Pre chorých: Svedectvo Evy Randovej z Bratislavy

(Aby nám záležalo na príprave duší našich blízkych na stretnutie s nebeským Otcom- najmä, keď im choroba kráti pozemské chvíle...)

Vážení poslucháči, možno poznáte zo svojho okolia príklady, keď práve choroba, či ťažká skúška bola pre toho alebo onoho človeka aj návratom k Bohu a do Cirkvi. Dnešné svedectvo pani Evy Randovej z Bratislavy, ktorá pracujev oblasti ekonómie a počítačov, je takýmto dôkazom. Ona sama je konvertitka. Desať rokov bola praktizujúcou evanjeličkou a iba pred tromi rokmi prijala krst v Katolíckej cirkvi, keď, ako hovorí, konečne po mnohých zákrutách objavila pravdu. Dokázala svojich vieru nepraktizujúcich rodičov práve cez ich chorobu pripraviť na cestu, ktorej dávame prívlastok „posledná” a na stretnutie s Nebeským otcom. Nech je toto jej svedectvo pre Vás povzbudením, ak túžite svojich blízkych v ich krížoch čo najlepšie sprevádzať.

„Rok 2013 bude pre mňa navždy spojený s odchodom mojich rodičov do večnosti. Oni pritom ešte pred rokom na také veci neverili. Mamička, pokrstená evanjelička a ocko katolík ma dali pokrstiť v evanjelickom kostole, ale k viere ma neviedli. Keď som sa po rokoch a mnohých blúdeniach konečne „dokotúľala” do Katolíckej cirkvi, moje doteraz neutíchajúce nadšenie z Pána Ježiša ich neoslovilo. Na začiatku som ich totiž „pobúchala” Bibliou po hlave a tým som mala ich odpor voči všetkému, čo zaváňalo kresťanstvom, viac-menej istý. Dnes nikomu takéto „evanjelizovanie” neodporúčam. Ďalšie roky som sa snažila dať si predovšetkým do poriadku vlastný život... Odchod mojich rodičov bol pomerne nečakaný, veľmi ťažký, ale zároveň zázračný.” Niekto zo známych mi položil otázku: „Ako sa ti mohlo stať, že odišli naraz?” Zomreli totiž obaja v jednom týždni. Ja som sa predsa za nich 14 rokov modlila - za oboch rovnako, na jeden úmysel: „aby sme raz všetci boli spolu pri našom Pánovi.” Fakt, že moji rodičia nežili duchovne, bol viditeľný hlavne v staršom veku, keď ľudí opúšťajú sily. Pokiaľ aj v utrpení človek nevidí zmysel a nepozná žiadne východisko do budúcnosti, zostáva mu len beznádej. Hlavne maminka veľmi ťažko znášala starobu so všetkými jej prejavmi, lebo vždy bola silnou ženou, čo držala všetko pevne v rukách. Keď začala zabúdať a ťažko chodiť, s hrôzou videla, že sa dostáva do podobného stavu, v akom bol ocko už dlhší čas. O viere, nádeji a láske sa im rozprávať nedalo, tak som sa snažila, na radu môjho spovedníka, viac im prejavovať lásku skutkami. Až prišla jar a mama spadla tak nešťastne, že musela zostať v nemocnici s krvácaním do mozgu. Oco zostal sám a odrazu sme mohli hovoriť aj na takpovediac „zakázane témy.” Dávala som mu asi dva týždne obed a hneď prvý deň som nadhodila: „Oci, keby si sa aspoň modliť vedel, tak by sme sa mohli za mamu…” A on nato, že však on sa vie modliť - Otčenáš, Zdravas. Pred obedom sme sa teda modlili Otčenáš a Zdravas a po obede Litánie k Duchu Svätému, práve sme ho očakávali. „Oci, keby mama chcela, aby si chodil do kostola, že by si chodil?”- dobiedzala som doňho. „Áno, ale nie preto, že tomu verím, ale preto, že ju mám rád,” povedal mi. „Oci, no a to je čo?” „To je láska.” „No a kto je Láska?” „Boh je Láska!” Celý žiaril a ja s ním. Bez prítomnosti mamy sa však jeho stav rapídne zhoršoval.”

Keď sa otec pani Evy dostal do petržalskej nemocnice, rozhodla sa k nemu zavolať kňaza, otca Petra Mášika. A ako otec zareagoval, keď mu položila otázku, či sa nechce vyspovedať? Tak, ako reagujú mnohí, ktorých príprava na večnosť akosi zaskočí...

„Ja, spovedať sa a z čoho?” – oponoval najprv otec. „No teraz už z ničoho, ale keď si bol mladší, vieš…” – povzbudzovala som ho. „Jáj, tak to bolo iné,”povedal a začal sa rozpomínať na prežité hriechy. Postupne som mu so slzami v očiach, ale s veľkou láskou popripomínala minulosť, ktorej účastníkom som bola aj ja, až otec zakončil slovami: „Veľmi ma to mrzí.” Ja som ho tiež poprosila o odpustenie, že som nebola vždy dobrá dcéra, a tak sa ocko po asi 65-tich rokoch vyspovedal, dostal sväté prijímanie a aj pomazanie chorých.
Keď potom, už aj s maminkou, boli spolu v Podunajských Biskupiciach, ujal sa ich zase páter Frank. Keď som otcovi dala otázku: „No oci, tak ty už máš všetky sviatosti, ale čo spravíme s mamou?,” pozrel na mňa s úsmevom a dovetkom: „Nemôže byť každý katolík.” Keď som pátrovi Frankovi pripomenula moju mamu a to, že je evanjelička a do kostola nechodí, povedal: „Nevadí, toto je pekný kostol, vyzerá ako evanjelický, bude sa jej páčiť.” Zháčila som sa: „Ona nemá rada farárov a obzvlášť katolíckych!” „A to je na mne vidno?” – nedal sa páter Frank. Neskôr mi referoval, že navštívil mamu a dostala pomazanie chorých. Bola som mu veľmi vďačná, veď viem, že evanjelici takúto sviatosť nemajú. A ešte v iný deň mi prezradil, že keď niesol Eucharitiu pacientke v izbe, kde ležala moja mama, ona ho poprosila: „Toho Ježiška mi položte tam.” Vnímala prítomnosť Ježiša, bola som šťastná. Vďaka Ti Pane!
Mala som taký zvyk, že keď som z nemocnice od rodičov odchádzala, poprosila som Pannu Máriu, svätého Jozefa a Ježiška, aby zostali s nimi: zvlášť s mamou a zvlášť s otcom. Raz, keď sa otcovo priťažilo a moja priateľka Zdenka, ktorá je dnes už ako moja sestra, bola práve pri ňom, jej povedal, aby už odišla, lebo práve prišla Krásna pani…Verím, že vnímal prítomnosť Panny Márie. Vďaka Ti, Svätá rodina!”

Vnímavosť pani Evy voči iným ju primäla, aby prizvala pri návštevách nemocnice k spoločnej modlitbe aj starého pána, ktorý ležal s otcom na izbe. A on sa rád pridal. Problém nastal vtedy, keď manželka onoho pána namiesto radosti z toho, že manžel sa aj takto pripravuje na večnosť, zaprotestovala, že jej muž predsa nebol celý život praktizujúci kresťan. Pani Eva aj toto poznanie prijala ako výzvu - veď nám má záležať aj na spáse našich blížnych...

„Vyvalila som oči, ako môže takto reagovať. V duchu som opäť ďakovala Bohu, že aspoň ocko ako katolík má tú milosť, že prijal sviatosti a je zrazu úplne iný. Čo by som bola dala za to, hovorím jej, keby také niečo bolo možné aj u mamy! Ale táto pani dookola opakovala iba to, že jej muž nebol celý život praktizujúci. Tak som nahlas poprosila: „Nech Vám pani, Pán dá svetlo!” Keď sme vychádzali z nemocnice aj s priateľkou Zdenkou, ešte sme sa za ňu pomodlili.”

A toto svedectvo pre Vás, vážení poslucháči, končí pani Eva týmito slovami:

„Keď sa dnes rozpráva o tom, aké je naše zdravotnćtvo hrozné, nesúhlasím. Všetko je to o ľuďoch a ich vzťahu k iným ľuďom, teda k Bohu. Veď v každom trpiacom človeku je Kristus, a kde je utrpenie, tam je aj nádej na vzkriesenie. Pán Ježiš nám to ukázal sám na sebe. Som vďačná za všetkých doktorov, setričky, aj tie rehoľné, za kňazov, za Zdenku. Lebo môj otec On, hoci celý život „nepraktizujúci”, vďaka všetkým týmto ľuďom a hlavne vďaka Bohu, nakoniec zachránil nielen seba, ale aj moju mamu, ktorú tak veľmi miloval. Verím, že moji rodičia sú vo večnosti spolu a že sa tam raz všetci stretneme, pri našom Pánovi.”

Pripravila: Andrea Eliášová