Aj túto nedeľu budeme, milí priatelia, už po druhý krát,
pri Jánovi Krstiteľovi. Minulú nedeľu sme sa zamýšľali nad rozpakmi, ktoré pociťovali
ľudia pri styku s ním. Teraz sa máme možnosť zamýšľať nad jeho vlastnými rozpakmi
nad Ježišom a z toho plynúcimi pochybnosťami a vnútornými bojmi, ktoré tento velikán
Starého zákona prežíval v ťažkých chvíľach svojho života.
Ján je vo väzení.
A hoci mal len niečo cez tridsať rokov, vedel, že jeho život sa končí. Stáva sa obeťou
nenávisti a ľsti mocných ľudí, ktorým vstupoval príliš do svedomia: hlavne Herodesa
a jeho milenky Herodias so svojou dcérou.
Ján sa nachádza v ťažkom položení
telesne, duševne i duchovne. Je síce plný odhodlanosti, ale aj strachu. A hlavne je
plný otázok pátrajúcich po zmysle: „Mali všetky tie moje snahy zmysel? Malo nejaký
zmysel to moje odriekanie? Mali zmysel moje kázne a moje postoje? Robil som to, čo
som robil správne?“ A hlavne – tá najťažšia otázka: „Je ten, ktorému som pripravoval
cestu naozaj tým, ktorý mal prísť?“ Ján totiž cíti, že Ježiš, ktorému pripravoval
cestu, vyzerá celkom inak, než si to on prestavoval.
Ján sa teda, hoci celý
svoj život zasvätil dobru, na jeho konci nachádza v ťažkom zmätku. A veru to nie ten
najlepší stav, v akom by mal človek opustiť tento svet. Ján ale nie je jediný dobrý
človek, ktorý takýto stav prežíva. Preto skúsme identifikovať Jánove problémy. Čo
by ste Jánovi, keby ste ho mali na konci jeho života utešiť, povedali?
1.
Prvý problém, ktorý je živote Jána možné identifikovať, je problém limitov v chápaní.
Ján si vytvoril obraz Mesiáša, ktorý sa ale presne podľa jeho predstáv nesplnil. Na
prekvapenia a zmeny svojho obrazu však nebol pripravený. A možno ani nešlo tak veľmi
o nepripravenosť, ako skorej o neschopnosť isté veci pochopiť a prijať. Mal totiž
šablónu, vzorec, podľa ktorého sa nedalo to, čo videl vypočítať. Mal rámec, do ktorého
to, čo počul nezapadalo.
V živote každého z nás sú veci, na ktoré jednoducho
nemáme. Naše poznanie, chápanie, prijatie istých vecí majú svoje hranice, poza ktoré
my nie sme schopní ísť. Jednoducho, ako keby sme neboli vybavení schopnosťou isté
veci chápať a pochopiť. Toto nie je chyba. Mať limity chápania je celkom v poriadku.
To vôbec neznamená, že človek zlyhal. Znamená to iba to, že prišiel po bod, ktorý
mu je vlastný, na ktorý je on ako osobnosť stavaný. Prišiel po hranice svojej únosnosti.
Samozrejme je dôležité, aby si človek svoje hranice rozširoval. Rozširovanie vedomia
a schopností je pre nás veľmi dôležitou vecou. Konečne podľa tejto schopnosti človeka
rozširovať hranice svojho poznávania a prijímania nových vecí sa posudzuje aj jeho
zrelosť. Lenže aj rozširovanie má svoje limity. Sú také, poza ktoré človek jednoducho
nie je schopný ísť nech by robil čokoľvek. Čo je ale dôležité v tomto momente je to,
aby si to uznal a aby s pokojom v svojom srdci povedal: narazil som na prah svojich
schopností. Ďalej nie som schopný ísť. Presahuje ma to. No to nevadí. Hlavné je aby
sa rozvíjala dobrá vec.
A tak Jánovi by možno dobre padli nasledujúce slová:
To, čo si ty, Ján, vykonal bolo nezastupiteľné. Ľudí si pripravil na príchod Mesiáša.
A svoju rolu si si splnil dobre. No teraz v tvojom diele pokračuje On. Je ti možno
aj ľúto, že to, čo on hlása a ako žije sa ti nie celkom páči a nie celkom ti imponuje.
No nič to. Ty buď pokojný. Tvoje dielo sa nerozpadá, iba sa vyvíja. Inak síce než
si ty očakával, no predsa.
Ján mohol začať bojovať, alebo z väzenia mohol
začať organizovať odboj proti Ježišovi, lebo nezapadal do jeho rámca. No Ján to neurobil.
V pokore si nakoniec uznal: „Nechápem. No nevadí. Vzdám sa snahy o pochopenie toho,
na čo nemám výbavu.“
2. Ďalším problémom Jána by mohol byť aj problém ustúpenia
zo scény. Tento problém sa veľmi podobá tomu prvému. Každý máme svoju rolu, ktorú
máme splniť. Keď sme ju splnili, treba vo všetkej počestnosti odísť a stiahnuť sa
zo scény a tešiť sa, že niekto má osoh z toho, na začiatku čoho sme stáli my alebo
že v tom, čo sme my začali pokračuje niekto iný, hoci my sme teraz už v úzadí. Toto
je veľmi častý ba logický jav, ktorý je zárukou napredovania ľudí. Ľudský rod je ako
štafeta. Jeden začína, iný pokračuje a ďalší pokračuje po ňom. Sú to fázy, ktoré na
seba nadväzujú, aj keď sú veľmi odlišné.
Zo športu je známe, že keď sa chce
napríklad v behu stanoviť nejaký nový svetový rekord, používajú sa k tomu bežci, ktorí
bežia rýchlo na začiatku, no neskôr sa z trate stratia. Títo bežci sa nazývajú „rozbiehači“
a ich úlohou je stanoviť rýchlosť behu, vyprovokovať riadnych pretekárov k rýchlosti.
Ale nakoľko ich energia sa všetka vyčerpá v začiatkoch, neskôr už nestačia a tak musia
z hry vypadnúť. A tak to má byť. Svoju úlohu tým dobre splnili. Hoci pri odmene za
rekord alebo publicite, nie sú prítomní – sú v úzadí, v zabudnutí – bez nich však
rekord nebol.
Toto je vec veľkorysosti a pokory. Vedieť odchádzať zo scény
je veľkou čnosťou veľkých ľudí. To je tá tzv. spiritualita prsta, ktorej veľkým predstaviteľom
bol i sv. Ján: bol prst, ktorý ukazoval nie na seba, ale na iného (na Ježiša). A
svojich učeníkov postupne poslal za ním. A on ostal sám. Vo väzení, v trápení, v otázkach.
Nebolo to kruté? Jeho vnútro bolo na toto pripravené, ibaže možno i on, ako každý
smrteľník, potreboval niekoho, kto by mu to v jeho ťažkej chvíli pripomenul.
3.
Konečným problémom Jána by mohol byť problém orientácie na výsledky. Ján zaiste očakával,
že bude vidieť plody svojej práce, že všetko to jeho snaženie prinesie už pre neho
samého viditeľné ovocie. Toto je problém všeľudský: čakáme, že po nás ostanú výsledky,
že budeme vidieť ovocie a plody svojho snaženia. A keď nie sú, sme zdevastovaní. Zabúdame,
že čo má skutočnú hodnotu, to je vernosť procesu. Plody prídu vtedy, keď bude na ne
čas. Hlavne to platí v účasti na Božom diele. Semenom, ktoré sejeme, sa nestráca a
len Boh vie, kedy a ako sa použije. Treba mať dôveru v neho, vzdať sa kontroly nad
procesom a nechať to, ako to dopadne, len na neho. Ján toto určite vedel, len v tej
ťažkej chvíli to potreboval znova počuť.
Toto mohli byť problémy Jánove.
No nielen jeho – sú to problémy mnohých dobrých ľudí, ktoré ich môžu deptať v najnepríhodnejšej
chvíli ich života. V tomto zmysle sú oni vlastne pokušeniami, ktorými ich zlý v slabých
chvíľach ich života oberá o pokoj. Ak aj my patríme medzi nich nech sú nám útechou
slová sv. Pavla, ktorý sa tiež tomuto boju nevyhol: „...nastáva čas môjho odchodu.
Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec
spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj
všetkým, čo milujú jeho príchod.“ (2Tim, 4,6-8) Milí priatelia, želám vám požehnanú
nedeľu.