Homília pápeža Františka pri vyvrcholení Mariánskych dní

V nedeľu 13. októbra 2013 vyvrcholili vo Vatikáne Mariánske dni konané v rámci Roka viery. Po spoločnej modlitbe ruženca za účasti takmer 150-tisíc veriacich Svätý Otec František slávil na Námestí sv. Petra svätú omšu, v ktorej závere osobitným úkonom zveril Cirkev pod ochranu Fatimskej Panny Márie. V homílii pri svätej omši vychádzal z liturgických čítaní 28. nedele Cezročného obdobia. Nasleduje plné znenie homílie:

„V žalme sme prednášali: «Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné». (Ž 97,1).

Dnes stojíme pred jedným z Pánových divov: Mária! Tvor jednoduchý a slabý ako my, vyvolená za Matku Boha, Matku svojho Stvoriteľa. Práve pri pohľade na Máriu, vo svetle čítaní, ktoré sme počuli, chcem uvažovať spolu s vami nad troma skutočnosťami. Prvá: Boh nás prekvapuje, druhá: Boh od nás žiada vernosť, tretia: Boh je našou silou.

1. Po prvé: Boh nás prekvapuje. Príbeh Námana, veliteľa vojska kráľa Aramu, je jedinečný: aby sa uzdravil z malomocenstva, obracia sa na Božieho proroka Elizeja, ktorý nevykonáva magické rituály, ani od neho nežiada mimoriadne veci, ale iba to, aby dôveroval Bohu a ponoril sa do vody rieky; nie však niektorej z
veľkých riek Damasku, ale do malej rieky Jordán. Je to žiadosť, ktorá Námana uvádza do zmätku, a tiež do prekvapenia: aký to môže byť Boh, čo žiada niečo také prosté? Chce sa vrátiť späť, no potom vykročí, ponorí sa do Jordánu a hneď ozdravie (porov. 2 Kr 5,1-14). Hľa, Boh nás prekvapuje. Je to práve v chudobe, v slabosti, v prostote, kde sa nám ukazuje a dáva nám svoju lásku, ktorá nás zachraňuje, uzdravuje a dáva nám silu. Žiada iba aby sme sa riadili jeho slovom a dôverovali mu.

Toto je skúsenosť Panny Márie: pri anjelovom zvestovaní neskrýva svoj údiv. Je to úžas z toho, keď vidí, že Boh si na to, aby sa stal človekom, vyvolil práve ju, jednoduchú dievčinu z Nazareta, ktorá nežije v mocných a bohatých palácoch, ktorá nepreukázala mimoriadne výkony, ale je otvorená Bohu, vie mu dôverovať, aj keď nie všetkému rozumie: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). To je jej odpoveď. Boh nás stále prekvapuje, rúca naše schémy, robí otáznymi naše projekty a hovorí nám: dôveruj mi, nemaj strach, nechaj sa prekvapiť, vyjdi zo seba a nasleduj ma!

Dnes sa všetci sami seba spytujme, či máme strach z toho, čo by od nás Boh mohol žiadať alebo z toho, o čo nás žiada. Nechávam sa Bohom prekvapiť, tak ako to urobila Mária, alebo sa uzatváram do mojich istôt, istôt materiálnych, intelektuálnych, ideologických, do istôt mojich plánov? Dovolím Bohu, aby naozaj vstúpil do môjho života? Ako mu odpovedám?

2. V úryvku od sv. Pavla, ktorý sme si vypočuli, sa apoštol obracia na učeníka Timoteja a vraví mu: pamätaj na Ježiša Krista, ak s ním vytrváme, s ním budeme aj kraľovať (porov. 2 Tim 2,8-13). Toto je druhý bod: pamätať stále na Krista, mať Ježiša Krista v pamäti, a toto znamená vytrvať vo viere. Boh nás prekvapuje svojou láskou, ale žiada vernosť v jeho nasledovaní. My sa môžeme stať „nevernými“, on však nie. On je „ten, ktorý je verný“ a od nás žiada rovnakú vernosť. Spomeňme si, koľkokrát sme sa pre niečo nadchli, pre nejakú iniciatívu, pre nejaké podujatie, ale potom, keď prišli prvé problémy, zutekali sme z boja. A toto sa žiaľ stáva aj v zásadných životných rozhodnutiach, akým je aj manželstvo. Je to náročné vytrvať, byť vernými v urobených rozhodnutiach, v záväzkoch, ktoré sme na seba vzali. Často je človeku ľahké povedať „áno“, ale potom nedokáže toto „áno“ opakovať každý deň. Nedokáže byť verným.

Mária povedala Bohu svoje „áno“, a to „áno“ zatriaslo jej jednoduchým životom v Nazarete, avšak toto „áno“ nebolo v jej živote jediným, naopak, bolo len prvým z mnohých tých „áno“, ktoré vyslovovala vo svojom srdci vo chvíľach radosti, ale aj v tých bolestných, a tieto všetky vyvrcholili v jej „áno“ pod krížom. Dnes sú tu toľké matky; uvažujte, kam až siahala Máriina vernosť voči Bohu: vidieť vlastného syna na kríži. Žena verná, vzpriamená, utrápená vo svojom vnútri, ale verná a silná.

A ja sa pýtam: som kresťanom len „na chvíľu“ alebo som kresťanom vždy? Kultúra provizórnosti, relativizmu, preniká aj do života viery. Boh od nás žiada vernosť, každý deň, v každodenných záležitostiach, a dodáva, že aj keď mu koľkokrát nie sme verní, on je stále verný a vo svojom milosrdenstve sa nikdy neunaví v tom, aby nás svojou pomocnou rukou dvíhal, aby nás povzbudil pokračovať v ceste, navrátiť sa k nemu a zveriť sa mu s našou slabosťou, aby nám daroval svoju silu. A toto je cesta definitívna: ísť vždy s Pánom, aj v našich slabostiach, aj v našich hriechoch. Nikdy nechoďme cestou provizória. Toto nás zabíja. Viera je definitívna vernosť, tak ako tá Máriina.

3. Posledný bod: Boh je naša sila. Myslím na desiatich malomocných z evanjelia, ktorých Ježiš uzdravil. Idú mu v ústrety, zastavia sa a kričia. «Ježiš, učiteľ, zľutuj sa nad nami!» (Lk 17,13). Sú chorí, potrebujú byť milovaní, nadobudnúť silu, a hľadajú niekoho, kto by ich uzdravil. A Ježiš odpovedá tak, že ich všetkých oslobodzuje od ich choroby. Je však zarážajúce vidieť, že len jediný z nich sa vracia, aby mocným hlasom chválil Boha a aby sa mu poďakoval. Sám Ježiš si to všíma: desiati kričali, aby sa im dostalo uzdravenie, no iba jeden sa vrátil, aby nahlas zakričal Bohu svoje „ďakujem“ a aby uznal, že on je naša sila. - Vedieť sa poďakovať, vedieť chváliť za všetko, čo Pán pre nás koná.

Pozrime na Máriu: prvým gestom, ktoré koná po Zvestovaní, je prejav lásky k vekom pokročilej príbuznej Alžbete; a prvé slová, ktoré hovorí, sú: «Velebí moja duša Pána», čo je spev chvály a poďakovania Bohu nielen za to, čo vykonal v nej, ale za všetky jeho činy v celých dejinách spásy. Všetko je jeho dar. Ak dokážeme chápať, že všetko je Boží dar, aké šťastie je v našom srdci! Všetko je jeho dar. On je naša sila! Poďakovať sa je také ľahké, a predsa také ťažké! Koľkokrát si poďakujeme v rodine? Je to jedno z kľúčových slov spolunažívania. „Prosím“, „prepáč“, „ďakujem“: ak sa v nejakej rodine tieto slová používajú, rodina napreduje. „Prosím“, „odpusť mi“, „ďakujem“. Ako často v rodine hovoríme „ďakujem“? Ako často sa poďakujeme tomu, kto nám pomáha, kto nám stojí nablízku, kto nás sprevádza životom? Často to všetko považujeme za samozrejmosť! A toto sa deje aj vo voči Bohu. Je ľahké ísť si od Pána niečo pýtať, ale ísť a poďakovať mu? - „Nuž, to mi nenapadne...“

Pokračujúc v eucharistii vzývajme Máriin príhovor, nech nám pomôže, aby sme sa nezdráhali nechať Bohom prekvapiť, aby sme mu boli každodenne verní, aby sme ho chválili a ďakovali mu, pretože on je naša sila. Amen.“


(Preklad: Jozef Bartkovjak SJ)