49. Posolstvá zo záveru koncilu

49. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň SJ

Nie je výhradnou novinkou dnešnej doby, že správy predstavené vo farbách senzácie, vyvolajú väčší záujem verejnosti než tie, ktoré sa usilujú o objektívnosť. Nebolo tomu inak ani pred päťdesiatimi rokmi v čase Druhého vatikánskeho koncilu. Už jeho prvé zasadanie 13. októbra 1962 sa vo viacerých tlačových médiách podalo vo svetle škandálu, ktorý mal vyvolať biskup Liénart tým, že výslovne odmietol postupovať podľa dopredu pripravených schém. V skutočnosti však nešlo o ostentatívne gesto proti Vatikánu. Tento francúzsky biskup v svojom spontánnom príhovore jednoducho navrhol, aby sa biskupi najprv bližšie spoznali – skôr než dajú svoj hlas pri menovaní členov jednotlivých komisií – a
jeho žiadosti bolo vyhovené.

Na druhej strane, pomerne malý záujem médií sa prejavil pri zverejnení vôbec prvého vyhlásenia koncilu s názvom Posolstvo koncilových otcov ľudstvu. Toto posolstvo malo byť počiatočným vyjadrením koncilu určeným pre verejnosť – ešte pred tým, ako biskupi pristúpia k pojednávaniu nad teologickými témami.

„Túžime poslať všetkým ľuďom a národom posolstvo spásy, lásky a pokoja“ - písalo sa v úvode posolstva, ktoré bolo zverejnené desať dní po otvorení koncilu: „Počas nášho zhromaždenia pod vedením Ducha Svätého chceme hľadať účinnejšie cesty pre obnovu nás samých, aby sme sa stali vernejšími svedkami Kristovho evanjelia.“

Posolstvo koncilových otcov ľudstvu bolo publikované v denníku L’Osservatore Romano spolu s výsledkami prvých koncilových rokovaní, ktoré samozrejme pritiahli väčšiu pozornosť ako tento dlhý text posolstva zahrňujúci akési nádeje a očakávania.„Takéto posolstvo je ešte predčasné a neurčité,“ predvídavo namietal na koncile anglický biskup Heenan: „Noviny o ňom nebudú písať. Lepšie by bolo počkať, až budeme mať čo povedať skutočne dôležité a čo svet bude môcť pochopiť.“

Pravdaže v úplne odlišnej situácií sa koncil nachádzal o štyri roky neskôr. Koncilové práce našli svoje odzrkadlenie v šestnástich dokumentoch, ktoré už mali „čo povedať“ Cirkvi aj celému svetu. No okrem „posolstva“ dokumentov chcel pápež Pavol VI. opäť venovať všetkým osobitné posolstvo. Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra 1965 sa konala svätá omša uzatvárajúca koncil. Po nej bolo prečítaných sedem posolstiev: správcom národov, mysliteľom a vedcom, umelcom, ženám, robotníkom, chudobným a trpiacim, a mladým.

Nebolo to teda „predčasné a neurčité“ posolstvo „celému ľudstvu“, ale poučiac sa z predchádzajúcich nedostatkov bolo adresované rôznym a konkrétnym skupinám ľudí. Nebolo vytlačené s inými vatikánskymi správami, lež prečítané slávnostne za prítomnosti predstaviteľov každej spomínanej skupiny. Jeho pôvodná verzia neznela v starobylej latinčine, ale vo francúzštine – vtedy najviac rozšírenom jazyku.

„Nadišla hodina odchodu a rozídenia sa. Za nejakú chvíľu opustíte koncilové zhromaždenie, aby ste šli v ústrety ľudstvu a priniesli mu dobrú zvesť Kristovho evanjelia a obnovy Cirkvi, na ktorej sme spoločne pracovali štyri roky.“ Týmito slovami oslovil pápež najprv koncilových otcov a vzápätí prenechal slovo siedmim francúzsky hovoriacim kardinálom, aby prečítali jednotlivé posolstvá:

„V tomto slávnostnom momente sa my, otcovia dvadsiateho prvého ekumenického koncilu ... obraciame na tých, ktorí majú v svojich rukách osudy ľudí, a na všetkých vysluhovateľov časnej moci.“ Posolstvo vládnucim predniesol kardinál Liénart, v ktorom zdôraznil veľkosť Boha nad každou mocou a žiadal vládnych zástupcov, aby nebránili Cirkvi v jej činnosti: „Cirkev vám ponúka prostredníctvom nás svoje priateľstvo, svoju službu, svoje duchovné a morálne energie.“

„Osobitný pozdrav pre vás, hľadači pravdy, ľudia myslenia a vedy, skúmatelia človeka, vesmíru a dejín, pútnikom na ceste za svetlom.“ Kardinál Léger z Montrealu sa takto obrátil na mysliteľov a vedcov, ktorých spoločnú prácu prirovnal ku koncilu, ktorý taktiež „načúva pravde“ a súčasne ponúka vieru ako svetlo pre život: „Dôverujte viere, tejto veľkej priateľke inteligencie! Obráťte sa k jej svetlu, aby ste dosiahli pravdu, plnosť pravdy!“
„Teraz všetkým vám umelcom, ktorí ste zaľúbení do krásy a pre ňu pracujete: umelci, spisovatelia, maliari, sochári, hudobníci, ľudia filmu a divadla... Vám všetkým Cirkev koncilu naším hlasom hovorí: ak ste priatelia pravého umenia, ste aj naši priatelia!“ Belgický kardinál Suenens čítal posolstvo umelcom, ktorí v dejinách neustále pomáhali Cirkvi „pretvárať božské posolstvo do jazyka foriem a tvarov“, čím ho približovali človeku. Preto Cirkev aj naďalej ráta s ich pomocou.
„Teraz sa obraciame k vám, ženy vo všetkých životných podmienkach: dcéry, manželky, matky, vdovy a zasvätené panny i osamelé ženy.“ Alžírsky biskup Duval predniesol úctivé a vďačné slová venované ženám, ktoré práve v dnešnej dobe techniky môžu ako pramene života a materstva „zmierovať ľudí“ a privádzať k pravde: „Ženy, ktoré viete učiniť pravdu sladkou, príjemnou a prijateľnou, usilujte sa, aby duch tohto koncilu prenikol inštitúcie, školy, rodiny a každodenný život.“

„V priebehu tohto koncilu, my, katolícki biskupi piatich kontinentov sme spoločne uvažovali popri iných témach aj nad vážnymi problémami, ktoré kladú na ľudské vedomie ekonomické a sociálne podmienky dnešného sveta...“ Takto znelo posolstvo robotníkom, ktoré predniesol africký kardinál Zoungrana. Vyzval v ňom k zmiereniu medzi pracujúcou triedou a Cirkvou: „Nie je to nenávisť, čo spasí svet! Nie je to len pozemský chlieb, ktorý môže nasýtiť človeka... Cirkev vám dáva spoznať Ježiša Krista, vášho spolupracovníka, Majstra, Spasiteľa celého ľudstva.“

„Pre vás všetkých, bratia skúšaní utrpením..., má koncil celkom osobitné posolstvo.“ Kardinál Meouchi z Libanonu sa týmto obrátil na chudobných, chorých a trpiacich, pre ktorých Cirkev nemá hotovú odpoveď na zmysel ich utrpenia ani rýchle uzdravenie. Vyzýva ich však stáť spolu s ňou pod krížom, pod týmto tajomstvom utrpenia: „Vy ste volaní Kristom, ste jeho živým a viditeľným obrazom.“
„Napokon vám, chlapci a dievčatá celého sveta, chce koncil venovať svoje posledné posolstvo, pretože vy sa chystáte prebrať pochodeň z rúk starších a
žiť vo chvíľach obrovských zmien...“ Tieto slová predniesol kardinál Agagianian, ktorý zdôraznil, že počas štyroch rokoch koncilu sa Cirkev tiež snažila „omladiť svoju tvár“ podľa príkladu jej večne mladého zakladateľa Ježiša – „priateľa mladých“.

Po každom z týchto posolstiev pristúpili k pápežovi dvaja, respektíve traja zástupcovia tej ktorej skupiny, aby prijali z jeho rúk medaily a text posolstva. Toto gesto malo naznačiť, že koncil sa konal práve pre týchto ľudí, a teda pre všetkých ľudí v ich rozmanitých formách života. Jeho posolstvo napokon „má čo povedať“ každému človeku a hovorí jazykom, ktorý „svet môže pochopiť“.