Druhá adventná kázeň P. Cantalamessu: František z Assisi ako muž pokory

Vatikán 13. decembra – Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa dnes ráno vo svojej druhej adventnej kázni ukázal sv. Františka z Assisi vo svetle cnosti pokory. Pokora v skutočnosti zodpovedá pravde o nás samých a prejavuje sa ako služba lásky. Svätému Otcovi a členom Rímskej kúrie na príklade svätca z Assisi ukázal, že cnosť pokory má skutočne mimoriadny charakter: „Má ju ten, kto si nemyslí, že ju má, a nemá ju ten, kto si myslí, že ju má.“ Pokora nespočíva v nejakom čisto subjektívnom uznaní vlastnej malosti. Ide o vedomie objektívnej malosti, vysvetlil pápežský kazateľ. Takto sa modlila Panna Mária vo svojom Magnifikate, keď chválila Pána za to, že „zhliadol na poníženosť svojej služobnice“. Na viacerých príbehoch z Kvietkov sv. Františka (Fioretti) potom ilustroval svätcovu pokoru, prejavujúcu sa v jeho vedomí vlastnej hriešnosti, ktoré sa zakladalo na uvedomovaní si toho, kto je Boh, pred ktorým stojí. Páter Cantalamessa to prirovnal k Petrovmu vyznaniu pri stretnutí s Ježišom: „Odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ (Lk 5,8).
Pri pokore ide o opravdivé sebapoznanie, tak ako si ho vyprosoval sv. Augustín: „Kiež by som poznal seba, kiež by som poznal teba; poznal seba, aby som sa stal pokorným, a poznal teba, aby som ťa miloval“ (Solilokviá, I,1,3). Františkova pokora vstupuje do reality života ako služba, vteľuje sa do služby druhým podľa príkladu Krista, ktorý sa stal jedným z nás a „uponížil sa až na smrť“ (porov. Flp 2). Pokora teda podľa P. Cantalamessu nespočíva ani v tom, že sme malí, ani v tom, že sa cítime byť malými alebo sa za malých vyhlasujeme. Pokora spočíva v tom, že sa naozaj „stávame malými, a to nie z nejakej nevyhnutnosti či pre osobný úžitok, ale z lásky, aby sme pozdvihli druhých.“

Po vysvetlení pravej podstaty pokory pápežský kazateľ pripomenul nikdy neustávajúce ohrozenie tejto cnosti: pokušenie márnomyseľnosti, hľadania vlastnej slávy. Je to povestný osteň, o ktorom hovorí sv. Pavol: „Bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval“ (2 Kor 12,7).

Nielen jednotlivci sa majú vyznačovať pokorou, ale aj Cirkev ako taká, upozornil v poslednom bode svojej kázne: „Pokora nie je iba súkromná cnosť. Jestvuje taká pokora, ktorá musí zažiariť v Cirkvi ako inštitúcii a Božom ľude. Ak je Boh pokora, aj Cirkev musí byť pokorou. Ak Kristus slúžil, aj Cirkev musí slúžiť, a slúžiť z lásky. Príliš dlhý čas Cirkev ako celok predstavovala pred svetom Kristovu pravdu, no azda nie dostatočne Kristovu pokoru. A pritom práve ňou, lepšie než akoukoľvek apologetikou, sa uhášajú nepriateľstvá a predsudky voči nej a urovnáva sa cesta pre prijatie evanjelia.“

Pokora dokáže robiť aj zázraky, povedal kapucínsky páter, a uviedol scénu z Manzoniho románu Snúbenci, v ktorej brat Cristoforo prichádza prosiť o odpustenie rodičov človeka, ktorého kedysi zabil v súboji, ešte pred svojím vstupom do rehole. Rodičia a brat obete, pred ktorými sa skláňa a úprimne prosí o odpustenie, sú najprv zmätení, no nakoniec s pohnutím prosia brata Cristofora o modlitbu.

V závere svojej druhej adventnej kázne P. Cantalamessa pripomenul slovo proroka Sofoniáša: „Nechám však v tvojom strede ľud chudobný a biedny. Oni budú dôverovať v Pánovo meno“ (Sof 3,12). Dodal, že „azda aj od tohto slova bude závisieť úspech evanjelizácie, v ktorej sa Cirkev angažuje.“ –jb–