Komentár Mons. Mariána Gavendu: Boh sa nám skryl a my sme ho prestali hľadať
Figúrkami troch kráľov
sme už od detstva dopĺňali posledné postavičky v malých betlehemoch. Ich sviatkom
sme práve liturgicky zavŕšili tohoročné vianočné obdobie. Evanjeliá nám rozprávali
ako sa Ježiš narodil, Jánov prológ o tom, kto sa to v dieťati Ježišovi
narodil a traja mudrci o tých, kvôli ktorým Ježiš prišiel. Matúšovo evanjelium,
opisujúce príchod troch mudrcov z Východu ukazuje tri spôsoby, ako možno na fakt narodenia
Božieho Syna reagovať: mudrci, ktorí dieťa vytrvalo hľadajú a chcú mu vzdať poctu;
veľkňazi a zákonníci, ktorí poznajú miesto jeho narodenia, ale nezaujímajú sa oň a
napokon Herodes, ktorý sa cíti týmto dieťaťom ohrozený vo svojej moci a preto ho chce
zlikvidovať. Prijatie, nezáujem alebo prenasledovanie sú postoje, ktoré sprevádzajú
celý Ježišov život i jeho prítomnosť v dejinách Cirkvi.
Herodes predstavuje
aj aktuálne vládnuci pozemský mesianizumus, stavajúci pozemský raj. Ten sa cíti duchovným
Mesiášom Kristom ohrozený v najhlbších základoch a preto kresťanov vždy potláča, raz
kruto, raz rafinovane. Veľkňazi a zákonníci sú ilustráciou kresťanov, ktorí majú o
Ježišovi veľa správnych vedomostí, ale nič podľa nich nerobia. Taja králi – mudrci
sú predstaviteľmi všetkých úprimne hľadajúcich. Právom priťahujú náš záujem i sympatie.
Eli Wiesel v malej epizóde z chasidskej múdrosti vystihuje veľkú dilemu „skrytého
Boha“: Malý Ješiel vbehol s plačom do izby svojho starého otca, slávneho rabína Barucha.
Chlapcovi tiekli po tvári veľké slzy: „Opustil ma kamarát. Zachoval sa ku mne veľmi
škaredo“ – „A to už ako?, pýta sa rabín. „Hrali sme sa na schovávačku a ja som sa
ukryl tak dobre, že ma kamarát prestal hľadať a išiel preč.“ Rabi sa súcitne zahľadel
na chlapca a o chvíľu slzy začali stekať po jeho tvári: „Nebolo to od neho pekné.
A vidíš, Bohu sa stalo to isté. On sa skryl a my ľudia sme ho prestali hľadať...“
Príbeh vyjadruje veľkú dilemu Boha a tragiku človeka: ak Boh chcel, aby
sa s ním človek mohol skutočne stretnúť, stal sa jedným z nás, skryl sa do našej ľudskej
prirodzenosti. A my sme v ňom prestali vidieť Boha.Fulton Sheen hovorí, že
„betlehemské dieťa našli iba dve kategórie ľudí: pastieri a mudrci, prostí a učení;
tí, čo vedeli, že nevedia nič, a tí, čo vedeli, že nevedia všetko. Betlehem spojil
nebo so zemou, Boh a človek sa tu stretli a pozreli si do očí. Otec ľudské telo pripravil,
Duch Svätý mu dal formu a Syn ho prijal. Ten, ktorý bol od večnosti splodený v lone
Otca, bol teraz splodený v čase. V pohybe jeho rúk bola Božia všemohúcnosť, v každom
údere jeho ľudského srdca sídlila nekonečná Láska a jeho pohľad bol preniknutý bezhraničným
súcitom Boha s hriešnikom.“
Traja králi predstavujú mnohých hľadajúcich súčasníkov.
Ich hľadanie a nájdenie Mesiáša potvrdzuje, že každý človek má v sebe nielen túžbu
po Bohu, ale aj základné poznanie, ako ku nemu prísť. Predstavujú istú cestu, duchovný
vývoj, prístupný každému. Pozorovať hviezdy, žasnúť nad nesmiernosťou neba a snažiť
sa pochopiť vesmír, skúmať jeho rytmus a harmóniu, to je začiatok ľudského poznania.
Mudrci sa neuspokojili len s pozorovaním toho, ako sa hviezdy objavujú, trvajú a zanikajú.
Pre nich veda znamená pýtať sa aj na význam vecí a udalostí. Lebo kým veda
meria viditeľné veci, múdrosť v nich hľadá neviditeľnú pravdu a neuspokojí sa, kým
sa neotvorí ich poslednému, najhlbšiemu zmyslu. Ako hovorí filozof Theodor Wiesengrund
- Adorno, „každá neudusená myšlienka rozkvitá v transcendencii“. Hviezdou, svetlom
v noci, je pre človeka rozum, ktorý sa nikdy neuspokojí s tým, čo vie a je stále otvorený
tomu, čo nevie.
Taja mudrci sa pýtali. Klásť si otázky je základný postoj,
ktorý vedie k hľadaniu a privádza k nájdeniu. Múdrosť, odraz nestvoreného svetla,
viedla mudrcov do Jeruzalema. Rozum sa pri hľadaní spásy otvára zjaveniu tam, kde
bolo ľuďom odovzdané. Keď rozum a zjavenie zastali namiesto kráľovského paláca pred
maštaľkou a chudobným dieťaťom, mudrci urobili posledný a najmúdrejší krok: kľakli
a klaňali sa mu. Schopnosť obdivu a úctivé klaňanie sa Bohu prebúdza túžbu ponárať
sa čoraz viac do hĺbky jeho tajomstva. Vyvoláva smäd, ktorý podnecuje vykročiť na
cestu hľadania. Adorácia je cieľom všetkého poznania i konania. Pri jasliach sa končí
vonkajšie putovanie. S adoráciou začína cesta do vnútra.
Rozprávanie o troch
kráľoch ukazuje, podľa slov Mistra Eckharta, cestu k „Vianociam duše“. Je to postupné
rodenie v piatich momentoch: uvažovanie rozumu, ktorý sa otvára túžbe a vychádza za
hviezdou; Písmo, ktoré odhaľuje toho, po ktorom túžime; radosť srdca, ktorá ukazuje,
kde sa Boh nachádza; adorácia – radostné spočinutie v tom, ktorého sme našli; a napokon
darovanie sa tomu, ktorý sa mi už daroval; ako prvý. Ak má človek pľúca, schopné dýchať,
znamená to že k životu nutne potrebuje dýchať. Ak má srdce „schopné Boha“, ak je capax
Dei, nutne potrebuje Boha nájsť a žiť s ním. Nezabúdajme, že traja králi nekončia
vo figúrkach našich detských betlehemov. Sú v každom z ľudí, uprostred ktorých sme
sa po vianočných sviatkoch ocitli v kolobehu bežného života.