Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Prvú adventnú nedeľu
Prebuď sa zo
sna je názov zamyslenia P. Milana Bubáka SVD na Prvú adventnú nedeľu
Dnešnú
moju úvahu nad čítaniami prvej adventnej nedele začnem troma príbehmi. Všetky tri
budú mať spoločného menovateľa. Skúste potom ho uhádnuť. Prvým je príbeh Oscara Romera
(1917-1980), arcibiskupa z El Salvadoru v Latinskej Amerike. Väčšinu svojho života
prežil ako človek nesmelý, citlivý a zbytočne nekonfliktný, ako vášnivý knihomoľ,
váhavec a muž poriadku. Keď bol v r. 1977 vymenovaný za arcibiskupa El Salvatoru,
jedni zajasali, kým iní boli frustrovaní. Zajasali tí, ktorým vyhovoval človek, ktorý
sa do ničoho nemiešal. Boli to v tejto ťažko skúšanej krajine hlavne politici, ktorí
mali všelijaké bočné záujmy, a ktorí neboli radi, keď niekto upozorňoval na ich praktiky,
záujmy ba i zločiny. Sklamaní boli tí, ktorí od katolíckeho pastiera očakávali, že
sa bude zastávať utláčaných a nespravodlivo prenasledovaných, ktorý si bude všímať
neresti mocných a na tieto neresti bude upozorňovať, a ktorí čakali, že hlavný pastier
v krajine bude ako Ježiš: človekom spolucítenia, odvahy, dobrého videnia do vecí a
jasných postojov. Romera žiaľ za takéhoto človeka – pri všetkej úcte voči jeho osobe
– nepokladali. Za tri mesiace od svojho menovania a vysviacky sa však situácia
zmenila. Dôvodom boli vraždy istého jezuitského kňaza, starého roľníka a malého
miništranta, ktoré spáchal istý provládny partizán a nasledujúci útok jeho kolegov
na obec Aguilares, ktorá bola farnosťou zavraždeného kňaza - jezuitu. Vojaci znesvätili
kostol, a keď sa Romero, ktorého medzitým privolali, snažil do neho vstúpiť a zachrániť
konsekrované hostie z bohostánku, zabránili mu v tom. Túto udalosť neskôr označil
za svoje skutočné „obrátenie“. Zrazu videl, že to, na čo ho toľkí predtým upozorňovali,
no čomu nechcel veriť, bola pravda. Zrazu mu svitlo a on zistil, že títo ľudia majú
pravdu. Toto bolo pre neho prebudenie sa zo sna. Od tej chvíle prestal brať ohľad
na to, kto si o ňom čo pomyslí, a kto proti nemu akú zbraň použije. Vo veku 60 rokov
sa Romero úplne zmenil a opustil zabehané koľaje. Začal vidieť utrpenie salvádorského
ľudu a stal sa nezvyčajne odvážnym. Kresťania musia byť, ako hovorieval, „odvážni
ľudia“. Romero začal kázať cez rádio. A to až tak, že v tých troch rokoch, čo
bol prímasom El Salvadoru, všetky rádia v krajine boli počas jeho nedeľnej kázne pustené
naplno. Trvalo to až dovtedy, kým náboženský vysielač nebol vyhodený do luftu. Romero
mal neochvejnú dôveru v schopnosť svojho národa stať sa tvorcom vlastnej budúcnosti
a vyzýval veriacich, aby sami boli aktívni a „nečakali na to, čo im biskup v nedeľu
povie“. Bohatá oligarchia, ktorú neustále napádal, sa ho snažila prehlásiť za „psychopata“.
Romero nakoniec vyzval príslušníkov armády, aby sa vzopreli rozkazu a urobili
koniec utláčaniu vlastného národa. Od toho okamihu musel počítať so svojím zavraždením.
Krátko pred svojou smrťou v jednom interview povedal: „Ako kresťan neverím v smrť
bez vzkriesenia... Ako pastier mám úlohu, ktorú mi dal Boh: dať svoj život za tých,
ktorých milujem; a to sú všetci Salvádorčania, vrátane tých, ktorí ma chcú zabiť.
Biskup môže zomrieť, ale Božia Cirkev, tzn. ľud Boží, nezahynie nikdy.“ 24. marca
1980 ho vládni banditi počas sv. omše zastrelili.
Druhý príbeh je tiež príbehom
biskupa a tiež pochádza z Latinskej Ameriky, tentoraz z Mexika. V diecéze San Christóbal
de las Casas v Chiapas, kde biskup Samuel Ruiz Garcia (1924 – 2011) pôsobil ako diecézny
biskup, bolo skoro 80% obyvateľov domorodých indiánov. Biskup sa stal všade známym
ako „obhajca indiánov“. Vždy tomu však takto nebolo. V príhovore, ktorý predniesol
počas pôstu 1996 vo Westminsterskej katedrále v Londýne, povedal: „Dvadsať rokov som
bol ako spiaca ryba. Mal som otvorené oči, no nevidel som nič. Bol som hrdý, že pôsobím
v diecéze, kde sú kostoly nabité. Potom, jedného dňa som videl indiána, ako ho jeho
zamestnávateľ priviazal k stromu a bil ho do krvi bičom, pretože odmietol pracovať
v práci ďalších osem hodín. Táto udalosť mi ako biskupovi otvorila oči a začal som
vidieť.“ Biskupovi Ruizovi svitlo. Začal vidieť realitu a pravdu, aká panovala
v jeho diecéze. To, čo videl, že sa robí jeho ľudu, ho potom viedlo k akcii. Stal
sa neohrozeným obhajcom bezbranných a bezmocných chudobných indiánov. Zapojil sa aj
do vyjednávaní medzi Zapatistickými rebelmi a Mexickou vládou.
Tretí príbeh
pochádza od misionára Josepha Dondersa: „Jeho meno bolo Hussein“, hovorí Donders.
„Bol študentom. Je tomu však už dosť dávno. Mal som v Nairobi v Keni na starosti internát,
kde býval. Jedného neskorého večera sa vrátil domov veľmi opitý. Začal sa hádať s
iným študentom vo vestibule. Rozčúlil sa tak veľmi, že vytiahol nôž a začal ohrozovať
každého navôkol. Rozbil veľkú okennú tabuľu. Nechal po sebe spúšť. Počul som hluk,
vybral som sa teda tam, odkiaľ prichádzal. Vidiel som jeho vyčíňanie. Podarilo sa
mi ho upokojiť. Dal som mu lieky od žalúdka a poslal som ho spať. Nasledujúce ráno
som si ho zavolal k sebe a povedal som mu, čo sa stalo noc predtým. Nič si nepamätal.
Pozval som ho, aby sme šli na miesto, kde sa to odohralo. Ukázal som mu miesto, kde
som položil jeho nôž, ukázal som mu tiež rozbitú sklenenú výplň vestibulu. Potom som
ho zobral naspäť k sebe do pracovne a povedal som mu: «Hussein, teraz vieš, čo sa
stane, keď si opitý. Niektorí ľudia, keď sú opití, sú zábavní, rozprávajú vtipy. Iní
sú veľmi nábožní, modlia sa a spievajú nábožné piesne. Ty si násilný a máš vražedné
sklony. Teraz to vieš. Prosím ťa, nikdy už nepi!»“ Bol zhrozený. Hussein spoznal
a uznal svoje správanie. Svitlo mu a on sa prebudil. Nikdy už viac nepil. „Pred časom
som dostal od neho list,“ hovorí Donders. „Napísal mi ako sa má. Darí sa mu. Pripísal
aj takúto vetu: «Nikdy nezabudnem na to, čo ste mi v ten deň povedali vo svojej pracovni.
Preto som dnes taký aký som. Vďaka!»“
Prišli ste, milí priatelia, na to, čo
mali všetky tieto tri príbehy spoločné? To, že dotyční sa prebudili! Niekedy povieme
v istých momentoch: „Svitlo mi!“ A presne toto bolo to, čo sa stalo Romerovi, Samuelovi
Ruizovi i Husseinovi. Svitlo im. Žili v ilúziách. Žili v omyle, v nepoznaní, v nerealite.
Každý síce iným spôsobom, no žiaden z nich nepoznal o sebe celú pravdu. Poznanie pravdy
ich zmenilo. Aj Pavol, aj Ježiš v nedeľu v textoch, ktoré si budeme čítať, zdôrazňujú,
aby sme sa prebudili zo sna, a aby sme boli bdelí, a videli tak to, čo je v nás, čo
je okolo nás, kde a v čom to vlastne žijeme. Advent je presne o tom: aby sme sa
prebudili, a spoznali a uznali realitu, a na jej základe urobil potrebné zmeny. Advent
je o tom, aby nám svitlo. V čom sa potrebujeme prebudiť my, ty a ja?? Čo si zo svojho
života neuvedomujeme? V čom staviame svoj život na ilúziách?