Mons. Vasiľ: Bazilika sv. Praxedy

Baziliku sv. Praxedy by cyrilometodský ctiteľ nemal obísť

Autor príspevku arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi, pravidelne pripravuje rubriku Vatikánskeho rozhlasu pre gréckokatolíkov.

Pri príležitosti cyrilometodského výročia prišli a prichádzajú do Ríma početné skupiny slovenských pútnikov. Popri tradičných miestach všeobecného záujmu navštevujú aj miesta spojené so životom sv. Cyrila a Metoda – predovšetkým Baziliku Santa Maria Maggiore, kde boli schválené liturgické knihy v reči našich predkov a chrám sv. Klementa, kde bol sv. Cyril pochovaný. Menej navštevované je ale to miesto, kde sv. Cyril a Metod v Ríme bývali. Kde to bolo? Staroslovanské ani grécke životopisy nám to presne neudávajú. S veľkou pravdepodobnosťou môžeme povedať, že sv. Konštantín-Cyril a Metod spolu s učeníkmi boli ubytovaní v niektorom z rímskych kláštorov v ktorých v tom čase bývali grécki mnísi. Grécke kláštory neboli v cyrilo-metodských časoch v Ríme zvláštnosťou, alebo nejakým cudzím prvkom, ale práve naopak, patrili k charakteristike náboženského života tohto mesta od stáročí.

Predovšetkým od polovice 7. storočia badáme v Ríme rozvoj východných kláštorných štruktúr. Tento jav súvisí s dočasnou okupáciou Svätej zeme Peržanmi v rokoch 613 – 629 a najmä s následnou expanziou islamu, ktorý sa od polovice 7. storočia etabloval aj v tradične kresťanských oblastiach Blízkeho Východu, kde sa zrodilo a rozvinulo mníšske hnutie. Mnísi vyhnaní z ich kláštorov, resp. opúšťajúci oblasti, kde prevládol islam alebo ktoré sa z iného dôvodu stali nebezpečnými pre ich ďalšie zotrvávanie, nachádzajú útočište v Ríme. Okrem toho, medzi rokmi 678 – 751 sa na Petrovom stolci vystriedala séria pápežov pochádzajúcich z Východu, alebo zo Sicílie, ktorá v tom čase bola ešte celkom pod východným vplyvom. Prvé východné kláštory v Ríme ešte nemajú celkom byzantský (konštantinopolský) pôvod, ale prichádzajú do nich najmä mnísi z Palestíny, Sýrie, Egypta, a Malej Ázie (Cilície). To sa odzrkadľuje aj na forme reguly, či typikona, ktorí tieto kláštory nasledovali a ktorá viac odráža regulu sv. Pachomia, než byzantské cenobitské formy sv. Bazila a jeho nasledovníkov.

Na okraj tejto skutočnosti môžeme poznamenať, že aj na Slovensku – ako sa zdá – sa v prvom období kresťanstva viacej zachovávala táto mimoriadne prísna forma mníšskeho života, ako to dosvedčuje aj Legenda o sv. Svoradovi a sv. Benediktovi. Pri opise pustovníckeho života sv. Adreja-Svorada, nachádzame priamu zmienku o nasledovaní pôstnej reguly sv. Zosima, ktorého život poznáme zo spisov už spomínaného jeruzalemského patriarchu Sofrónia. Podľa zvyku palestínskych kláštorov na brehu Jordánu, mnísi sa počas Veľkého pôstu utiahli vždy do púšte, aby tam strávili čas pôstom a modlitbou. Podobne, podľa tzv. Maurovej legendy, keď sa tento jeden z našich prvých svätcov, ctihodný muž Andrej, utiahol do pustovníckej samoty, síce na veľké oslabenie tela, ale na posilnenie duchovného života vždy zachovával pôst. Od všetkého, čo možno jesť, sa po tri dni zdržoval kvôli milosti toho, ktorý pre ľudí stanúc sa človekom postil sa štyridsať dní. Keď však nadišiel čas štyridsaťdenného pôstu, podľa rehoľného poriadku, ktorého sa držal opát Zozimas, čo štyridsaťdenný pôst odbavoval so štyridsaťpäť datľami, od otca Filipa, od ktorého bol prijal rehoľné rúcho, dostal štyridsať orechov a uspokojac sa s touto potravou radostne očakával deň svätého Vzkriesenia.

Jednou z prvých zmienok o východných kláštoroch v Ríme je záznam zo synody konanej za pápeža Martina I. v roku 649, kde sa spomína „ctihodný opát Juraj, z cilícijského kláštora, ktorí stojí v našom meste in Aquas salvias“, teda na mieste mučeníckej smrti sv. Pavla, dnes nazývanom aj Tre Fontane. Tomuto grécko-arménskemu kláštoru daroval konštantinopolský cisár Heraklius relikvie perzského mučeníka sv. Anastázia. Kým v 7. storočí máme svedectvo o siedmich gréckych kláštoroch v Ríme, v 8. storočí ich počet stúpol na jedenásť, desať mužských a jeden ženský. Mnísi týchto kláštorov – často založených priamo pápežmi – boli veľmi cenenými spolupracovníkmi rímskej kúrie a pápeži spomedzi nich vyberali aj delegátov pri dôležitých cirkevných a politických jednaniach na Východe.

Pramene nám neuvádzajú presne v ktorom kláštore slovanskí apoštoli prebývali počas ich pobytu v Ríme. Podľa dnes všeobecne prijatej mienky by to mohol byť práve kláštorný komplex pri chráme sv. Praxedy. Tento chrám sa viaže k tradícii starorímskych mučeníkov senátora sv. Pudenta a jeho dcér (podľa iných prameňov vnučiek) sv. Pudentiany a sv. Praxedy. Senátor Pudent bol podľa tradície hostiteľom sv. Petra počas jeho pobytu v Ríme. Chrám sv. Pudentiany sa nachádza na dnešnej via Urbana, na západ od Baziliky S. Maria Maggiore a je zbudovaný nad domácou modlitebňou, nad domom senátora Pudenta. Chrám sv. Praxedy je doložený už v 5. storočí (titulus Praxedis sa spomína už v roku 491) a tento starokresťanský chrám dal prestavať pápež Paschal I. (817 – 824), ktorý pred svojím zvolením na pápežský stolec bol v tomto chráme presbyterom. 20. júla 818 v ňom posvätil oltár, do ktorého boli uložené početné relikvie ranokresťanských svätcov, zvlášť mučeníkov. V tomto období trpelo okolie Ríma častými nájazdami barbarov a mnohé starokresťanské cintoríny, ktoré sa nachádzali mimo rímskych hradieb boli vydrancované. Aj tieto skutočnosti pohli pápeža Paschala, aby dal príkaz na prenášanie tiel mučeníkov z mimomestských cintorínov do rímskch chrámov.

Úcta relikvií mučeníkov a svätcov sa viaže k tomuto chrámu osobitným sposobom a je priamo spojená aj s legendou o sv. Praxede. Jej meno sa nachádza v zoznamoch svätcov, ktorých hroby navštevovali pútnici na cintoríne sv. Priscilly na Via Salaria. Jej existencia nie je historikmi spochybňovaná, pretože je doložená v mnohých starobylých kódexoch, ale životopisy, ktoré pochádzajú z 5. – 6. storočia sú poznačené skôr hagiografickou legendárnosťou ako presnými hitorickými údajmi. Podľa týchto životopisov sa sv. Praxeda, pod vplyvom kňaza Pastora, od útleho veku venovala horlivému kresťanskému životu plnému sebaodriekania a dobrých skutkov. Dosvedčovaž to má aj dnes mramorová doska, na ktorej podľa tradície, spávala kvôli cvičeniu sa v sebaumŕtvovaní a ktorá je umiestnená na konci ľavej lode dnešnej baziliky. Svätica nechala postaviť ‘in vico Lateranus’ chrám a krstný prameň (ecclesia domestica). Toto miesto sa stalo miestom mnohých krstov a centrom liturgických stretaní sa prvej komunity. Počas prenasledovania cisára Antonina Pia (138-161) dal cisár uväzniť a popraviť 22 členov komunity, ktorá sa tu schádzala. Sv. Praxeda nábožne postierala a pozberala krv mučeníkov do cisterny (jej miesto je dnes označené v bazilike okrúhlou porfýrovou platňou v centre hlavnej lode) a v noci dala preniesť a pochovať ich telá na cintoríne, ktorý dnes nesie meno sv. Priscilly. Krátko nato podstúpila mučenícku smrť aj ona sama a bola pochovaná na tom istom cintoríne.

Pápež Paschal I. postavil pri chráme aj kláštor pre gréckych mníchov, ktorý mohol byť ideálnym miestom pre ubytovanie veľkomoravských pútnikov, a to pre obradovú blízkosť, ale aj pre jeho výhodnú polohu medzi pápežským palácom v Lateráne e Bazilikou S. Maria Maggiore, ktorá bola úzko spojená s činnosťou slovanskej misie v Ríme. Podľa mienky známeho slovenského historika a dlhoročného profesora na Pápežskom východnom ústave, prof. Michla Lacka SJ, pravdepodobne v tomto kláštore boli teda sv. Konštantín-Cyril a Metod ubytovaní a mohli tak, rovnako ako my dnes, obdivovať krásne mozaiky, ktoré dal zhotoviť pápež Paschal I. v apside tohto chrámu a v kaplnke sv. Zenóna na pravej strane bočnej lode.

Výzdoba Baziliky sv. Praxedy z 9. storočia patrí medzi vrcholné ukážky umenia tohto obdobia. Fresky vo zvonici, ktoré žiaľ dnes nie sú prístupné verejnosti, zachycujú legendu sv. Praxedy a patria do obdobia tzv. Karolínskej renesancie.

Tu Konštantín-Cyril prijímal návštevy vedychtivých Rimanov, ktorí „neprestajne chodili k nemu a vypytovali sa ho o všetkom a prijímali od neho dvojnásobné i trojnásobné vysvetlenie“ (ŽK XVII). Jeho obľúbeným teologickým autorom bol Dionýz Areopagita, ktorého spisy poznal takmer naspamäť, ako to dosvedčuje aj pápežský bibliotekár Anastázius vo svojom liste cisárovi Karolovi Lysému z 23. marca 875. Spisy Dionýza Areopagitu boli len krátko predtým preložené do latinčiny a sústreďoval sa na ne záujem teológov i politikov.

Od roku 1197 až dodnes je pri chráme sv. Praxedy kláštor bendiktínov z Vallombrosy, ale pamätná tabuľa na vonkajšej stene chrámu nám dodnes pripomína tento dočasný domov našich vierozvestov – jedno z tých miest v Ríme, ktoré by žiadny slovenský pútnik a cyrilometodský ctiteľ nemal obísť.