Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k 1. nedeli v cezročnom období
Zamyslenie P. Milana
Bubáka SVD k Prvej nedeli v cezročnom období s názvom Byť zaangažovaný
Spomínam
si, milí priatelia, na svoje dávne seminárske časy počas hlbokej totality v sedemdesiatych
rokoch. Vládlo medzi nami dosť strachu. A keďže seminarista sa nechcel namočiť do
ničoho, čo by nebolo v zhode s jeho presvedčením, tak sa radšej neprejavoval. Vraj
„až neskoršie“, hovorili si mnohí z nás, „keď to už nebude nebezpečné“.
Kedy presne to neskoršie malo prísť, to nikto nešpecifikoval. Dôvodom bolo
asi toto: „Neprejav sa, budú ťa využívať. Radšej nech nikto nevie, čo je
v tebe. Budeš mať svätý pokoj...“ Pokoj skrytosti. Pokoj utajenosti. Pokoj
pasivity. Pokoj pohodlnosti. Naozaj bolo všetko toto bezpečnejšie? Byť skrytým, nepoznaným,
neprejaveným mohlo byť pre niekoho veľmi bezpečné, ba dokonca aj osobne veľmi pohodlné.
No bolo to správne?
V liturgii krstu Pána, ktorý slávime v nasledujúcu nedeľu,
sa sústreďujeme na opačné presvedčenie: Nebuď skrytý, prejav sa, vyjdi z utajenosti,
angažuj sa! Aj takýto bol zmysel Pánovho krstu. Hoci jeho krst nastal až 30 rokov
po jeho narodení, predsa s jeho narodením veľmi súvisí. V oboch prípadoch – aj pri
narodení, aj pri krste – ide o vtelenie. Pri narodení sa Boží syn vtelil do sveta,
prišiel sem medzi nás z tajomnosti svojej nebeskej slávy. Avšak aj napriek tomu, že
bol už tu, stále ešte nebol poznaný. Bol v Nazarete, tridsať rokov žil skrytým životom.
Bol už tu, avšak neprejavoval sa. Bolo to tak pohodlné? Bál sa? Chcel sa dištancovať?
Nie, zákon to nedovoľoval. Až v 30-tich rokoch svojho veku sa mohol muž prejaviť ako
verejný činiteľ. A tak po tridsiatich rokoch – pri svojom krste – Ježiš vyšiel
zo svojej skrytosti von. V nedeľnej liturgii slova sa hovorí ako prišiel k Jánovi,
ako sa nechal pokrstiť, a tak vlastne predstaviť verejnosti. Predstavil ho – ako to
čítame na iných miestach Písma – Ján. Najprv slovami: „Medzi vami je ten, ktorého
nepoznáte.“ Potom slovami: „Hľa, baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta!“
Ján ho predstavil svetu ako toho, ktorý prišiel sem medzi nás, do tohto nášho sveta,
aby sa verejne angažoval pre dobro ľudí, pre dobro sveta. Ján ale nebol Jediný,
ktorý ho predstavil. Predstavil ho aj jeho nebeský Otec. Aj ten v nedeľnom evanjeliu
hovorí: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie!“ To znamená:
„Tu je, všímajte si ho, rozprávajte mu, ale aj počúvajte ho, proste ho,
ale aj dávajte mu – seba samých, svoje kríže a problémy, ale aj svoje radosti a pekné
stránky svojho života.“ Boh Otec bol v tejto chvíli, keď videl svojho syna vychádzať
z bezpečného miesta skrytosti, z Nazareta, kde mu bolo dobre a pohodlne, tak nadšený,
že nemohol mlčať. Zakričal na celé ústa, na celé nebo, aby to každý počul: Pozrite
sa na neho! A Ježiš, ktorý bol „prezradený“, jednak Jánom a tiež svojím
Otcom, svoju zaangažovanosť prijal. Naozaj mali pravdu: odteraz ide medzi ľudí. Ide
medzi nich, angažuje sa za nich a nesie bremeno svojej angažovanosti. Odteraz nemá
takmer chvíľky pre seba. Je stále s tými, pre ktorých sa angažuje. Je s apoštolmi,
je so zlomenými, hladnými, chorými, deťmi, ženami, mužmi, farizejmi – je s ľuďmi.
Dokonca aj keď je na modlitbe, je s nimi. Nesie ich do svojho rozhovoru so svojím
nebeským Otcom. Nie je možné, aby tí, pre ktorých sa angažuje, neokupovali jeho život.
A keď nakoniec zomiera na kríži, zomiera unavený, nesmierne unavený, takmer zodratý
od svojho angažovania sa za ľudí. Tri roky angažovania sa ho zodrali. Tridsať
rokov sa na to pripravoval, v skrytosti. Tri roky stačili. A ľudia to vedeli; a vedia
to dodnes. Ježiš je ten, ktorý vstúpil vtedy do života sveta, do života každého z
nás, aby sa za nás angažoval a aby toto angažovanie nikdy neprestalo.
Ľudia
sa často pozastavovali nad Ježišovou angažovanosťou. Keď čítame evanjeliá a uvažujeme
o všetkom tom, čo Ježiš robil pre ľudí, žasneme. Bolo to vôbec možné, aby jeden človek
toho toľko stíhal? Mnohí v tom vidíme model. No sú aj takí, ktorí – či už z lenivosti
alebo z opatrnosti, alebo z obozretnosti, alebo zo zdravotných dôvodov – sa rozhodnú
radšej pre neangažovanie sa. Niektorým bolo tomuto ťažko uveriť. Anglický spisovateľ
David Herbert Lawrence (1885 – 1930) napríklad napísal o tejto jeho zaangažovanosti
dosť heretickú knihu. Písal v nej o tom, ako sa Ježiš po svojom smrteľnom zápase na
kríži prebudil v hrobe, ako sa vypotácal z neho von naspäť do života. Ako našiel útočište
v dome istej starej vdovy a ako znova zmizol a začal žiť úplne iný život. Život bez
akéhokoľvek angažovania sa. To preto, lebo uznal, že sa to nevyplatilo. Že to nemalo
zmysel. Aj mnohí z nás, ktorí sme sklamaní alebo frustrovaní z angažovania sa za iných,
ťažko dokážeme, keď sme už s tým znechutení praštili, uveriť tomu, že by totálne nasadenie
sa pre iných malo zmysel. Avšak Ježišov krst, jeho vstúpenie do davu nebolo omylom
a nepremysleným krokom. Bolo to uvážené rozhodnutie. Rozhodnutie byť s davmi, s ľuďmi,
s hriešnikmi, so všetkými a to až do krajnosti, ba i vtedy, keď sa stretne s nedocenením
ba až nevďačnosťou. A toto je povolanie aj nás všetkých. Každý z nás spolu s krstom
dostal poverenie byť zaangažovaný do života sveta, podobne ako Kristus. Byť zaangažovaný
je však bolestný proces. Je to neľahký a nikdy nekončiaci proces. Napríklad nejaký
človek zvoní alebo klope na tvoje dvere. Nepočuj to zvonenie! Čosi ti v tvojom vnútri
hovorí: ak otvoríš, staneš sa zaangažovaným. Alebo tvoje dieťa si vyberie palec z
úst. To je znak, že ide hovoriť. Nepočúvaj ho! Budeš musieť odpovedať. Budeš sa musieť
angažovať. Tvoj manžel ti povie o svojej vnútornej nepohode, tvoj syn o svojej škole,
tvoja dcéra o svojom strachu, tvoja zostarnutá matka o svojej osamelosti, tvoj priateľ
o svojej frustrácii, tvoj starý otec o svojich starostiach, tvoj brat o svojich ťažkostiach,
tvoja sestra o svojich deťoch. Nepočúvaj ich! Ak áno, budeš sa musieť angažovať.
Vždy,
keď počúvaš iných, ťa to bude čosi stáť. Bude ťa to stáť čas, energiu, angažovanie
sa a veľmi často aj peniaze. Počúvanie ujedá z človeka. Počúvanie je ako keby ťa pichali
ihlou. Bolí to. Často veľmi. Čím sa veci stanú pre teba jasnejšími – čím viac
im to dovolíš, aby sa stali jasnejšími –, tým viac ťa to bude stáť. Viac energie.
Viac z teba samého, z tvojho bytia. A možno aj viac rizika a viac nebezpečenstva.
A to ti netreba. Lepšie je žiť v skrytosti a neangažovať sa. Naozaj? Je to naozaj
lepšie?