Pápež v utorkovej homílii: Nebojme sa Pánovej útechy, dá nám nádej

Vatikán 10. decembra 2013 - Vždy, keď k nám prichádza Ježiš, otvorí dvere a dá nám nádej. Toto je jedna z myšlienok pápeža Františka z dnešnej homílie. Počas svätej omše v Dome sv. Marty poznamenal, že by sme sa nemali báť útechy, ktorú dáva Pán, dokonca by sme si mali o ňu prosiť a vyhľadávať ju. Svätý Otec vyšiel z úryvku z Knihy proroka Izaiáša (Iz 40, 1-11), ktorá je knihou útechy Izraela. Pán prichádza k svojmu ľudu, aby ho potešil, aby „mu daroval pokoj“. A toto dielo útechy je také silné, že všetko obnovuje. Pán tvorí všetko nové:

„Nanovo tvorí veci. A Cirkev neúnavne hovorí, že toto nové stvorenie je podivuhodnejšie ako prvé stvorenie. Pán podivuhodne pretvára. Takto navštevuje svoj ľud, obnovujúc ho svojou mocou. Boží ľud mal stále túto predstavu, túto myšlienku, že Pán príde, aby ho navštívil. Pripomeňme si posledné slová Jozefa svojim bratom: ‚Keď vás Pán navštívi, zoberte so sebou moje kosti.‘ Pán navštívi svoj ľud. Je to nádej Izraela. Ale navštívi ho s touto útechou.“

Potešovať, pokračoval Svätý Otec, to je toto: všetko obnovovať, mnohokrát, nie raz, pretvárať vesmír, aj nás. Toto Pánovo pretváranie má dva dôležité rozmery, ktoré je treba spomenúť, poznamenal pápež: „Keď Pán prichádza k nám, dáva nám nádej. Pán obnovuje cez nádej. Vždy otvorí dvere. Vždy.“ Keď Pán prichádza k nám, zopakoval, nezavrie dvere, otvorí ich. Pán nám svojou blízkosťou dáva nádej, tú nádej, ktorá je „skutočnou pevnosťou v kresťanskom živote. Je to milosť, dar“:

„Keď kresťan zabudne na nádej, alebo ešte horšie, keď nádej stratí, jeho život nemá zmysel. Je to akoby bol jeho život pred múrom, nevidí nič. Ale Pán nás nádejou povzbudzuje a mení, aby sme išli do toho. A robí to tiež prostredníctvom zvláštnej blízkosti ku každému, pretože Pán potešuje svoj ľud a potešuje každého z nás. Pekný je záver dnešného úryvku: ‚Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky a kladie si ich do lona; starostlivo vedie ovce brezivé‘. Tento obraz kladenia jahniat do lona a starostlivého vedenia oviec čakajúcich mláďa, to je neha. Pán nás utešuje nehou.“

Boh, ktorý je mocný, pokračoval Svätý Otec, „sa nebojí nežnosti“. Stáva sa nehou, stáva sa dieťaťom, stáva sa maličkým. V evanjeliu (Mt 18, 12-14) Ježiš hovorí to isté: «Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých.» V Pánových očiach je každý z nás veľmi, veľmi dôležitý. On sa dáva cez nežnosť. A takto nás posiela, „aby sme išli ďalej, dávajúc nám nádej“. Toto bolo „hlavnou Ježišovou prácou“ počas „štyridsiatich dní medzi vzkriesením a nanebovstúpením: utešovať učeníkov a poskytovať útechu“:

„Prichádzať a dávať nádej, prichádzať s nehou. Spomeňme si na nežnosť, ktorú mal k apoštolom, k Márii Magdaléne, voči učeníkom z Emauz. Pristupoval s nehou: ‚Daj mi niečo zjesť.‘ Tomášovi: ‚Vlož sem svoj prst!‘ Pán je vždy taký. Taká je Pánova útecha. Nech nám všetkým Pán dá milosť, aby sme sa nebáli jeho útechy, aby sme boli otvorení: prosiť si ju, hľadať ju, pretože je to útecha, ktorá nám dá nádej a dá nám pocítiť nehu Boha Otca.“ -jk-