Evangelii gaudium – 2. kapitola: Výzvy súčasného sveta
V kríze komunitného úsilia- 1. časť: Výzvy súčasného sveta „Skôr
než budeme hovoriť o niektorých zásadných otázkach týkajúcich sa evanjelizácie, bude
užitočné v krátkosti pripomenúť kontext, v ktorom nám prichodí žiť
a pracovať.“ Takto začína Svätý Otec druhú kapitolu exhortácie Evangelii
gaudium, ktorej dal názov „V kríze komunitného úsilia“. Vysvetľuje, že dnes, keď často
dochádza k „prehnanej diagnostike“ bez vyústenia do reálne uskutočniteľných
návrhov, chce ponúknuť nie nejaký hypoteticky neutrálny sociologický pohľad, ale „evanjeliové
rozlišovanie“ reality. „Je to pohľad učeníka-misionára, ktorý sa živí svetlom
a silou Ducha Svätého“ (50).
Pápež František povzbudzuje všetky spoločenstvá
ku „bdelému skúmaniu znamení čias“. Ako píše, „je potrebné
jasne rozlíšiť to, čo môže predstavovať ovocie Božieho kráľovstva
od toho, čo nabúrava Boží plán. Toto znamená nielen rozlišovať
a interpretovať impulzy od dobrého a zlého ducha, ale – a toto je rozhodujúce
– rozhodnúť sa pre to, čo je od dobrého ducha a odmietnuť to,
čo je od zlého.“ Pápež teda na tomto mieste hodlá upozorniť na niektoré
aspekty, ktoré „môžu zabrzdiť alebo oslabiť dynamiku misijnej obnovy Cirkvi“
(51). Pápež rozdeľuje tento pohľad do dvoch častí. Najprv si všíma vonkajšie negatívne
faktory súčasného sveta, potom sa zameria na vnútorné nebezpečenstvá pre samotných
pastoračných pracovníkov, na otázku škodlivých vnútorných postojov. Pozrime sa teraz
bližšie najprv na spomenuté vonkajšie faktory. Svätý Otec píše nasledovne:
„Tak
ako prikázanie «Nezabiješ!» kladie jasnú hranicu s cieľom zaručenia
hodnoty ľudského života, musíme dnes povedať«Nie!»
ekonomike vylúčenia a nerovnosti.Táto ekonomika zabíja.
Ako je možné, že smrť starého bezdomovca na podchladenie nestojí správam
za povšimnutie, zatiaľ čo si všímajú pokles na burze o dva body? Toto
je ukážka vylúčenia. Nemožno tolerovať skutočnosť, že sa vyhadzuje jedlo, keď
sú tu ľudia trpiaci hladom. Toto je ukážka nerovnosti. Dnes sa všetko riadi
zákonmi voľnej súťaže a práva silnejšieho, pri ktorých silnejší požiera slabšieho.“
„Samotné ľudské bytosti sú považované za spotrebný tovar, ktorý
možno použiť a potom odhodiť. Vytvorili sme kultúru ‚odhadzovania‘, ktorá sa
priamo propaguje. Nejde tu ako predtým jednoducho o fenomén vykorisťovania
a útlaku, ale o niečo nové.“ „Vylúčení nie sú ‚vykorisťovaní‘,
ale sú považovaní za ‚odpad‘, za ‚prebytok‘“ (53). Žijeme v dobe „globalizácie
ľahostajnosti“, píše Svätý Otec, a „takmer bez toho, že by sme si to uvedomovali,
stávame sa neschopnými súcitu zoči-voči utrpeniu druhých“ (54).
Jednou
z príčin tejto situácie je vzťah k peniazom.Pri koreňoch
finančnej krízy, ktorou prechádzame, je „hlboká antropologická kríza: negácia toho,
že na prvom mieste musí byť človek“.„Vytvorili sme si nové modly“,
čoho prejavom je „fetišizmus peňazí“, „diktatúra ekonomiky bez tváre
a bez opravdivého humánneho cieľa“ a „redukovanie ľudskej bytosti
iba na jednu z jej potrieb: na konzum“ (55). Táto pokrivenosť vychádza z ideológií,
zastávajúcich absolútnu autonómnosť trhu a finančnú špekuláciu. Vytvára sa „nová
neviditeľná tyrania“, ktorá „jednostranne a bezohľadne nanucuje
svoje zákony a pravidlá.“ K tomu sa pridáva „korupcia a egoistické daňové
úniky“ svetových rozmerov (56). Pápež František povzbudzuje finančných
a vládnych expertov jednotlivých krajín, aby „uvažovali nad slovami múdreho muža
z minulosti“, citujúc sv. Jána Zlatoústeho: «Nepodeliť sa so svojím majetkom
s chudobnými znamená okradnúť ich a pripraviť o život. Majetok, ktorý vlastníme, nie
je náš, ale ich»“ (57).Pápež volá po takej „finančnej reforme,
ktorá nebude ignorovať etiku“, čo si podľa jeho slov žiada „odvážnu zmenu postoja
zo strany politických vodcov.“ „Peniaze musia slúžiť a nie vládnuť! Pápež miluje všetkých,
bohatých i chudobných, ale má povinnosť pripomínať, že bohatí sú povinní pomáhať chudobným,
vážiť si ich a napomáhať ich rozvoj“ (58).Poukazujúc na časté požiadavky
zvýšenia bezpečnosti upozorňuje, že bez odstraňovania nerovnosti nemožno vykoreniť
násilie. Tvrdí, že v tomto ohľade súčasný „sociálny a ekonomický systém je
od koreňov nespravodlivý“(59).
Po ekonomických negatívnych faktoroch
si pápež František všíma nebezpečenstvá z oblasti kultúry: Všíma si „priame útoky
na náboženskú slobodu a nové situácie prenasledovania kresťanov“,
ale aj „relativistický indiferentizmus, spojený so skepsou
a krízou ideológií v reakcii na všetko, čo sa javí ako totalitné.“Upozorňuje,
že „toto nepoškodzuje len Cirkev, ale celý život spoločnosti“ (61).
Mnohým krajinách globalizácia priniesla „narušenie kultúrnych
koreňov“. Spomína konkrétne dopad mediálnej dominancie severnej pologule
na kultúry Afriky a Ázie. Ďalšou skutočnosťou je „šírenie nových náboženských
hnutí, z ktorých niektoré majú sklon k fundamentalizmu, iné zas ponúkajú
spiritualitu bez Boha.“ Tieto náboženské hnutia „uprostred vládnuceho individualizmu
zapĺňajú prázdnotu, ktorú zanechal sekularistický racionalizmus.“ Pod
skutočnosť, „že časť našich pokrstených ľudí necíti príslušnosť k Cirkvi“ sa podpisuje
aj „málo pohostinná klíma našich farností a spoločenstiev“, „byrokratický
prístup k problémom“ a tiež aj „sakramentalizácia bez iných foriem evanjelizácie“
(63).
„Proces sekularizácie má tendenciu redukovať vieru a Cirkev na
oblasť súkromnú a intímnu.“ (64) Ďalej Svätý Otec sústreďuje pozornosť na rodinu,
ktorá „prechádza hlbokou kultúrnou krízou“. Na manželstvo sa stále
častejšie hľadí „čisto iba ako na formu vzájomného citového uspokojenia, ktorá
sa môže zakladať hocakým spôsobom a každý si ju môže modifikovať ako sám cíti.
No nezastupiteľný príspevok manželstva pre spoločnosť presahuje úroveň emotivity
a ohraničených potrieb páru. Ako učia francúzski biskupi, nerodí
sa «zo sentimentu zamilovanosti, ktorý je sám osebe pomíňavý, ale z hĺbky záväzku
prijatého manželmi, ktorí súhlasia vstúpiť do spoločenstva, zahŕňajúceho
celý život»“ (66). „Postmoderný a globalizovaný individualizmus podporuje
štýl života, ktorý oslabuje rozvíjanie a stabilitu medziosobných vzťahov a
deformuje rodinné putá“, píše Svätý Otec (67).
Spomínané kultúrne faktory
predstavujú pre inkulturáciu viery náročné výzvy. Pápež však zároveň upozorňuje, že
„keď vnímame realitu pohľadom viery, nemôžeme si nevšimnúť
to, čo zasieva Duch Svätý“(68). Pri inkulturácii evanjelia v tradične
katolíckych krajinách je potrebné nadviazať na jestvujúce bohatstvo. Zároveň však
„každá kultúra a každá sociálna skupina potrebuje očisťovanie a dozrievanie.
V prípade ľudových kultúr katolíckych národov môžeme spozorovať
niektoré slabosti, ktoré ešte potrebujú byť uzdravené evanjeliom: mužská dominancia,
alkoholizmus, domáce násilie, zriedkavá účasť na eucharistii, fatalistické
povery alebo predsudky, ktoré sa utiekajú k vešteniu a pod. No práve ľudová zbožnosť
je najlepším východiskovým bodom k ich uzdraveniu a oslobodeniu“, hovorí
pápež František (69). Upozorňuje aj na nesprávne formy zbožnosti viažuce sa na „hypotetické
súkromné zjavenia, ktoré sa absolutizujú.“ Konštatuje tiež, že trhlina v medzigeneračnom
odovzdávaní viery, ktorá nastala v posledných rokoch, tiež prispieva k odchodu katolíkov
do iných spoločenstiev. (70)
Ako poslednú z vonkajších výziev pre evanjelizáciu
Svätý Otec uvádza urbanizáciu. Vyzýva k „predstavivosti a inovatívnosti
pri vytváraní priestorov pre modlitbu a spoločenstvo, príťažlivých a primeraných
pre mestské obyvateľstvo“ (73). Treba pritom mať na zreteli multikultúrny charakter
mestského prostredia a spletité vzťahy skupín obyvateľstva, v ktorých nie je výnimkou
ani segregácia a násilie. Pápež pripomína, že „Cirkev je povolaná vstúpiť
do služby tohto náročného dialógu“ a všímať si sociálne vylúčených, „polovičných
občanov“, i tých, čo sú celkom odvrhnutí ako nejaký „mestský odpad“ (74).
Pápež František v tejto súvislosti konkrétne menuje ohrozenie drogami a rozličnými
formami kriminality. Hovorí, že aj v týchto situáciách „má byť evanjelium
základom pre znovunadobudnutie ľudskej dôstojnosti“a predstavuje
„najlepší liek na nešváry mesta, pričom si treba uvedomiť, že uniformný či
rigidný prístup k evanjelizácii je pre tieto prostredia nevhodný. Avšak žiť
ľudsky dôsledne a angažovať sa v náročných situáciách ako kvas svedectva, to v akejkoľvek
kultúre a v akomkoľvek meste kresťana zdokonaľuje a mestu prináša plodnosť“(75). –jb–