P. Lombardi bilancuje rok 2013: Pápež František uviedol Cirkev do pohybu

Pred záverom kalendárneho roka sa zvykne bilancovať. Zmena na Petrovom stolci urobila uplynulý rok naozaj mimoriadnym v živote Cirkvi. Riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice a generálny riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu P. Federico Lombardi sa podelil so svojím pohľadom na končiaci sa rok v rozhovore s redaktorom Vatikánskeho rozhlasu Alessandrom Gisottim. V prvom bode bilancovania P. Lombardi hovorí o význame mimoriadneho gesta Benedikta XVI.:

„Je to rozhodnutie, ktoré poznamenalo tento rok a bude naďalej ovplyvňovať budúce obdobia Cirkvi. Myslím si, že skutočne bude mať svoj dopad aj na ďalšie pontifikáty. Je to otvorenie cesty, dá sa povedať možnosti, ktorá, ako výstižne uviedol Benedikt v zdôvodnení motivácie k svojmu odstúpeniu, súvisí tiež s epochou, v ktorej žijeme. Teda nešlo jednoducho len o jeho osobnú situáciu, ako skôr o akceleráciu doby spolu s hromadením sa problémov, ktoré táto doba prináša. Toto postrehol pápež s veľkou prezieravosťou a s veľkou pokorou, čím umožnil, aby Cirkev mala také vedenie, ktoré sa - podľa jeho slov – bude vyznačovať obnoveným elánom; čo sa skutočne aj stalo, a to spôsobom takým pôsobivým a neočakávaným.“

Pápež František sa vo veľmi krátkom čase stal postavou dôverne známou na celom svete, a je zarážajúce, že nielen medzi kresťanmi. Dá sa tu urobiť istá bilancia, prípadne aspoň ponúknuť „kľúč“ na správne porozumenie týchto prvých deviatich mesiacov pontifikátu?

„Istotne súlad medzi gestami a slovami pápeža Františka je v dnešnom svete mimoriadne pôsobivý. Myslím, že dal odpoveď na hlboké a trvalé očakávanie celého ľudstva, odrážajúce núdzu, túžbu po ľudskej láske, odpustení, úprimnom blízkom vzťahu, ktorý by dodal útechu a povzbudenie. Niečo sa skrátka dotklo najhlbšej struny vnímavosti a osobitosti človeka všeobecne, pretože sa tak stalo naozaj na každom kontinente, vo všetkých krajinách, v najrôznejších životných situáciách ľudí našej doby. Myslím, že tento najjednoduchší výklad je tiež najpravdivejší, teda že je to koncentrácia zvesti Božej lásky, Božieho milosrdenstva, jeho blízkosti všetkým a jeho túžby po dobre a spáse všetkých svojich stvorení. Je to niečo, čo bolo pochopené, a to aj vďaka účinným gestám a jednoduchosti slov, akými to bolo vyjadrené. Teda zrušenie bariér medzi osobou pápeža a ľuďmi, s ktorými sa stretáva, pochopili všetci veľmi priamočiaro a bezprostredne. Myslím, že takto treba rozumieť tomuto súladu. Pápež poskytuje odpoveď, pretože účinne interpretuje lásku Boha Otca ku každému stvoreniu.“

Už prvými gestami a prvými slovami vzbudil pápež František obrovské očakávania nielen v cirkevnom prostredí. Čo možno očakávať budúci rok v súvislosti so stretnutím komisie ôsmich kardinálov?

„Myslím si, že by sme mali očakávať a dúfať, že tento veľký impulz obnovy účinnosti základného kresťanského posolstva, ktorý dal pápež František, sa bude môcť v Cirkvi rozšíriť, pretože zatiaľ je citeľný tu v Ríme a je veľmi sústredený na jeho osobu, hoci vieme, že v mnohých krajinách sveta sa ľudia navracajú k spovedi a k účasti na bohoslužbách. Tento efekt blízkosti Božej lásky prostredníctvom Cirkvi sa teda šíri ako vlna. Je však potrebné jeho ďalšie rozvinutie a musí sa z toho naozaj stať určitý štýl ohlasovania Cirkvi. Pápež František v istom zmysle dáva príklad, vzor pastoračného prístupu, ktorý je potrebné rozšíriť a ktorý by sa mal stať bežným všade v Cirkvi. Toto by sme mali očakávať a v to by sme mali dúfať. Nevyhnutné štrukturálne zmeny, reformy, o ktorých sa toľko hovorí, sú naozaj účinné a plnohodnotné len natoľko, nakoľko slúžia tomuto cieľu, totiž keď štruktúry, nástroje či organizácie sú skutočne v službách ducha a ohlasovania evanjelia. Takto chápe pápež František reformu, totiž lepšie prispôsobiť nástroje a štruktúry poslaniu Cirkvi, ohlasovaniu evanjelia až na hranice tohto sveta, na periférie, o ktorých často hovorí, vo vzťahu k chudobným, k ľuďom, ktorí najviac potrebujú blízkosť Pánovej lásky a Božieho svedectva. Môžeme teda dúfať, že rada ôsmich kardinálov a ďalšie konzultácie toto docielia. Podľa môjho názoru je však potrebné, aby bolo absolútne jasné, že tu ide o druhotný aspekt, ktorý prichádza následne a za účelom byť v prospech toho prvoradého, ktorým je ohlasovanie evanjelia a poslanie Cirkvi. Toto je práve v procese. Pápež dal do pohybu rôzne poradné skupiny a komisie, aby štruktúry vydávali transparentnejšie a účinnejšie svedectvo, aj pokiaľ ide o Vatikán, o jeho administratívne štruktúry. Skutočným problémom je preto vzťah medzi duchom a jeho vyjadrovacími prostriedkami: štruktúrami a organizáciami.“

František je v dejinách prvým jezuitom, ktorý sa stal pápežom. Čo pre vás znamená byť medzi jeho úzkymi spolupracovníkmi? Čo Vám osobne dáva Svätý Otec?

„Vnímam veľmi hlboký súlad pápežovej spirituality, spôsobu, akým vedie Cirkev a ignaciánskej spirituality, a to najmä zmysel pre to, že sme na ceste, v hľadaní a nachádzaní Božej vôle vo všetkom, s cieľom lepšie slúžiť Bohu a usilovať sa o to, čo jezuiti nazývajú „väčšia Božia sláva“, teda o čo najhlbšie poznanie Božej lásky a o odovzdávanie tohto hlbokého vzťahu lásky medzi Bohom a človekom a medzi ľuďmi navzájom. Pápež František skutočne uviedol Cirkev do pohybu veľkou silou svojím príkladom, nasadením a množstvom posolstiev a iniciatív, mám na mysli synodu o rodine, ale aj konkrétne povzbudenie k obnove Cirkvi i nášho vlastného života. Skutočnosť, že sme stále na ceste a snaha hľadať nové veci, ktoré od nás v našej situácii, v našom živote chce Boh, je niečo, čo podľa mňa hlboko charakterizuje spiritualitu a spôsob, akým pápež František vedie Cirkev. Vstúpili sme do situácie Cirkvi v pohybe. Nie sú predstavené presné ciele, konkrétne obrazy toho, ako má byť Cirkev zajtrajška organizovaná, aby išla k svojmu cieľu. Musíme sa vydať na cestu, musíme sa obrátiť, musíme prijímať prekvapenia, ktoré nám Boh v našom živote pripravuje a porozumieť, kam nás volá aj prostredníctvom situácií a reality, v ktorej sa nachádzame. Takže zmysel pre Cirkev, ktorá sa dáva do pohybu, na cestu, a ktorá putuje a tak plní svoje poslanie, sa mi javí ako jeden z duchovne najvýraznejších aspektov tohto pontifikátu.“ -jk-