47. Koncil o médiách a o výchove

47. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravil Jaroslav Mudroň SJ má názov Koncil o médiách a výchove

„Medzi obdivuhodnými technickými vynálezmi, ktoré ľudský duch s Božou pomocou najmä v našich časoch vyvinul zo stvorených vecí, matka Cirkev s osobitnou starostlivosťou prijíma a sleduje tie, ktoré sa týkajú predovšetkým ľudského ducha a otvorili nové cesty k rýchlemu šíreniu správ, myšlienok a poznatkov každého druhu. Spomedzi týchto vynálezov vynikajú tie, ktoré sú svojou povahou uspôsobené dotknúť sa a ovplyvňovať nielen jednotlivcov, ale aj široké masy, ba celú ľudskú spoločnosť, teda tlač, film, rozhlas, televízia a iné, a ktoré možno preto právom nazvať spoločenskými komunikačnými prostriedkami.“ (IM 1)
Dekrét o spoločenských komunikačných prostriedkoch s latinským názvom Inter Mirifica – čo znamená „Medzi obdivuhodnými“ – možno označiť za vskutku „obdivuhodný“ jav Druhého vatikánskeho koncilu. Jeho objavenie sa na programe koncilových rokovaní prirovnal páter Enrico Baragli SJ, jeden z tvorcov tohto dekrétu, k príchodu „popolušky na kráľovsky dvor“ (La Civiltŕ Cattolica 5.I.74) – teda úplne neočakávane a z prostredia „služobníctva“ – pomocného sekretariátu, no súčasne v tak pôsobivom šate, že dekrét bol schválený medzi prvými dokumentmi.
Spomedzi vyše deväťtisíc tristo návrhov koncilových tém bolo totižto len devätnásť takých, ktoré sa týkali masmédií. Iba pätnásti biskupi a traja generálni predstavení v roku 1959 žiadali, aby sa Druhý vatikánsky koncil dotkol témy moderných informačných prostriedkov, pričom polovica z nich sa sťažovala na šíriacu sa nemravnosť v týchto výdobytkoch techniky. Keď pápež Ján XXIII. následne vymenoval prípravné komisie, ustanovil takisto dva sekretariáty. Sekretariát pre jednotu kresťanov mal sprevádzať nekatolíckych pozorovateľov na zasadaniach koncilu a ďalší – Sekretariát pre tlač a vystupovanie mal v popise práce „zaoberať sa otázkami ohľadom moderných prostriedkov šírenia ideí: tlačou, rádiom, televíziou, kinematografiou, atď.“. Členovia tohto sekretariátu si svoju úlohu nevysvetľovali len ako starostlivosť o novinárov v zmysle tlačového strediska, ale boli pripravení vypracovať plnohodnotný návrh koncilového dokumentu. Od hlavného sekretariátu dostali štyri okruhy otázok a výsledná predloha dekrétu hladko prešla do programu koncilových rokovaní. Ján XXIII. ju dokonca zaradil hneď medzi prvé koncilové témy, takže predbehla viaceré schémy riadnych koncilových komisií a už v novembri 1962 bola pojednávaná v koncilovej aule.

„Pochybujem, že ide o tému pre ekumenický koncil a myslím si, že by sa takáto látka mala publikovať v nejakom odlišnom dokumente. Koncil by sa nemal zaoberať hocičím,“ vyjadril svoje námietky kardinál Godfrey a po ňom i viacerí rečníci. Hoci nespochybňovali dôležitosť návrhu, akosi si nedokázali predstaviť, žeby sa koncil – táto najvyššia cirkevná inštancia – mal zaoberať otázkou masovej komunikácie. Niektorí preto súhlasili s tým, že dokument bude v rámci koncilu schválený, ale vytlačený pod hlavičkou niektorej z pápežských komisií a nie koncilu.

Španielsky biskup Tarancon v tom čase ironicky poznamenal: „Cirkev nemá za úlohu zabávať ľudí, (...) aj keď zabezpečenie zdravej zábavy je niekedy nevyhnutné.“ Prvé pochybnosti voči dekrétu vyplývali z pohľadu na média, považované iba za istú formu zábavy. Ešte aj biskup Stourm, ktorý predstavoval dokument, uviedol, že pre dnešný svet sú spoločenské komunikačné prostriedky, vrátane tlače, vnímané ako nástroje zábavy. „Práve Cirkev sa, v úlohe matky, stará, aby táto zábava nebola škodlivá pre svedomie, myseľ alebo dôstojnosť ľudí,“ uviedol biskup Stourm.
Našťastie, netrvalo dlho, kým si konciloví otcovia uvedomili zložitosť tejto problematiky a začali prehodnocovať svoj postoj k médiám. Poľský biskup Bednorz v tom čase upozornil: „My, biskupi a kňazi, musíme zmeniť našu mentalitu a vážiť si film a televíziu aspoň tak, ako sme si doteraz vážili tlač, a v komunikovaní katolíckej náuky musíme mať na pamäti, že dnešní mladí ľudia ľahšie vnímajú obrazy než idey.“

Sekretariát pre tlač a vystupovanie sa medzičasom pridružil ku Komisii pre laický apoštolát a spoločne upravili návrh dekrétu do želateľnej podoby, ktorá bola koncilom schválená 4. decembra 1963. Východiskom pri hodnotení médií už nebol dopyt po zábave, ale právo človeka na informáciu. V dekréte čítame: „Informácia sa, vzhľadom na rozvoj dnešnej ľudskej spoločnosti (...) stala veľmi užitočnou, dokonca nevyhnutnou. Lebo verejné a včasné správy o udalostiach a faktoch poskytujú ľuďom primerané (...) poznatky, ktoré im umožňujú účinnejšie prispievať k spoločnému dobru a ľahšie napomáhať vzrastajúci pokrok celej spoločnosti.“ (IM 5)
Prirodzene, viackrát tu zaznievajú požiadavky „slušnosti“ a „mravnosti“, ktoré však nie sú vyjadrené autoritatívne, ale ako predpoklad pre rozvoj kultúry a umenia. Kresťania sú pozvaní vstupovať do tohto mediálneho priestoru a podporovať katolícke médiá: „Nie je vhodné, aby sa synovia a dcéry Cirkvi nečinne prizerali, ako slovo spásy hatia prekážky technického a finančného rázu... tento posvätný cirkevný snem ich upozorňuje na povinnosť finančne zabezpečovať a podporovať katolícke denníky, časopisy, filmové podujatia a rozhlasové i televízne stanice a vysielania, ktorých hlavným cieľom je šíriť a brániť pravdu a starať sa o kresťanskú výchovu ľudskej spoločnosti.“ (IM 17)
Podobné zaangažovanie sa katolíkov naliehavo požaduje aj ďalší koncilový dokument – Deklarácia o kresťanskej výchove. Pri jej predstavovaní na koncile antverpský biskup Daem prečítal zarážajúce štatistiky, podľa ktorých z počtu 860 miliónov detí a mládeže vo svete v roku 1960 navštevovalo základné školy 30% a stredné školy len 7%. Vzhľadom na počet mladých katolíkov, len 20% z nich navštevovalo katolícke vzdelávacie inštitúty. Alarmujúce výsledky prieskumu ešte viac podnietili koncilových otcov k vypracovaniu a schváleniu deklarácie, v ktorej ďakujú kresťanským pedagógom za obetavú prácu a povzbudzujú rodičov podporovať katolícke školy. Dokument opisuje model správne fungujúceho školstva od základných škôl až po univerzity. Nezabúda pritom na neoceniteľný význam rodiny, ktorej chce Cirkev ako matka pomáhať pri výchove detí.
Deklarácia o kresťanskej výchove bola prijatá 28. októbra 1965 a tajomník koncilu Mons. Felici z nej vtedy prečítal úvodný odsek:

„Veľký význam výchovy v živote človeka a jej čoraz väčší vplyv na spoločenský pokrok súčasnej doby je predmetom pozorného záujmu tohto posvätného všeobecného cirkevného snemu. Veď terajšie okolnosti uľahčujú a zároveň stupňujú naliehavosť výchovy mládeže, ba aj určitého permanentného vzdelávania a výchovy dospelých. Ľudia sú si totiž plnšie vedomí vlastnej dôstojnosti a svojho poslania, a preto chcú mať čím ďalej tým aktívnejšiu účasť na živote spoločnosti...“ (GE 1)