František v rannej homílii: Pamäť spásy, nie iba spomienka

„Keď Boh príde a priblíži sa k nám, je to vždy dôvod na slávnosť,“ zdôraznil pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Aj dnes, 3. októbra, sa na nej zúčastnili členovia Rady kardinálov, ktorí sa tento týždeň schádzajú so Svätým Otcom vo Vatikáne. Ako pápež ráno zdôraznil, z pamiatky našej spásy sa nemá stať iba akási spomienka, ako v prípade bežných udalostí. Svätá omša, ako povedal, nie je spoločenskou udalosťou, ale prítomnosťou Pána medzi nami.

Kňaz Ezdráš číta z vyvýšeného miesta knihu Zákona, ktorá sa považovala za stratenú, a dojatý ľud plače od radosti. Pápež František vychádzal z prvého čítania, ktorým bol v dnešný deň úryvok z Knihy Nehemiášovej (Neh 8,1-4a.5-6.7b-12). Svoju homíliu venoval téme pamäti. Boží ľud, ako poznamenal, „mal Zákon v pamäti, ale bola to len akási vzdialená spomienka“. V ten deň sa však „spomienka stala blízkou“ a „toto zasiahlo srdce“. Plakali „od radosti, a nie pre bolesť, pretože zakúsili blízkosť spásy“, povedal pápež a pokračoval:

„Je to dôležité nie len počas veľkých momentov dejín, ale tiež v okamihoch nášho života: všetci máme v pamäti spásu, všetci. Ale pýtam sa: ide o
pamiatku, ktorá je nám blízka, alebo skôr o spomienku tak trochu vzdialenú, rozptýlenú, trochu archaickú, akoby z múzea... Môže sa nám poriadne vzdialiť, a keď túto pamiatku nemáme živo v pamäti, vstupuje do procesu istej transformácie a stáva iba akousi jednoduchou spomienkou.“

Keď táto pamiatka ustupuje do ústrania, keď sa nám vzďaľuje, „mení sa na spomienku, ale keď sa približuje, mení sa na radosť, radosť ľudu“, povedal Svätý Otec. Ide tu o istý „princíp nášho kresťanského života“. Ako uviedol pápež František, keď sa pamiatka približuje, „pôsobí dvojakým spôsobom: zahrieva srdce a prináša radosť“:

„Táto radosť je našou silou. Ide o radosť z pamiatky, ktorá je blízka. Naopak, pamiatka akoby „zovšednená“, ktorá sa vzďaľuje a stáva sa jednoduchou spomienkou, nezahrieva srdce, neprináša radosť a nedodáva silu. Stretnutie s pamiatkou je spásonosnou udalosťou, je stretnutím sa s láskou Boha, ktorý tvoril dejiny s nami, a ktorý nás zachránil; je stretnutím spásy. Byť spasenými je natoľko pekné, že si to priam žiada usporiadať slávnosť.“

Pánov príchod a priblíženie sa je tak podľa Svätého Otca vždy veľkou slávnosťou. „Častokrát máme my kresťania strach z oslavy: ale táto jednoduchá a bratská oslava je darom, ktorý prináša Pánova blízkosť,“ tvrdí pápež. Ako dodal, život „nás vedie k tomu, že sa tejto blízkosti vzdialime, k tomu, že si ju uchovávame len ako spomienku na spásu, a nie k tomu, aby sme ju mali stále v živej pamäti“. Cirkev má svoju vlastnú pamäť, hovorí Svätý Otec, a je ňou „pamiatka Pánovho utrpenia“. Aj nám, pripomína pápež, sa však stáva, že „sa nám táto pamiatka vzdiali a mení sa na spomienku, na čosi obvyklé“:

„Každý týždeň chodíme do kostola, prípadne, keď niekto zomrie, ideme na pohreb... a táto pamiatka je pre nás mnohokrát nudná, pretože nám nie je blízka. Hoci je to smutné, svätá omša sa veľakrát mení na akúsi spoločenskú udalosť, a nepriblížujeme sa k pamiatke Cirkvi, ktorú predstavuje Pánova prítomnosť pred našimi tvárami. Predstavme si tú peknú scénu z Knihy Nehemiášovej: Ezdráš, ktorý nechal priniesť Knihu pamäte Izraela a ľud, ktorý sa približuje jeho pamäti a plače, srdce sa zahrieva, je plné radosti, cíti, že radosť pochádzajúca od Pána je jeho silou. Je to jednoducho oslava bez akýchkoľvek obáv.“

„Prosme Pána,“ ukončil homíliu pápež František, „o milosť, aby nám jeho pamiatka bola vždy blízka, aby nám nezovšednela ako niečo zo zvyku, či z iných príčin, a nestala sa z nej jednoduchá spomienka“. –mf–