Pápežovo posolstvo pre Festival sociálnej náuky Cirkvi

Koncom novembra sa v severotalianskej Verone konal Festival sociálnej náuky Cirkvi. Pod patronátom Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj podujatie organizovali zväzy katolíckych podnikateľov, družstevné asociácie a nadácie, ktoré sa zaoberajú sociálnou náukou Cirkvi. Stretnutie otvorilo večer 21. novembra premietanie videoposolstva pápeža Františka. Priblížme si jeho obsah spolu s jedným z hlavných príspevkov, ktoré na festivale sociálnej náuky zazneli.

Vychádzajúc z témy v poradí už tretieho ročníka festivalu „Menej nerovnosti, viac rozdielnosti“ Svätý Otec v posolstve poukázal na pluralizmus ľudského bohatstva, ktoré predstavujú rôzne schopnosti a talenty človeka. „Oslobodzuje nás tak od umŕtvujúcej uniformity, ktorá paradoxne nerovnosť prehlbuje.“ Rozdiel medzi globalizáciou a uniformitou ilustroval pomocou dvoch geometrických tvarov: gule, ktorá symbolizuje jednotvárnosť, a mnohostena, ktorý predstavuje pravú globalizáciu. Ďalej sa dotkol kategórie mladých a starých ľudí, ktorí „nezodpovedajú logike produktivity a nespĺňajú investičné kritériá, avšak spoločnosť bez pamäti a bez pohľadu do budúcnosti nerastie“ – upozornil pápež. V číslach poukázal na skutočnosť, že v niektorých krajinách je až 40 percent nezamestnaných mladých ľudí.

„Mladí sú hypotékou budúcnosti. Ak sa tento problém čoskoro nevyrieši, istota budúcnosti bude ohrozená, ak nezanikne celkom.“ Posolstvo potom definuje sociálne učenie ako užitočný nástroj na to, aby sa jedinec v ekonomike a financiách nestratil a nezačal slúžiť zisku, ale aby si naopak uchoval slobodu. To si podľa slov pápeža vyžaduje odvahu, oporu v myslení a silu viery. Je nutné riadiť sa svedomím, ktoré stavia do stredu ľudskú dôstojnosť, a nie modlu peňazí.

„Dalo by sa povedať, že aplikácia sociálnej náuky Cirkvi v sebe nesie mystiku. Opakujem to slovo - mystika. Zdá sa, že táto náuka o čosi oberá, že vedie mimo trhu a bežných pravidiel. Ak sa však pozrieme na celkový výsledok, táto mystika prináša významný zisk. Je totiž schopná prispievať k rozvoju práve preto, že pri svojom celistvom poňatí trhu vyžaduje starostlivosť o nezamestnaných, berie na seba bremená sociálnej krehkosti a nespravodlivosti a nepodlieha pokrivenému ekonomistickému pohľadu.“

Svätý Otec sa vo videoposolstve ďalej zamýšľa nad solidaritou ako kľúčovým pojmom cirkevného sociálneho učenia a nakoniec sa venuje kooperácii. Vyzdvihuje družstevníctvo ako dôležitý prvok plurality na trhu zamestnávateľov. V závere pápež katolíkov vyzýva, aby aktualizovali myšlienku katolíckeho družstevníctva v kontinuite s encyklikou Rerum novarum. Kooperatívy sa tak môžu stať novým subjektom sociálnej prosperity, upozornil pápež František účastníkov veronského Festivalu sociálnej náuky Cirkvi.

Medzi prominentnými hosťami bol aj kardinál Óscar Andrés Rodríguez Maradiaga, arcibiskup Tegucigalpy (na zábere), ktorý vo Verone navrhol konkrétnu líniu pre „vývoj“ schopný „podporovať sociálnu spravodlivosť“. Ako povedal, „správny vývoj zaisťuje spravodlivý pokrok národov a ľudský rast a nemôže byť znížený len na ekonomickú víziu“. Východiskovým bodom musí byť podľa jeho slov vždy človek, v opačnom prípade „bude vývoj aj naďalej produkovať nové nerovnosti a podporovať ďalšiu nespravodlivosť.“ Denník L’Osservatore Romano vo svojom vydaní zo dňa 23. novembra uviedol príspevok 71-ročného honduraského kardinála, člena saleziánskej rehole, ktorý je prezidentom Caritas Internationalis, pod titulkom „Človek nie je cifra“.

Kardinál hneď zdôraznil, že „dva roky pred ukončením tzv. rozvojových cieľov tisícročia chudoba nebola znížená na polovicu, ako sa predpokladalo“. Ale „na druhej strane chudoba nemôže byť obmedzená iba na menové opatrenia, nie je záležitosťou, ktorá sa týka len príjmov, pretože toto nemožno zhrnúť ako celkový súčet ľudského života“. Okrem toho „Medzinárodný menový fond hovorí, že trvalo udržateľný rozvoj je založený na ekonomických číslach. Ale človek nie je číslica“ – poznamenal kardinál.

„Rozvoj nemôže byť len hospodársky rast, ale musí odpovedať na otázku integrálneho dôstojného života pre všetkých ľudí na každom mieste“. Ide preto o uskutočňovanie sociálnej spravodlivosti, ktorá reaguje na tri neodmysliteľné hodnoty pre človeka: uchovanie života, úctu a slobodu“. V tejto perspektíve poukázal na trvalý a silný vzťah medzi etickým a technickým rozmerom ekonomiky.

To všetko znamená pre Cirkev „veľkú výzvu“. Výzvu „evanjelizovať ľudský rozvoj“. Podľa kardinála sa sociálna pastorácia stáva „efektívnejšia a plodnejšia, keď viaceré subjekty, individuálne alebo zoskupené, žijú v spoločenstve medzi sebou a s tým, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Každý cirkevný subjekt – vysvetlil kardinál – prispieva k tejto misii podľa svojej charizmy a služby dávajúc konkrétny príspevok v súlade so zásadami subsidiarity, komplementarity a
vzájomnosti“.

Čo podľa kardinála Maradiagu predstavuje hlavné problémy vzhľadom na sociálnu problematiku? Sú to „etický agnosticizmus a relativizmus; absolutizácia slobody; oddeľovanie osobnej etiky od etiky verejnej; oddeľovanie morálneho zákona od právnej oblasti; laickosť štátu vždy viac sa uzatvárajúca voči etickej podstate človeka a čoraz častejšie padajúca za obeť nihilizmu; demokracia, zúžená na prevažne procedurálne pravidlá, ktorá sa ocitá v kríze pod vplyvom silných mocností a fenoménov populizmu; podceňovanie inštitucionálnej a verejnej dimenzie rodiny so zdôrazňovaním subjektívnej a psychologickej dimenzie, otvárajúc dvere žiadostiam o právne uznanie aj pre homosexuálne zväzky; a nakoniec kríza vzťahu človeka a životného prostredia.“

Kardinál Maradiaga tvrdí, že na tieto problémy je potrebné odpovedať úsilím „privádzať ľudí k uvedomovaniu si svojej schopnosti spoznať pravdu a svojej túžby po konečnom a definitívnom zmysle.“ Pre jasnejšie zviditeľnenie skutočnosti, že Kristus je skutočne jedinou našou nádejou, je podľa jeho vyjadrenia nevyhnutné „kultivovať takú rozumnosť, ktorá je integrálna, sapienciálna a oživovaná duchom agapé. Jedine vďaka rozumu, ktorý je schopný výstupu nad úroveň empirických dát, aby dosiahol vo svojom hľadaní pravdy niečo, čo je absolútne, definitívne a zakladajúce, je možné prekonať morálny skepticizmus a relativizmus, aby sme ľudskú osobu poznávali v jej plnom rozsahu jej konštitutívnych dimenzií, na podporu jej dôstojnosti, počnúc od nedotknuteľného práva na život od počatia až po smrť a od uznania neklamnej náboženskej dimenzie.“ –jk, jb–