Arcibiskup Mamberti: Koncept ľudských práv sa zrodil v kresťanskom prostredí
„Kresťanstvo a sloboda: historické a súčasné perspektívy“ – touto témou sa
zaoberala konferencia, ktorú minulý piatok 13. decembra otvoril arcibiskup Dominique
Mamberti, vatikánsky sekretár pre vzťahy so štátmi. Na pôde rímskej univerzity Urbaniana
ju organizovala washingtonská Georgetown University. Všimnime si hlavné myšlienky
príhovoru arcibiskupa Mambertiho, ktorého text priniesol 15. decembra vatikánsky denník
L´Osservatore Romano.
Arcibiskup Mamberti vyzdvihol „pôvodné a hlboké
puto medzi kresťanstvom a slobodou.“ Pripomenul, že samotný pojem ‚ľudské
práva‘ sa zrodil v kresťanskom kontexte. Na príklade sv. Tomáša Móra demonštroval,
že kresťania sú tí, ktorí, osvietení rozumom a na základe svojej slobody svedomia,
odmietajú akýkoľvek útlak. „Súvislosť medzi kresťanstvom a slobodou je preto originálna
a má svoje hlboké korene v Kristovom učení, ktoré potom našlo vo sv. Pavlovi jedného
z jeho najneohrozenejších a najvynikajúcejších priaznivcov. Sloboda je podstatou kresťanstva,
pretože, ako hovorí Pavol, ‚Kristus nás oslobodil, aby smeboli natrvaloslobodnými‘. Apoštol hovorí predovšetkým o vnútornej slobode kresťana,
ale táto vnútorná sloboda má samozrejme aj sociálne dôsledky,“ pripomenul
Mons. Mamberti, pričom poukázal na Milánsky edikt, ktorého 1700. výročie si tomto
roku pripomíname. Tento podľa neho predstavuje „vrchol sociálnej expanzie
vnútornej slobody spomínanej sv. Pavlom. Súčasne, z hľadiska historického a kultúrneho,
edikt znamená začiatok cesty, ktorá bola charakteristická pre dejiny Európy a celého
sveta, a ktorá viedla počas storočí k definícii ľudských práv a potvrdeniu slobody
náboženského vyznania ako prvého z ľudských práv.”
Dominique Mamberti
ďalej upozornil na dôležitú súvislosť: „Ak si Konštantín uvedomoval, že
rozvoj Ríše závisí od možnosti každého slobodne vyznávať svoju vieru, história ukazuje,
že tu je akýsi začarovaný kruh medzi otvorenosťou k transcendentnej charakteristike
ľudského myslenia a sociálnym rozvojom. Stačí sa pozrieť na umelecké dedičstvo sveta,
a nielen to, ktoré má kresťanský pôvod, aby sme pochopili dobro tejto súvislosti.“
Vo svojej prednáške však arcibiskup upozorňuje na podmienku správneho chápania slobody:
„Je nevyhnutné rozptýliť mylnú predstavu, do ktorej je ľahko upadnúť, pretože
slovo ‚sloboda‘ možno interpretovať mnohorakými spôsobmi. Nemôže byť redukovaná na
obyčajnú svojvoľnú ľubovôľu, ani chápaná negatívne ako absencia záväzkov, ako sa,
žiaľ, deje v kultúre dneška.“
Príspevok arcibiskupa Mambertiho vrcholí
témou náboženskej slobody. Autor poznamenáva, že „správne prežívanie náboženskej
slobody nemožno oddeliť od vzájomnej interakcie rozumu a viery.“
Ako hovorí, „toto predstavuje súčasne ochranu proti relativizmu,
ako aj proti tým formám náboženského fundamentalizmu, ktoré rovnako ako relativizmus
vidia v náboženskej slobode ohrozenie ich vlastných ideologických pozícií.“ Arcibiskup
vysvetľuje že „keď Druhý vatikánsky koncil potvrdil princíp náboženskej
slobody, nenavrhol novú doktrínu, ale naopakopakovane potvrdil spoločnú
ľudskú skúsenosť, a síce, že «všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou,
ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou
svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu» (Dignitatis
humanae,2). Spolu s touto povinnosťou hľadať pravdu koncil zároveň potvrdil
starobylý princíp, že tejto povinnosti nemôžu ľudia zadosťučiniť, keby neboli zároveň
„chránení pred vonkajším donucovaním“ zo strany moci.
Zo svojej skúsenosti
vatikánskeho sekretára pre vzťahy so štátmi Domenique Mamberti hovorí, že v medzinárodných
rokovaniach sa nezriedka ukazuje neporozumenie tohto základu náboženskej slobody,
keď sa otázka náboženskej slobody „redukuje len na analýzu jednotlivých prípadov,
miesto toho, aby sa k nej pristupovalo rovnako ako k iným základným slobodám. V takomto
prístupe je nepriamo vyjadrené premyslené odmietanie akejkoľvek možnosti
ukotviť ľudský život vo vzťahu k pravde. To, či
takéto odmietnutie má charakter relativistický alebo fundamentalistický, nie je až
tak podstatné, pretože majú spoločného menovateľa, ktorým je strach.
Je to strach pochádzajúci zo zloby, ktorá zatemňuje dobro a kazí srdce“
(porov. Múd 4,11-12), cituje arcibiskup Mamberti slová Knihy Múdrosti. Kresťanská
vízia je podľa neho radikálne odlišná: „Nedominuje v nej strach, ale radosť
z pravdy, ktorá oslobodzuje (porov. Jn 8,32). Citujúc slová pápeža Františka
z jeho listu Eugeniovi Scalfarimu zo 4. septembra 2013, „ide tu o pravdu, vnímanú
nie ako také absolútno, ktorého sme sa už zmocnili, ako skôr ako možný objekt rozumového
a vzťahového poznávania (porov. „List neveriacemu“, La Repubblica,
4. 9. 2013), ktorý nachádzame ako možnosť zdravého uplatňovania
slobody. A práve v tejto súvislosti nachádzame opravdivú dôstojnosť ľudskej
osoby,“ uzatvára svoj príspevok na konferencii Kresťanstvo a sloboda Mons.
Domenique Mamberti. -jk, jb-
Obr.: Mons. Dominique Mamberti pri vystúpení na
68. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN 1. októbra 2013 v New Yorku