Evangelii gaudium: Pokušenia pastoračných pracovníkov

V kríze komunitného úsilia - 2. časť: Pokušenia pastoračných pracovníkov
„Pociťujem obrovskú vďačnosť voči tým, ktorí pracujú v Cirkvi”, píše Svätý Otec v exhortácii Evangelii gaudium v úvode k téme, ktorú nazval „Pokušenia pastoračných pracovníkov“. Druhá časť dokumentu je celá venovaná negatívam, ohrozeniam, náročným výzvam a problémom, sťažujúcim pôsobenie Cirkvi v súčasnom svete. Pápež skôr než začne analyzovať problémy samotných zlyhávajúcich evanjelizátorov, pripomína, že „naša bolesť a naše zahanbenie za hriechy niektorých členov Cirkvi, a za naše vlastné, nám nemajú dať zabudnúť na to, koľkí kresťania dávajú život pre lásku“ (76). „Ako deti tejto doby sme však všetci istým spôsobom pod vplyvom súčasnej globalizovanej kultúry, ktorá nás popri svojich pozitívnych hodnotách a nových možnostiach môže aj obmedzovať, podmieňovať a dokonca spôsobiť, že sa staneme chorými“ (77).

Svätý Otec píše, že „u mnohých pracovníkov evanjelizácie, napriek tomu, že sa modlia, možno spozorovať prehnaný individualizmus, krízu identity a pokles nadšenia. Sú to tri zlá, ktoré sa živia medzi sebou navzájom“ (78). „Mediálna kultúra a niektoré intelektuálne prostredia zasievajú často nedôveru voči posolstvu Cirkvi a vytvárajú určitú skepsu. To má za dôsledok, že mnohí pastorační pracovníci, hoci sa aj modlia, nadobúdajú istý druh komplexu menejcennosti, ktorý ich vedie k relativizovaniu alebo k zastieraniu svojej kresťanskej identity a svojho presvedčenia. Vytvára sa začarovaný kruh, pretože takto nie sú šťastní z toho, čím sú a čo robia, necítia sa stotožnení s evanjelizačnou misiou, čo oslabuje ich nasadenie. Pre udusenú misijnú radosť upadajú do nutkavej potreby vyrovnať sa ostaným a mať to, čo majú oni. Úloha evanjelizácie sa takto stáva silenou a dostáva sa jej malé nasadenie a veľmi limitovaný čas“ (79).

Svätý Otec varuje pred praktickým relativizmom, ktorý sa takýmto spôsobom vytvára, a ktorý je podľa jeho slov ešte nebezpečnejší ako relativizmus doktrinálny. „Tento praktický relativizmus je prítomný v počínaní si tak, akoby Boh neexistoval, v takom robení rozhodnutí, akoby chudobní neexistovali, vo vytváraní snov, akoby druhí neexistovali, v práci takým spôsobom, akoby tu nebolo tých, čo neprijali ohlasovanie.“ Tieto vážne slová pápež uzatvára povzbudením: „Nenechajme sa obrať o misijné nadšenie!“ (80).

Chybný postoj hamujúci evanjelizáciu vidí Svätý Otec aj v paralyzujúcej neochote zo strany laikov: „Mnohí laici sa boja pozvania pracovať na nejakej apoštolskej úlohe a snažia sa vyhnúť každému záväzku, ktorý by mohol ubrať z ich voľného času.“ Konštatuje, že dnes nie je ľahké nájsť pre farnosti katechétov, ktorí by sa tejto službe venovali dlhodobo. Pápež kritizuje postoje kňazov, ktorí si úzkostlivo strážia svoj osobný čas a na úlohy evanjelizácie hľadia „ako na nejaký nebezpečný jed, a nie ako na radostnú odpoveď na lásku Boha, ktorý nás volá k misii a ktorý nám dáva naplnenie a robí nás šťastnými“ (81). Tento problém podľa pápeža Františka nespočíva vždy len v preťažení aktivitami. Problémom sú v prvom rade aktivity vykonávané nesprávne, bez adekvátnej motivácie, bez patričnej spirituality. Takto sa povinnosti stávajú unavujúcimi viac než je rozumné, čo nezriedka vedie až k chorobe. - Kde pramení táto pastorálna nechuť? Pápež František spomína viacero možností: „Niektorí do nej upadajú, pretože majú nerealizovateľné plány a neberú si za svoje to, čo by mohli pokojne zvládnuť. Iní zase nevedia prijať, keď sa v priebehu práce veci skomplikujú a chceli by, aby všetko spadlo z neba hotové. Ďalší sa zase upínajú na niektoré projekty ako sny o vlastnom úspechu, v túžbe po márnej sláve. Sú ďalej takí, ktorí stratili kontakt s ľuďmi a skĺzli do pastorácie, ktorá sa viac koncentruje na organizáciu než na osoby. Napokon sú takí, čo nevedia trpezlivo vyčkať, kým sa dostaví ovocie a chcú unáhľovať životný rytmus“ (82).

Za najvážnejšiu hrozbu pápež označil „šedý pragmatizmus každodenného života Cirkvi, v ktorom zdanlivo všetko beží normálne, zatiaľ čo sa viera v skutočnosti naštrbuje a degeneruje na podpriemernosť. Narastá tak psychológia hrobu, ktorá krok za krokom premieňa kresťanov na múmie súce do múzea.“ Pápež František vzápätí po tomto konštatovaní vyzýva neklesať na duchu: „Nenechajme si ukradnúť radosť z evanjelizácie!“ (83)

Nedostatky nášho sveta, i nedostatky Cirkvi, nesmú byť dôvodmi zmenšenia nášho nasadenia a oduševnenia. „Považujme ich za výzvy k rastu,“ povzbudzuje Svätý Otec. Pripomína, že „pohľad viery je schopný rozpoznať svetlo, ktoré Duch Svätý vždy rozsvecuje uprostred temnoty.“ Cituje pritom sv. Pavla z Listu Rimanom, že „tam, kde sa rozmnožil hriech, ešte viac sa rozhojnila milosť“ (Rim 5,20). Svätý Otec nás tak vedie k odvahe hľadieť s nádejou do budúcnosti: „Naša viera stojí pred výzvou vedieť predvídať víno, na ktoré sa voda môže premeniť a objaviť pšenicu, ktorá rastie medzi kúkoľom.“ (84) –jb–