Svätý Otec v utorkovej homílii: Na rozlišovanie znamení čias je potrebná modlitba a nádej

Vatikán 26. novembra - Človek sa môže považovať za vládcu istej chvíle, ale len Kristus je Pánom času samotného, povedal pápež František v homílii dnešnej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Pri pohľade na čas a večnosť zohrávajú kľúčovú úlohu modlitba a nádej. Modlitba nám umožňuje rozpoznať váhu každého okamihu života, v nádeji v Ježiša hľadíme na koniec čias. Modlitba spolu s rozlišovaním pomáha rozlúštiť jednotlivé okamihy života a vzťahovať ich na Boha. Nádej je doďaleka žiariaci maják, osvetľujúci konečné pristátie ako v živote jednotlivca, tak aj celého ľudstva v eschatologickom zmysle konca čias. Svätý Otec poukázal na dnešnú stať evanjelia (Lk 21, 5-11), v ktorej Ježiš vysvetľuje, čo všetko musí prísť pred koncom, pričom uisťuje, že ani tie najhoršie tragédie neprivedú k zúfalstvu tých, ktorí veria v Boha.

„Kresťan je mužom či ženou, ktorí vedia žiť v prítomnom okamihu a zároveň vedia žiť v celosti času. Prítomný okamih znamená to, čo máme práve teraz v rukách, ale to nie je samotný čas, to sa pominie! Azda sa môžeme cítiť pánmi okamihu, ale je klam považovať sa za pánov času. Čas nie je náš, čas je Boží! Daná chvíľa je v našich rukách a je vecou našej slobody, ako sa jej chopíme. A ešte viac: kým my sa môžeme stať vládcami danej chvíle, samotný čas má len jedného zvrchovaného vládcu, Pána, Ježiša Krista.“

Svätý Otec poukázal na Ježišovo upozornenie, aby sme sa nechali zmiasť nejakou chvíľou, pretože prídu tí, čo využijú zmätok a predstavia sa ako Kristus. Na to kresťan potrebuje mať dve schopnosti, dva postoje k prežívaniu prítomnej chvíle: modlitbu a rozlišovanie.

„Na rozpoznanie pravých znamení, na rozpoznanie cesty, ktorou sa máme vydať v danom momente, je potrebný dar rozlišovania a modlitba, aby sme sa rozhodli správne. Naopak nazeranie času, ktorého jediným vládcom je Pán, Ježiš Kristus, je mimo dosahu našich ľudských schopností. Cnosť pre nazeranie času nám musí byť daná, darovaná Pánom. Je ňou nádej! Modlitbu a rozlišovanie máme pre prítomnú chvíľu, nádej máme pre samotný čas.“

A tak kresťan ide touto cestou, moment za momentom, s modlitbou a rozlišovaním, no samotný čas prenecháva nádeji:
„Kresťan vie očakávať Pána v každom momente, ale dúfa v Pána na konci čias. Je to muž či žena danej chvíle i celého času, v modlitbe a rozlišovaní, a v nádeji. Nech nám Pán dá milosť kráčať s múdrosťou, ktorá je tiež darom od neho. Nech nás tá múdrosť v danej chvíli privádza k modlitbe a rozlišovaniu, a v samotnom čase, ktorý je Božím poslom, nech nám umožní žiť s nádejou.“ –jk, jb–