Zamyslenie P. Milana Bubáka na 29. nedeľu cez rok – C
Ako nezískať hrošiu kožu (Lk 18, 1-8) 29. nedeľa cez rok – C
Milí priatelia, evanjelium
nasledujúcej nedele, ktorá je aj dňom misií, je o modlitbe. Čítame si totiž podobenstvo
o neodbytnej vdove a neochotnom sudcovi. Ja by som sa však spolu s vami chcel pozrieť
zbližša nie na vytrvalosť vdovy, ale skorej na neochotu sudcu a na jeho problémový
charakter. Má totiž zopár nasledovníkov i medzi nami. Sudca je členom mestskej elity
a má tak pozíciu, ktorá ho oddeľuje od väčšiny bežných ľudí. Úlohou sudcov v židovskej
spoločnosti bolo udržiavať, ochraňovať ba i zväčšovať práva vládnucej elity. V slušnej
spoločnosti sa musia zachovávať zákony, preto ak elita chcela dosiahnuť uskutočnenie
svojich záujmov, nešla na to tak, že by bola prestupovala zákony, ale naopak tak,
že si zabezpečila totálnu kontrolu nad tvorbou zákonov, ich výkladom a zachovávaním.
Toto jej potom zabezpečilo silnú pozíciu, privilégiá a moc. A toto všetko bola úloha
sudcov.
Sudca v podobenstve sa teda teší vysokej spoločenskej pozícii, politickému
vplyvu a ekonomickej istote. Na rozdiel od vdovy, ktorá je pravdepodobne negramotná
a nemá žiadnu možnosť vstúpiť do politickej moci, on je vzdelaný a má dobré politické
známosti. Charakter sudcu, ako ho predstavuje podobenstvo, nie je popísaný tak, že
by v tom, kto potrebuje jeho pomoc vzbudzoval dôveru. Je popísaný, ako človek, „ktorý
sa nebojí Boha a nehanbí ľudí.“ Toto je výrok veľmi zvláštny – a už vopred poviem,
že sudcu v očiach čitateľa úplne degraduje, ako človeka, ktorý nemal žiadne právo
vykonávať súdnu moc v Izraeli. Horšej charakteristiky sa mu ani nemohlo dostať. Človek
sa po tomto výroku, ktorým on sám sebavedome charakterizuje seba, môže len diviť,
že ako je možné, že je ešte sudcom? Pozrime sa na tie dve veci, ktorými sudca sám
seba charakterizuje – na to, že sa nebojí Boha a nehanbí ľudí – zblízka.
Úlohou
sudcu v Izraeli bolo súdiť v mene Boha. V Druhej Knihe Kroník nájdeme výrok, ktorý
predniesol júdsky kráľ Jozafat pri ustanovovaní sudcov v mestách: „Hľaďte na to, čo
robíte, lebo nie za človeka súdite, ale za Pána, ktorý je s vami pri vynášaní rozsudku.
Nech vás preniká bázeň pred Pánom! Postupujte opatrne, lebo u Pána, nášho Boha, niet
nespravodlivosti ani uprednostňovania, ani úplatkárstva.“ (19, 6-7). Toto bol v Izraeli
štandard a podmienka pri vykonávaní sudcovskej moci – bázeň (strach) pred Pánom a
súdenie v jeho mene. Náš sudca však jasne hovorí, že on sa Boha nebojí. Týmto odmieta
uznať akúkoľvek inú perspektívu videnia veci, ako je jeho vlastná. A odmieta aj vyššiu
autoritu nad sebou samým.
Ďalšou jeho sebacharakteristikou je že sa nehanbí
ľudí. Toto je už vážna dekadencia. Faktom je, že stredozemské tradície výchovy s správania
boli – a dodnes sú – založené na postoji, ktorý by sme mohli charakterizovať ako „hanba
verzus hrdosť“. Najhorším pocitom pre stredozemca bol pocit hanby, potupy, pokorenia.
Najpríjemnejším zasa naopak pocit hrdosti ba až pýchy. Preto sa ľudia za každú cenu
vyhýbali veciam, ktoré by im mohli spôsobiť pocit hanby a tvrdo sa mstili tým, ktorí
ich zahanbili. Pri výchove dôležitým mottom zo strany rodičov nebolo: „Peťko, toto
nemôžeš robiť, lebo to je nesprávne!“ ale „Toto nemôžeš, lebo sa ti ľudia vysmejú!“,
teda lebo ho zahanbia. Preto ľudia robili veci, ktoré mali robiť preto, aby ich iní
nekritizovali a aby sa takto neblamovali a neboli zahanbení. Bolo dôležité svojimi
činmi a rozhodnutiami udržať si rešpekt a úctu iných ľudí.
Sudca však hovorí,
že on sa ľudí nehanbí. To znamená, že ľudia si môžu o ňom myslieť čokoľvek, jemu je
to jedno. Jemu sú všetci ukradnutí a on môže byť ukradnutý im. Treba však na upresnenie
dodať, že tam nejde o ten dosť častý pocit v prípade sudcov a iných profesií: kedy
majú ľudia o sudcovi zlú mienku, pretože nedokázali prijať jeho nestranný no pritom
spravodlivý úsudok. Toto je hrdinstvo, ktoré je výsledkom dobrej práce a skutočnej
služby spravodlivosti. Sudca nepatril do tejto kategórie. On bol jednoducho nehanebný.
Mal hrošiu kožu.
Sudca je teda podľa podobenstva neobmäkčiteľný a nedostupný
– okrem snáď úplatku. Máme právo veriť, že úplatok by dokázal urobiť svoje, lebo charakter
sudcovho typu je obyčajne nastavený práve na toto. No to v prípade vdovy nepripadalo
do úvahy, pretože bola chudobná. Sudca žije vo svojom vlastnom opevnenom svete. Je
hermeticky uzavretý voči akýmkoľvek prosbám a plaču vdovy. Niet nikoho, kto by mu
dohovoril, lebo nikoho neuznáva. Je zahľadený len do seba. Štandardy si určil sám
a rozpráva sa – ako to ukazuje podobenstvo – len sám so sebou.
No aj napriek
tomuto zúfalému stavu, predsa aj on má svoju achillovu pätu. Vdova je vytrvalá vo
svojej prosbe, nedá sa odbiť. Nemá totiž čo stratiť. V Izraeli – podľa príkazov a
štandardov Písma – boli vdovy započítané, spolu so sirotami a cudzincami, medzi najslabších
v spoločnosti, ktorých sa boli povinní mocní zastávať. Vdova totiž, ak nemala ani
syna, nemala nikoho a nič. Vdova bola v Izraeli osoba úplne bezbranná a bezmocná.
Preto keď vyhľadala sudcu, prišla na to správne miesto. Ona sa nedožadovala neoprávnených
práv alebo výhod. Chcela len spravodlivosť. Je možné, že jej niekto útočil na to málo,
čo jej po mužovi ostalo: možno dom, pozemok alebo niečo iné, čo potrebovala pre živobytie.
No je možné, že jej protivník podplatil aj sudcu a sudca bol na jeho strane. Nech
to bolo akokoľvek, chudobná, bezmocná žena chcela len spravodlivosť – teda to, kvôli
čomu tu tento sudca bol. Preto, keď nemala nič iné, použila čo mala: čas, bedákanie,
slzy, energiu vloženú do prosby.
A toto bolo na sudcu priveľa. Zrejme tej
energie vo vdove a v jej správaní bolo tak veľa, že sudca sa predsa vyľakal. Hovorí
si: „Obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.“
Hľa, achillova päta sudcu: bál sa úderu po tvári. V gréckom texte je slovo hypōpiazein,
čo doslova znamená „udrieť pod oko“, čo je termín vzatý z boxu. A my by sme ho mohli
do slovenčiny preložiť známym slovom: monokel. Jediné, čoho sa sudca bál, bol monokel,
lebo snáď lepšie povedané, aby ho neprizabila, aby neprišiel o svoje zdravie. Chcel
si asi užívať svojho bohatstva čo najdlhšie a v plnom zdraví, preto jej radšej vyhovel.
Trápne, že? No nám nech tento príbeh – okrem množstva veľmi inšpirujúcich
myšlienok – slúži aspoň na jedno: videl som noho ľudí s hrošou kožou. Boli to zväčša
ľudia moci. Na začiatku, keď boli vyvolení, boli ešte citliví. Neskôr znecitliveli
a zhrubli. A to tak veľmi, že sa ani Boha nebáli, ani ľudí nehanbili. Jediné, za čím
šli boli ich osobné záujmy. Toto sa môže veľmi ľahko stať na každom fronte: v politike,
v cirkvi, v menších komunitách, školách i v rodinnom živote. Ak si človek nezachová:
(1) strach pred Bohom ako najvyššou autoritou, (2) rešpekt a úctu pred ľuďmi a (3)
citlivosť voči spravodlivosti a dobru, ktoré treba konať aj keď jemu osobne to práve
nemusí poslúžiť, dostáva sa na naklonenú rovinu, ktorá ho zavedie do ľudského bahna.
Nech nám je nedeľné evanjelium, milí priatelia, jedným z ďalších pravidiel,
ktoré zoberieme vážne pri formácii svojho ľudsko-kresťanského charakteru.