Zamyslenie P. Milana Bubáka na nedeľu Krista Kráľa

Zamyslenie s názvom Pozvanie kráľa k 34. nedeli v cezročnom období, na slávnosť Krista Kráľa, pripravil Milan Bubák SVD.

Milí priatelia, máme pred sebou poslednú nedeľu liturgického roku – nedeľu Krista Kráľa. Titul kráľ je hlboko biblický a nesie v sebe silnú myšlienku, no to, ako ho pochopíme v súvislosti s Kristom, bude silne závisieť nielen od toho, čo si my osobne predstavujeme pod pojmom kráľ, ale hlavne od toho, aká je naša osobná skúsenosť s Ježišom Kristom a náš osobný vzťah k nemu.

Podelím sa s vami o to, čo tento obraz znamená pre mňa osobne. Keď som tak nad ním premýšľal, prišla mi na um jedna veľmi silná myšlienka, ktorá sa nachádza v duchovných cvičeniach sv. Ignáca z Loyoly. Sv. Ignác, zakladateľ jezuitov, je autorom 30-dňových duchovných cvičení, ktoré spôsobili v dejinách Cirkvi toľko dobra, ako doteraz máločo. Duchovné cvičenia sa rozdeľujú na štyri týždne, z ktorých každý má svoj presný zámer. Na začiatku druhého týždňa, čo je moment, kedy si človek robí svoje životné rozhodnutie, sv. Ignác predkladá exercitantovi na rozjímanie obraz, ktorý sa dnes mnohým môže zdať dosť stredoveký, no ktorý, ak si ho preložíme do modernej reči, nesie v sebe veľmi silnú myšlienku. Je to obraz o volaní kráľa. Sv. Ignác hovorí: Predstavte si kráľa, ktorého si vyvolil Boh. Tento kráľ je veľmi ctený všetkými, vzdávajú mu česť kniežatá, aj jeho podriadení, mužovia, ženy aj deti. Všetci ho majú radi. Jedného dňa tento kráľ vystúpi pred svojich podriadených, pred občanov svojho kráľovstva, a prednesie im túto prosbu: „Mojou túžbou je prekonať všetky choroby, všetku chudobu, všetku nevedomosť, všetko utláčanie a otroctvo – jedným slovom všetko to, čo stojí proti človeku – všade na svete. Kto je ochotný pripojiť sa ku mne pri naplnení tohto môjho projektu, nech príde. Ale nech si uvedomí, že taký človek musí zdieľať so mnou všetky životné strasti, ktoré ja zdieľam. Bude jesť to isté jedlo ako ja, piť ten istý nápoj ako ja, obliekať sa tak ako ja. Taký človek bude musieť pracovať so mnou deň čo deň, bdieť so mnou noc čo noc. Bude sa musieť so mnou deliť o námahu, aby som sa ja potom mohol deliť s ním o víťazstvo“ (David L. Fleming SJ: A Contemporary Reading of the Spiritual Exrcises. A companion to St. Ignatius´s Text). Inými slovami, jeho nasledovníci sa musia zrieknuť všetkého toho, na čo boli doteraz zvyknutí, a byť ako on, ich kráľ; musia byť rovní jeden druhému, inak nebudú schopní dosiahnuť svoj cieľ.
Aká bude odpoveď? Ako budú občania jeho kráľovstva na jeho pozvanie odpovedať? Mohli by sme snáď povedať, že to všetko bude závisieť od toho, čo títo jeho občania budú vlastniť, čoho všetkého sa budú musieť pre tohto svojho kráľa zrieknuť. Ak nemajú nič, potom zrejme ich odpoveď nebude ťažká. No ak toho vlastnia viac, či veľa, bude sa im rozhodovať ťažšie.
Takýto úsudok by však nebol správny. Treba si všimnúť, že kráľ svoje pozvanie neadresuje žobrákom alebo bezdomovcom svojho kráľovstva. Keby bol, iste by nemal problém pozbierať armádu pomocníkov. Títo by si povedali: „Poďme, veď aj tak nič nemáme. Takto sa nám snáď aj pošťastí. Možno na ceste niekde aj zbohatneme.“ Kráľ nestál o takýchto ľudí; tzn. nestál o ľudí, ktorí by nemuseli nič opustiť. Od ľudí, ktorí by nemuseli pre svoje rozhodnutie priniesť žiadnu obetu, sa toho veľa očakávať nedá. Bez obete nejestvuje túžba. A bez túžby zapojiť sa do práce na uskutočnení kráľovho projektu, sa projekt neuskutoční. Projekt, aký mal kráľ, si vyžadoval nadšencov, ktorí by boli doslova posadnutí šialenou túžbou po jeho uskutočnení, a ktorým by nebola na ceste k nemu žiadna obeta veľká. Ak by tam nebola obeta, nebola by tam ani vernosť túžbe. Vernosť je výsledkom len obete.
Kedy sú však ľudia schopní obete? Čo to je, čo z ľudí robí nadšencov, hrdinov, spolupracovníkov, obetavcov? Je to viera v človeka, ktorý ich do svojho projektu pozýva. Viera, ktorá sa zakladá na osobnej skúsenosti s ním. Ak máme pred sebou nezištného človeka, ktorý to s každým myslí dobre, ktorý žije v prvom rade pre iných a toto ukazuje nielen svojimi rečami, ale hlavne skutkami, tomu potom veríme. A ak sme i my sami cieľom jeho dobra, potom si ho i zamilujeme. A dobrota takého človeka nás môže po čase i nalomiť. Nalomiť pozitívne.
Preto kráľ v Ignácovom obraze nevyjde pred svojich občanov s pozvaním hneď, ako začne byť kráľom. Najprv sa postará o to, aby jeho občania mali všetko, čo k svojmu životu potrebujú. Aby mali jedlo, pokrm, ošatenie, bývanie, istotu. Aby sa dobre cítili, aby boli šťastní. Až potom, keď už toto všetko majú, až potom im adresuje svoje pozvanie to zanechať a ísť s ním do práce na dobre sveta.
Každý súdny človek by možno povedal, že „veď toto je predsa šialenstvo“. Najprv si budovať svoj život a svoju existenciu a potom to všetko nechať. Je možné, že je to šialenstvo, ale iba pre človeka, ktorý nikdy nezažil, čo je to milovať kráľa šialenou a vďačnou láskou. Človek, ktorý pochopil, že jeho kráľ ho pozýva nie do prvej línie, kde bude on strádať a kde ho bude kráľ riadiť z nejakého vzdialeného dobre zabezpečeného miesta, ale naopak, volá ho k spolupráci na diele, do ktorého sa aj on kráľ zapojí rovnakou mierou; ako každý jeden jeho spolupracovník, nebude mať veľký problém zrieknuť sa všetkého a ísť s ním. Pozvanie kráľa bude pre neho vyznačením a nie bremenom.
Motívom pre občanov kráľa, ktorého si úprimne obľúbili a nadovšetko ho milovali, malo byť teda to, aby zatúžili byť ako tento ich kráľ, mať s ním spoločenstvo a pomáhať mu, aby sa to dobro, ktoré aj oni od neho dostali mohlo šíriť ďalej, na každého človeka.
My sme, milí priatelia, celý liturgický rok, nedeľu čo nedeľu, kráčali s Kristom a s Cirkvou. Prežili sme spolu s ním všetko. Nechali sme sa ním katechizovať. Nechali sme si pôsobiť na rozum, ale aj na city. A teraz, na konci liturgického roka, aj nás Kristus Kráľ volá, ako ten pozemský kráľ svojich občanov z Ignácovho obrazu: „Pridaj sa ku mne pri šírení dobra vo svete. Nebuď len pasívnym poslucháčom. Rozhodni sa pre niečo konkrétne, pre niečo, čo by v tvojom prostredí urobilo zmenu.“ Brat sestra, aká bude tvoja odpoveď?

Modlime sa na záver so sv. Ignácom: „Večný Pán a Kráľ celého stvorenia, prichádzam v pokore k tebe, s pomocou a podporou Márie, tvojej Matky, a všetkých svätých a silne pohnutý tvojou milosťou. A tak ti ponúkam seba samého a dávam sa ti k dispozícii k práci na tvojom projekte. Hlboko si želám byť s tebou v prijímaní všetkých útokov a zneužívaní voči tebe, ako aj všetkej chudoby, ako duchovnej tak aj telesnej. Rozhodujem sa pre toto všetko slobodne, len nech je to na tvoju väčšiu česť a slávu. Ak ma teda, môj Pán a Boh, prijímaš do svojej služby, vezmi a prijmi ma do takého štýlu života, aký vedieš ty. Amen.”