Katechéza generálnej audiencie: Prečo je Cirkev svätá
Generálna audiencia pápeža Františka 2. októbra 2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne
sa začala čítaním z Božieho slova: «Kristus miluje Cirkev a seba samého
vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil
Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky, ani ničoho podobného, ale
aby bola svätá a nepoškvrnená.» Po týchto slovách z Listu Efezanom (Ef
5,25-26) sa prítomným prihovoril Svätý Otec v nasledujúcej katechéze:
„Drahí
bratia a sestry, dobrý deň! V Kréde, po vyznaní „Verím v jednu Cirkev“, pridávame
prívlastok „svätú“. Týmto potvrdzujeme svätosť Cirkvi, ktorá je jej charakteristikou,
už od počiatku prítomnou vo vedomí prvých kresťanov, ktorí sa nazývali jednoducho
„svätými“ (porov. Sk 9,13.32.41; Rim 8,27; 1 Kor 6,1), pretože boli presvedčení o
tom, že Cirkev posväcuje Boh pôsobením Ducha Svätého. V akom zmysle je však Cirkev
svätá, keď je evidentné, že historická Cirkev mala na svojej púti počas storočí toľko
ťažkostí, problémov a tmavých období? Ako môže byť Cirkev svätá, keď ju tvoria ľudia,
hriešnici? Hriešni muži, hriešne ženy, hriešni kňazi, hriešne rehoľné sestry, biskupi
hriešnici, kardináli hriešnici, pápež hriešnik... Je to tak! Ako môže byť takáto Cirkev
svätá?
1. Pri odpovedi na túto otázku si poslúžim úryvkom z Listu sv. Pavla
kresťanom do Efezu. Apoštol, použijúc ako príklad rodinné vzťahy, potvrdzuje, že „Kristus
miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5,25-26). Kristus miluje
Cirkev a úplne daroval seba samého na kríži. To znamená, že Cirkev je svätá, pretože
pochádza od Boha, ktorý je svätý, je jej verný, neponechá ju napospas moci smrti a
zla (porov. Mt 16,18). Je svätá, pretože Ježiš Kristus, Boží Svätý (porov. Mk 1,24),
je s ňou nerozlučiteľne spojený (porov. Mt 28,20). Je svätá, pretože ju vedie Duch
Svätý, ktorý ju očisťuje, premieňa, obnovuje. Nie je svätá pre naše zásluhy, ale preto,
že ju posväcuje Boh, je to ovocím Ducha a jeho darov. Nestáva sa svätou naším pričinením:
je to Boh, je to Duch Svätý, ktorý ju vo svojej láske posväcuje!
2. Mohli
by ste namietať, že Cirkev tvoria hriešnici, čo je každodenne zrejmé. Je to pravda!
Sme Cirkvou hriešnikov. My, hriešnici, sme povolaní nechať sa premieňať, obnovovať,
posväcovať Bohom. V dejinách sa objavovalo pokušenie zo strany niektorých, ktorí tvrdili:
Cirkev je Cirkvou iba tých, ktorí sú čistí, dokonale poctiví, a ostatní sú vylúčení.
To nie je pravda, ale heréza! Cirkev, ktorá je svätá, neodmieta hriešnikov. Neodmieta
nás všetkých! Nevylučuje, pretože všetkých volá, prijíma, je otvorená aj voči tým
najvzdialenejším, všetkých pozýva, aby sa nechali objať milosrdenstvom, nežnosťou
a odpustením Otca, ktorý každému ponúka možnosť stretnúť sa s ním a kráčať v ústrety
svätosti.
„Otče, ale ja som hriešnik, mám veľké hriechy, ako sa môžem cítiť
súčasťou Cirkvi?“ - Drahý brat, drahá sestra, Pán si želá, aby si pred ním vyslovil
práve toto: „Pane, som tu s mojimi hriechmi!“ Je tu niekto z vás bez hriechov? Nikto!
Nik z nás! Všetci nesieme svoje hriechy. Pán si však želá, aby sme mu povedali: „Odpusť
mi, pomôž mi kráčať, premeň moje srdce!“ Pán môže premeniť srdce! V Cirkvi stretávame
Boha, ktorý nie je sťa bezcitný sudca, ale ako Otec z evanjeliového podobenstva. Môžeš
byť podobný synovi, ktorý zanechal domov, ktorý zakúsil úplné odlúčenie od Boha. Ak
však nájdeš silu povedať: „chcem sa vrátiť domov“, nájdeš otvorené dvere, Boh ti vyjde
v ústrety, pretože ťa neprestajne čaká. Boh ťa vždy čaká. Boh ťa objíme, pobozká a
pripraví ti hostinu. Boh chce, aby sme patrili do Cirkvi, ktorá dokáže otvoriť náručie,
aby doň privinula všetkých a nebola domom iba niekoľkých, ale domovom pre každého,
kde sa všetci môžu nechať obnoviť, premeniť, posvätiť jeho láskou, tí najsilnejší
i tí najslabší, hriešnici aj ľahostajní, tí, čo sú skľúčení a cítia sa stratení.
Cirkev
všetkým ponúka možnosť kráčať po ceste svätosti, ktorá je cestou kresťana. Umožňuje
nám stretnúť Ježiša Krista vo sviatostiach, osobitne vo sviatosti zmierenia a v eucharistii,
prináša nám Božie slovo, dáva nám možnosť žiť v dobročinnej láske, v Božej láske voči
všetkým. Opýtajme sa teda, či sa nechávame posväcovať? Sme Cirkvou, ktorá volá a s
otvoreným náručím prijíma hriešnikov, dodáva odvahu, nádej, alebo sme Cirkvou, ktorá
je uzavretá sama v sebe? Sme Cirkvou, v ktorej prežívame Božiu lásku, prejavujeme
pozornosť voči blížnemu, v ktorej sa navzájom modlíme jedni za druhých?
3.
Posledná otázka: čo môžem urobiť ja, slabý, krehký, hriešnik? Boh ti odpovedá: neboj
sa svätosti, nemaj strach mieriť k výšinám, nechať sa milovať a očistiť Bohom, neboj
sa dovoliť Duchu Svätému, aby ťa viedol. Nechajme sa „nakaziť“ Božou svätosťou. Ku
svätosti je povolaný každý kresťan (porov. Lumen gentium, 39-42). Svätosť nespočíva
predovšetkým v konaní mimoriadnych vecí, ale v tom, že necháme pôsobiť Boha. Znamená
stretnutie našej slabosti so silou jeho milosti, značí dôveru v jeho činnosť, ktorá
nám umožňuje žiť v láske, robiť všetko s radosťou a pokorou na Božiu slávu a pre službu
blížnemu.
Francúzsky spisovateľ Léon Bloy v posledných chvíľach svojho života
vyslovil jeden svoj slávny výrok: „Existuje v živote iba jeden smútok, z toho, že
nie sme svätí“. Nestrácajme nádej vo svätosť, kráčajme všetci touto cestou. Chceme
sa stať svätými? Pán nás všetkých očakáva s otvoreným náručím. Očakáva nás, aby nás
sprevádzal na tejto ceste svätosti! Prežívajme svoju vieru s radosťou, dovoľme Pánovi,
aby nás miloval. Poprosme Boha v modlitbe o tento dar pre nás i pre ostatných. Ďakujem.“