretnutie s vami dôvodom pre veľkú radosť. Dovolím si adresovať vám osobne, vašim rodinám, autoritám a národom, ktoré reprezentujete, moje najsrdečnejšie žičenia pre tento rok, aby bol bohatý na pokoj a požehnanie.
Ďakujem najmä dekanovi diplomatického zboru Jeanovi-Claudeovi Michelovi, ktorý v mene vás všetkých vyjadril priazeň a úctu, ktoré spájajú vaše národy s Apoštolským stolcom. Som rád, že vás tu opäť vidím v hojnom počte po tom, ako som sa s vami prvýkrát stretol niekoľko dní po mojom zvolení. Medzitým boli akreditovaní mnohí noví veľvyslanci, ktorých chcem ešte raz privítať. Medzi tými, ktorí nás opustili, nemôžem nespomenúť, ako urobil aj váš dekan, zosnulého veľvyslanca Alejandra Valladaresa Lanzu, ktorý bol viac rokov dekanom diplomatického zboru, a ktorého si Pán povolal k sebe pred niekoľkými mesiacmi.

Rok, ktorý sa práve skončil bol osobitne bohatý na udalosti nielen v živote Cirkvi, ale aj v oblasti vzťahov, ktoré Svätá Stolica udržiava so štátmi a medzinárodnými organizáciami. Zvlášť pripomeniem nadviazanie diplomatických zväzkov s Južným Sudánom, podpis zmlúv, či už základných alebo osobitných, s
Kapverdami, Maďarskom a Čadom a ratifikáciu zmluvy s Rovníkovou Guineou, ktorá bola podpísaná v roku 2012. Prítomnosť Svätej stolice bolo možné badať aj na úrovni regiónov, či už v Strednej Amerike, kde sa stala mimoregionálnou pozorovateľkou pri Systéme stredoamerickej integrácie, alebo v Afrike vďaka akreditácii prvého stáleho pozorovateľa pri Hospodárskom spoločenstve západoafrických štátov.

V Posolstve k svetovému dňu pokoja, venovanom bratstvu ako základu a ceste k pokoju, som uviedol, že „bratstvo sa buduje už v kruhu rodiny“ (Posolstvo Svätého Otca Františka k 47. svetovému dňu pokoja, 8. decembra 2013, 1), ktorá „je povolaná ‚nakaziť‘ svet svojou láskou“ (tamže, 1) a prispievať k dozrievaniu ducha bratskej lásky a solidarity, ktoré budujú pokoj (porov. 10). Túto skutočnosť nám pripomína betlehem, v ktorom vidíme svätú rodinu nie ako osamelú a izolovanú pred svetom, ale obklopenú pastiermi a mudrcmi, teda, ako otvorené spoločenstvo, v ktorom je miesto pre všetkých, chudobných i bohatých, blízkych i vzdialených. V tomto svetle chápeme slová môjho milovaného predchodcu Benedikta XVI., ktorý zdôrazňoval, že „slovník rodiny je slovnou zásobou pokoja“ (Posolstvo Svätého Otca Benedikta XVI. k 41. svetovému dňu pokoja, 8. decembra 2007, 3).

Žiaľ, často to tak nebýva, pretože vzrastá počet rozdelených a rozvrátených rodín, a to nie iba z dôvodu nedostatočného uvedomovania si zmyslu príslušnosti, ktoré charakterizuje dnešný svet, ale i kvôli náročným podmienkam, v ktorých sú mnohé rodiny nútené prežívať až do takej miery, že im chýbajú prostriedky na živobytie. Je preto potrebné, aby príslušné politické systémy podporovali, presadzovali a upevňovali rodinu!

Okrem toho sa stáva, že starí ľudia sú považovaní za záťaž, kým mladí nevidia pred sebou žiadne zaručené perspektívy života. Starší a mladí sú však práve naopak nádejou ľudstva. Tí prví prinášajú múdrosť skúseností. Tí druhí nás otvárajú voči budúcnosti, nedovoliac, aby sme sa uzavreli do seba samých (porov. Evangelii gaudium, 108). Je preto rozumné nevytláčať starších zo spoločenského života a týmto spôsobom zachovať živú pamäť každého národa. Podobne je užitočné investovať do mladých prostredníctvom vhodných iniciatív, ktoré im pomôžu zamestnať sa a založiť si domácnosť. Nesmieme uhášať ich nadšenie! Mám ešte v pamäti živú spomienku na zážitok z 28. svetových dní mládeže v Riu de Janeiro. Koľkých spokojných mladých som tam stretol! Koľko nádeje a očakávania bolo v ich očiach a v ich modlitbách! Aký smäd po živote a túžba otvoriť sa voči iným! Uzatvorenosť a izolácia vždy vytvárajú dusivú a ťažkú atmosféru, ktorá skôr či neskôr vnesie smútok a uhasí nadšenie. Namiesto toho je potrebné spoločné nasadenie všetkých v prospech kultúry stretnutia, pretože iba ten, ktorý je schopný ísť v ústrety iným, môže priniesť ovocie, vytvárať spoločenské zväzky, vyžarovať radosť a budovať pokoj. To potvrdzujú – v prípade, že by sme potrebovali potvrdenie – výjavy ničenia a smrti, ktoré sme mali pred očami počas práve uplynulého roka. Koľko bolesti, koľko beznádeje spôsobuje uzavretosť do seba, ktorá si postupne nasadí tvár nenávisti, sebectva, rivality, smädu po moci a peniazoch! Niekedy sa zdá, že tieto skutočnosti sú určené na to, aby vládli. Vianoce v nás kresťanoch naopak vzbudzujú istotu, že posledné a definitívne slovo patrí Kniežaťu pokoja, ktorý zmení „meče na radlice a kopije na kosáky“ (porov. Iz 2,4) a premení egoizmus na sebadarovanie a pomstu na odpustenie.

V tejto dôvere chcem hľadieť na rok, ktorý máme pred sebou. Neprestanem preto dúfať v konečné ukončenie konfliktu v Sýrii. Ustarostenosť o tento drahý národ a želanie, aby sa zabránilo zhoršovaniu násilia, ma priviedli k tomu, že som v septembri minulého roka vyhlásil deň pôstu a modlitby. Vaším prostredníctvom z celého srdca ďakujem vašim krajinám, ich čelným predstaviteľom a ľudom dobrej vôle, ktorí sa pripojili k tejto iniciatíve. Potrebujeme obnovenú spoločnú politickú vôľu ukončiť konflikt. V tejto perspektíve vyjadrujem nádej, že Konferencia „Ženeva 2“, zvolaná na 22. januára tohto roka, bude začiatkom vytúženej cesty k mieru. Zároveň je nevyhnutné plné dodržiavanie medzinárodného humanitárneho práva. Nie je možné pripustiť, aby bolo zasahované bezbranné civilné obyvateľstvo a
najmä deti. Okrem toho všetkých povzbudzujem, aby každým možným spôsobom napomáhali a garantovali potrebnú a nevyhnutnú pomoc veľkej časti obyvateľstva, nezabúdajúc pritom na chvályhodné úsilie tých krajín, predovšetkým Libanonu a Jordánska, ktoré veľkodušne prijali na svojom území veľký počet sýrskych utečencov.

Ak sme pri Blízkom východe, nedá mi, aby som s obavou nespomenul nepokoje, ktoré v rôznych podobách túto oblasť zasahujú. S osobitným znepokojením hľadím na politické ťažkosti v Libanone, kde je mimoriadne nevyhnutné ovzdušie obnovenej spolupráce medzi jednotlivými inštitúciami občianskej spoločnosti a politickými silami, aby sa zabránilo rozmachu konfliktov, ktoré by mohli ohroziť stabilitu krajiny. Myslím aj na Egypt, ktorý potrebuje obnovený spoločenský súlad, ako aj na Irak, ktorý sa namáha pri dosahovaní žiadaného pokoja a stability. Zároveň so spokojnosťou zdôrazňujem významný pokrok dosiahnutý v rozhovoroch medzi Iránom a Skupinou 5+1 o jadrovej otázke.

Nech je to kdekoľvek, spôsobom riešenia otvorených problémov musí byť diplomatická cesta dialógu. Prvenstvo tejto cesty už jasne naznačil pápež Benedikt XV., keď pozýval predstaviteľov európskych štátov, aby prevládla „morálna sila práva“ nad „materiálnou silou zbraní“, aby sa ukončilo to „zbytočné krviprelievanie“ (porov. Benedikt XV., List predstaviteľom bojujúcich národov, 1. augusta 1917), ktorým bola Prvá svetová vojna, ktorej sté výročie si tohto roka pripomíname. Potrebujeme „odvahu vystúpiť nad rovinu konfliktu“ (Evangelii gaudium, 228), aby sme vnímali tých druhých v ich hlbšej dôstojnosti, aby tak jednota prevládla nad konfliktom a bolo možné „dosiahnuť jednotu v mnohorakosti“ (Evangelii gaudium, 228). V tomto zmysle bude pozitívne ak sa obnovia mierové rokovania medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Vyjadrujem želanie, aby boli obe strany naklonené prijať s podporou medzinárodného spoločenstva odvážne rozhodnutia pri hľadaní spravodlivého a trvalého riešenia konfliktu, ktorého ukončenie sa javí čoraz viac potrebné a nevyhnutné. Nech nás neprestane znepokojovať exodus kresťanov z Blízkeho východu a severnej Afriky. Títo ľudia chcú zostať súčasťou sociálneho, politického a kultúrneho vývoja krajín, ku ktorých budovaniu prispeli a túžia prispievať do spoločného dobra krajín, do ktorých chcú byť naplno včlenení ako tvorcovia pokoja a zmierenia.

Taktiež v niektorých častiach Afriky sú kresťania povolaní vydávať svedectvo o láske a Božom milosrdenstve. Netreba nikdy upustiť od konania dobra, aj keď je to ťažké a treba znášať prejavy netolerancie, ak nie dokonca skutočné prenasledovanie. V rozsiahlych oblastiach Nigérie neprestáva násilie a pokračuje prelievanie nevinnej krvi. Myslím osobitne na Stredoafrickú republiku, kde obyvateľstvo trpí kvôli napätiam, ktorými krajina prechádza a ktoré už pri niekoľkých príležitostiach priniesli skazu a smrť. Spolu s uistením o svojich modlitbách za obete a za mnohých vysídlených, ktorí sú nútení žiť v
biednych podmienkach, vyjadrujem želanie, aby záujem medzinárodného spoločenstva prispel k uhaseniu konfliktov, k obnoveniu právneho štátu a k zaručeniu vstupu humanitárnej pomoci aj do najodľahlejších častí krajiny. Katolícka cirkev bude zo svojej strany naďalej spolupracovať a veľkoryso poskytovať všetku možnú pomoc obyvateľstvu a prispievať najmä k obnoveniu ovzdušia zmierenia a pokoja medzi všetkými zložkami spoločnosti. Zmierenie a pokoj sú základnými prioritami aj v iných krajinách afrického svetadielu. Osobitne spomeniem Mali, kde je už zjavná pozitívna obnova demokratických štruktúr krajiny, ako aj Južný Sudán, kde však naopak politická nestabilita uplynulého obdobia zanechala už veľa mŕtvych a novú humanitárnu núdzu.

Svätá stolica so živým záujmom sleduje i dianie v Ázii, kde Cirkev túži po tom, aby sa mohla deliť o radosti a očakávania všetkých národov, ktoré tvoria tento rozsiahly a vznešený kontinent. Pri príležitosti 50. výročia diplomatických vzťahov s Kórejskou republikou chcem úpenlivo prosiť Boha o dar zmierenia na polostrove so želaním, aby sa pre dobro celého kórejského ľudu zainteresované strany neunavili v hľadaní styčných bodov a možných riešení. Ázia má naozaj dlhú históriu pokojného spolužitia jej rozličných občianskych, etnických a náboženských zložiek. Je potrebné podporiť tento vzájomný rešpekt predovšetkým vzhľadom na niektoré znepokojujúce signály jeho oslabenia, osobitne na rastúce postoje uzavretosti, ktoré, skrývajúc sa za náboženské dôvody, naberajú tendenciu obmedzovania kresťanov v ich slobode a ohrozujú život spoločnosti. Svätá stolica však hľadí s nádejou na náznaky otvorenosti, ktoré vychádzajú z krajín s veľkou náboženskou a kultúrnou tradíciou, s ktorými chce spolupracovať na budovaní spoločného dobra.

Mier je tiež zraňovaný akýmkoľvek popieraním ľudskej dôstojnosti, predovšetkým nemožnosťou dostatočne sanasýtiť. Nemôžeme ostať ľahostajní pred tvárami tých, ktorí trpia hladom, predovšetkým detí, ak si pomyslíme na to, koľko potravín sa denne zbytočne vyhodí v toľkých častiach sveta, ponorených do kultúry, ktorú som už viackrát nazval „kultúrou vyhadzovania“. Žiaľ, predmetom vyhadzovania nie je iba jedlo alebo nadbytočné veci, ale mnohokrát i ľudské osoby, ktoré sú „odhodené“ akoby boli „nepotrebnými predmetmi“. Napríklad hrôzu vzbudzuje už len pomyslenie na deti, ktoré nikdy neuvidia svetlo, na obete potratov, alebo na tie, ktoré sú zneužívané ako vojaci, znásilňované alebo zabíjané v ozbrojených konfliktoch, či ako objekty trhu v strašnej podobe moderného otroctva, ktorým je obchodovanie s ľuďmi a ktoré je hriechom proti ľudskosti.

Nemôže nás nechať necitlivých dráma toľkých ľudí prinútených utiecť pred hladom, násilím a zneužívaním, osobitne v Africkom rohu a v Krajine veľkých jazier. Mnohí z týchto ľudí žijú ako utečenci v táboroch, kde nie sú považovaní za ľudí, ale za anonymné čísla. Iní, v nádeji na lepší život, sa vyberú na cesty za šťastím, ktoré však nezriedka skončia tragicky. Zvlášť myslím na mnohých migrantov, ktorí z Latinskej Ameriky mieria do Spojených štátov, ale predovšetkým na tých, ktorí idúc z Afriky a Blízkeho východu hľadajú útočisko v Európe.

V mojej pamäti je ešte vždy živá spomienka na krátku návštevu Lampedusy v júli minulého roka, počas ktorej som sa modlil za početných stroskotancov v Stredozemnom mori. Žiaľ, voči podobným tragédiám je badať akúsi všeobecnú ľahostajnosť, ktorá je znamením dramatickej straty „zmyslu pre bratskú zodpovednosť“ (Homília počas sv. omše v Lampedúze, 8. júla 2013), ktorá je základom každej občianskej spoločnosti. Pri tej príležitosti som však videl aj otvorenosť pre prijatie a obetavosť toľkých ľudí. Želám talianskemu národu, na ktorý hľadím s láskou, aby pre spoločné korene, ktoré nás spájajú, obnovil jemu vlastné chvályhodné úsilie o solidaritu voči najslabším a najbezbrannejším a v úprimnej spoločnej snahe občanov a inštitúcií prekonával momentálne ťažkosti, obnoviac ovzdušie konštruktívnej spoločenskej kreativity, ktorá ho už dlho charakterizuje.

Nakoniec chcem spomenúť ešte jednu ranu na tvári pokoja, ktorú spôsobuje nenásytné využívanie prírodných zdrojov. I keď „príroda je nám k dispozícii“ (Posolstvo Svätého Otca Františka k 47. svetovému dňu pokoja, 8. decembra 2013, 9), veľmi často „ju nechránime, nerešpektujeme ju a nepovažujeme ju za nezaslúžený dar, o ktorý sa treba starať a ktorý má slúžiť bratom, vrátane budúcich generácií“ (tamže, 9). Aj v tomto prípade treba apelovať na zodpovednosť každého, aby v bratskom duchu napredovali politické systémy, ktoré budú rešpektovať našu zem, pretože je domovom každého z nás. Spomínam si na jedno ľudové príslovie, ktoré hovorí, že „Boh vždy odpustí, my niekedy odpustíme, ale príroda – stvorenie – neodpustí nikdy, ak s ňou zle zaobchádzame“! Na druhej strane máme pred očami ničivé dôsledky nedávnych prírodných katastrof. Osobitne chcem ešte pripomenúť početné obete a vážne škody na Filipínach a v iných krajinách juhovýchodnej Ázie spôsobené tajfúnom Hayan.

Eminencia, excelencie, dámy a páni, Pápež Pavol VI. pripomínal, že „pokoj neznamená iba bezvojnový stav, ktorý je výsledkom stále neistej rovnováhy síl. Buduje sa deň čo deň uskutočňovaním Bohom chceného poriadku, ktorý so sebou prináša dokonalejšiu spravodlivosť medzi ľuďmi“ (Pavol VI., Populorum progressio, 26. marca 1967, 76). Tento duch oživuje činnosť Cirkvi kdekoľvek vo svete prostredníctvom kňazov, misionárov, veriacich laikov, ktorí s
nemalým nasadením okrem iného veľkodušne pracujú v mnohých vzdelávacích, zdravotníckych a podporných dielach v službe chudobným, chorým, sirotám a každému, kto potrebuje pomoc a potechu. Vychádzajúc z tejto „láskavej pozornosti“ (Evangelii gaudium, 199) Cirkev spolupracuje so všetkým inštitúciami, ktorým leží na srdci dobro jednotlivca i spoločnosti.

Na začiatku tohto nového roka vás chcem uistiť o pripravenosti Svätej Stolice, osobitne Štátneho sekretariátu, spolupracovať s vašimi krajinami na týchto bratských zväzkoch, ktoré sú odrazom Božej lásky a základom súladu a mieru. Na vás, na vaše rodiny a na vaše národy nech zostúpi hojné Pánovo požehnanie. Ďakujem.

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ