Mesiac október sa
nesie v znamení začiatku nového akademického roku na vysokých školách. Vysokoškolské
štúdium ma inú podobu než štúdium na stredných školách. Najmä vo svojej záverečnej
fáze spočíva v individuálnom výskume, písaní a obhajobe diplomovej práce. Ide skôr
o dialogický charakter štúdia, kde pedagóg už natoľko nekontroluje naštudovanú látku.
Systematické štúdium sa predpokladá ako niečo samozrejmé. Školiteľ sa snaží študenta
viesť, sprevádzať ho pri výskume, ktorý je i pre samotného profesora niečím novým,
originálnym a bezprostredne súvisí s odborným rastom budúceho špecialistu.
I
v duchovnej oblasti je to podobné. Po základnej náboženskej formácii by mal dospievajúci
človek prejsť k osobnej duchovnej formácii, kde sa v dialógu s odborníkom sám postupne
spoznáva a objavuje i svoje budúce povolanie. I tu potrebuje vedenie, ktoré má individuálny
charakter a súvisí s duchovným rastom. Duchovný vodca nie je človek, ktorý všetko
vie a veľkodušne rozdáva zo svojej múdrosti, ale je to niekto, kto predovšetkým počúva,
chápe a v citlivom rozhovore pomáha odhaľovať zámery, ktoré má Boh s dotyčným človekom.
Duchovný vodca alebo sprievodca nemusí byť kňaz, ale musí byť človekom modlitby, ktorému
nechýbajú duchovné skúsenosti. Aké sú vlastnosti duchovného sprevádzania, ktoré potrebujeme,
ale ktoré by sme si i my sami mali postupne osvojiť a poskytnúť iným?
Prvou
vlastnosťouduchovného vodcu jeotcovstvo. Duchovný vodca alebo
sprievodca sa v kresťanskej tradícii označoval viacerými výrazmi, ktoré nám bližšie
naznačujú jeho pravú úlohu. Najčastejším spomedzi týchto výrazov je označenie otec,
pretože vďaka nemu sa rodí duchovný život osôb, ktoré sprevádza. Používali sa však
i iné výrazy, ktoré označovali jeho ďalšie úlohy, ako napríklad presbyteros
(starší), pretože obyčajne išlo o osobu istého veku; didascalos – pretože jeho
úlohou bolo vyučovať. Jestvujú i ďalšie grécke výrazy, ktoré označovali jeho poslanie
narovnávať, napriamovať - korigovať a viesť.
Oslovenie otec sa ujalo
i napriek tomu, že Matúšovo evanjelium obsahuje vetu: „Ani Otcom nevolajte nikoho
na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský“ (Mt 23, 9). Týmto oslovením
sa totiž podstatne vzdávala úcta nebeskému Otcovi. Skúsenosť obmedzenej ľudskej dobroty
tak spontánne viedla k vzdávaniu chvály jedinému zdroju všetkej dobroty, ktorým je
Boh. Z tohto oslovenia teda vyplýva ďalšia vlastnosť potrebná pre duchovné sprevádzanie,
a to prirodzená ľudská dobrota. Túžba po zážitku dobra, túžba mať otca, je tak hlboko
vpísaná do prirodzenosti človeka, že označenie páter a túžba po otcovstve sa nachádza
i v mimokresťanskom prostredí. Pri štúdiu nápisov v egyptských sarkofágoch sa objavila
zvláštna tendencia, ktorá poukazovala na to, že „mŕtvy sa premení na dieťa,
aby zažil radosť z otcovskej a materskej starostlivosti“. A tak jestvuje
univerzálna túžba človeka stať sa dieťaťom a takto byť obklopený dobrotou a starostlivosťou.
Sv. Bazil na jednom mieste svojich konštitúcií píše, že jestvujú bratia a
sestry, prostredníctvom ktorých Duch Svätý dáva dar duchovného vedenia. Je to vzácny
dar, pretože títo ľudia na nás hľadia pohľadom dobroty a lásky, ktorú má Boh voči
nám. Podľa niektorých autorov je k duchovnému sprevádzaniu potrebný dar slova, schopnosť
zachytiť, vystihnúť a pravdivo pomenovať problém, ale tento dar je úzko prepojený
s citlivou láskou. V jednej z apoftegiem pátrov sa nachádza nasledovný rozhovor dvoch
duchovných vodcov: Jeden sa pýta druhého: Prečo dnes jestvujú ľudia, ktorí sú schopní
tvrdej askézy, avšak nedosiahnu tie dary a milosti, ako askéti minulosti? Druhý mu
odpovedá: Lebo v minulosti askéti sprevádzali im zverené osoby vzťahom lásky, a preto
ich dokázali viesť k výšinám. Dnes je skutočnej lásky veľmi málo. Preto nejeden duchovný
vodca vedie svojich blížnych smerom nadol, a preto ani nedosiahnu potrebné dary a
milosti.
Druhou vlastnosťou duchovného vodcu je neustála práca na
sebe. Gregor Nisský zdôrazňuje, že každý by sa mal stať duchovným otcom seba samého.
Ide o neustálu formáciu nás samotných. Nič nie je ľahšie, hovorí, ako viesť len prostredníctvom
slov. Je však potrebné viesť skutkami. Kto koná inak, využíva svoju moc nie pre dobro
iných, ale pre svoje vlastné chúťky – pre vlastné potešenie. A preto dáva radu: „Skôr,
než nie je pokoj dobre a natrvalo ustálený v tvojom vnútri, nezameň zbrane za poľnohospodárske
stroje“. Až keď si si podriadil všetky zlé náklonnosti a vášne, až po ukončení všetkých
bitiek v sebe samom (nech by prichádzali odkiaľkoľvek), až vtedy sa môžeš venovať
formácii a vedeniu iných ľudí. Pokiaľ v tebe pretrváva vojna proti zmyslovým žiadostiam,
treba zbrane namierené proti nim držať pevne v rukách. A sv. Saba podotýka: „Ak
bývaš v dome, ktorý nemá stabilitu, bolo by riskantné prijímať hostí,
a tak riskovať ich životy“. Sv. Simeon Nový Teológ k tomu ešte dodáva: „Nič
nie je ťažšie, ako vykonávať úlohu duchovného vodcu“. Podľa neho je to
umenie umení, ktoré si vyžaduje neustálu námahu. Pri usmerňovaní a uzdravovaní iných
ľudí vodca totiž riskuje, že utŕži zranenie. Toto riziko je však potrebné podstúpiť,
nakoľko duchovné vedenie postupne vedie k odhaleniu všetkých trikov nepriateľa zverenej
duše, ktorý nezostane pasívny ani voči človeku, ktorý ho pomáha odhaliť.
Treťou
vlastnosťou duchovného vodcu je duchovné rozlišovanie. Od duchovného otca
sa očakáva schopnosť rozumieť duši človeka a citlivo sa jej vedieť dotýkať. Niektorí
duchovní otcovia mali známy dar kardiognózie – t. j. schopnosti čítať v ľudských srdciach.
Tento dar sa spájal i so schopnosťou rozlišovať (diakcriticos). Sv. Maxim Vyznávač
vidí práve v tomto poznanie, ktoré sa nedosahuje prostredníctvom štúdia, ale možno
ho získať čistotou duše. Ak je duša čistá, Boh sám do nej vchádza a usmerňuje jej
hnutia. Posiela svojich anjelov, ktorí našepkávajú dobré a pekné veci.
Veľmi
dôležitá oblasť, ktorá je zverená duchovnému vedeniu, je rozlišovanie duchov. I keď
duchovní otcovia nepoznali modernú psychológiu, dobre poznali to, čo sa dnes nazýva
podvedomím. Podľa nich mnohé vášne zostupujú do našej duše, ale unikajú našej pozornosti.
Pokušenia nepriateľa našej duše ich však znenazdajky zobúdzajú. Sv. Maxim Vyznávač
zdôrazňuje, že v hĺbke nášho vnútra sú temné sily budiace hrôzu, ktoré zasahujú do
oblasti našej psychiky. Moderní psychológovia odmietajú nazývať tieto sily démonmi
alebo duchmi, avšak hovoria o poruchách alebo negatívnych impulzoch.
Evaglio,
ktorý mal obavy hovoriť veľa o nečistom duchu, naznačuje jeho dvojakosť. Akýkoľvek
návrh, ktorý sa objaví v našom vedomí, je potrebné v pokoji rozlíšiť s osobitnou pozornosťou
voči elementom, ktoré ho sprevádzajú. Táto pozornosť je potrebná k tomu, aby sme zbytočne
nemali obavy a strach zo zla tam, kde ho niet. Je však potrebné rozlišovať medzi oblasťou
psychiky, ľudskosti, racionality a efektívnosti. Je potrebné skúmať i to, či naša
reakcia má pôvod vonkajší alebo vnútorný, duchovný.
Milí priatelia, otcovstvo,
alebo materstvo, neustála práca na sebe a duchovné rozlišovanie sú vlastnosti duchovného
vedenia, ktoré potrebujeme k nášmu ďalšiemu duchovnému napredovaniu. Sú to však i
vlastnosti, ktoré by sme si mali i my sami postupne osvojiť a poskytnúť iným.