Príhovor pápeža Františka na akademickej pôde Sardínie
Príhovor Svätého Otca Františkana stretnutí so „svetom kultúry“
vo Veľkej aule Pápežskej teologickej fakulty Sardínie v Cagliari pri
pastoračnej návšteve 22. septembra 2013. Drahí priatelia, pekné popoludnie!
Srdečne
vás všetkých pozdravujem. Ďakujem pátrovi dekanovi fakulty aj magnificenciám rektorom
za ich uvítacie slová a prajem všetkým trom inštitúciám úspech v ich činnosti. Potešil
som sa, keď som sa dopočul, že navzájom priateľsky spolupracujú, čo je dobré! Ďakujem
a vyjadrujem povzbudenie hostiteľskej Pápežskej teologickej fakulte, zvlášť pátrom
jezuitom, ktorí tu veľkoryso preukazujú svoju vzácnu službu, i celému akademickému
zboru. Príprava kandidátov na kňazskú službu zostáva primárnou úlohou, no formácia
laikov je taktiež veľmi dôležitá.
Nemám v úmysle viesť akademickú prednášku,
i keď by sa to snáď vzhľadom na kontext a na vás ako skupinu kvalifikovaných ľudí
žiadalo. Dám prednosť tomu, že ponúknem nahlas niekoľko úvah, ktoré vychádzajú z mojej
osobnej skúsenosti ako človeka a ako pastiera Cirkvi. Nechám sa preto viesť jednou
staťou z evanjelia, ktorej dám „existenciálnu“ interpretáciu. Ide o evanjeliovú pasáž
o emauzských učeníkoch: o dvoch Ježišových učeníkoch, ktorí sa po jeho smrti vracajú
z Jeruzalema späť do dediny. Zvolil som si tri kľúčové slová: dezilúzia, rezignácia,
nádej.
1. Títo dvaja učeníci si nesú v srdci zármutok a dezorientáciu z Ježišovej
smrti, sú rozčarovaní z toho, ako sa nakoniec veci vyvinuli. S podobným pocitom sa
stretávame i v našej aktuálnej situácii: sklamanie, dezilúzia z dôvodu ekonomicko-finančnej
krízy, ale tiež krízy ekologickej, výchovnej, morálnej, ľudskej. Je to kríza, týkajúca
sa dejinnej súčasnosti i budúcnosti, ľudská existenciálna kríza v tejto našej západnej
spoločnosti, ktorá sa v konečnom dôsledku dotýka celého sveta. Keď hovorím kríza,
nemyslím tým nijakú tragédiu. Číňania, keď chcú napísať slovo kríza, použijú
dva znaky: znak pre nebezpečenstvo a pre príležitosť. Ak hovoríme o kríze, hovorme
o nebezpečenstvách, no aj o príležitosti, o šanci. V tomto zmysle používam slovíčko
kríza. Zaiste, každé dejinné obdobie v sebe nesie isté kritické elementy, no nikdy
– prinajmenšom za posledné štyri storočia – neboli základné a neodmysliteľné istoty
pre život ľudí tak otrasené, ako je tomu v našej dobe. Mám na mysli poškodzovanie
životného prostredia. Je to nebezpečné: pomyslíme trochu dopredu na nastávajúci boj
o vodu, na sociálne nerovnosti, na hrozivú silu zbraní – o tom sme v týchto dňoch
veľa hovorili –, na ekonomicko-finančný systém, ktorý nie je zameraný na človeka,
ale na peniaze, na bôžika peňazí; na rozvoj a váhu informačných prostriedkov, pri
všetkom ich pozitívnom prínose pre komunikáciu, pre dopravu. Ide tu o zmenu, ktorá
sa týka samotného spôsobu, akým ľudstvo udržiava svoju existenciu vo svete.
2.
Aké sú reakcie vo vzťahu k tejto skutočnosti? Vráťme sa k dvom učeníkom z Emauz. Sklamaní
z Ježišovej smrti dávajú najavo rezignáciu a snažia sa uniknúť tejto realite opúšťajúc
Jeruzalem. Rovnaké postoje môžeme vnímať i v súčasnom historickom okamihu. Zoči-voči
kríze sa môže dostaviť rezignácia, pesimizmus ohľadne akejkoľvek možnosti účinného
zásahu. V istom zmysle ide o akési „stavanie sa mimo“ samotnej dynamiky aktuálneho
historického diania, odsudzujúc tie najnegatívnejšie aspekty, a to so spôsobom myslenia
podobným spirituálnemu a teologickému hnutiu z obdobia 2. storočia po Kr., nazývanému
tiež „apokalyptické“. Sme vystavení tomuto pokušeniu myslieť apokalypticky. Takáto
pesimistická koncepcia ľudskej slobody a historických procesov privádza k istému druhu
paralýzy rozumu a vôle. Dezilúzia vedie tiež k istému druhu úniku, k hľadaniu „ostrovov“
alebo utišujúcich momentov. Je to niečo na spôsob Pilátovho postoja „umývania si
rúk“. Postoja, ktorý sa zdá byť „pragmatickým“, no ktorý v skutočnosti ignoruje
volanie po spravodlivosti, ľudskosti a sociálnej zodpovednosti a vedie k individualizmu,
pokrytectvu, ak nie aj k istému druhu cynizmu. Toto je pokušenie, pred ktorým stojíme,
ak sa vydáme touto cestou dezilúzie alebo sklamania.
3. V tomto momente sa
môžeme opýtať: existuje nejaká cesta, ktorou sa v tejto našej situácii máme vydať?
Máme sa vzdať? Máme si nechať zahmliť našu nádej? Máme uniknúť z reality? Máme si
„umyť ruky“ a uzavrieť sa do seba? Myslím si nielen, že je taká cesta, ktorou sa treba
vydať, ale že práve tento historický okamih, v ktorom teraz žijeme, nás núti hľadať
a nachádzať cesty nádeje, ktoré otvoria našej spoločnosti nové obzory. A tu zohráva
vzácnu úlohu univerzita. Univerzita ako miesto spracovania a odovzdávania poznania,
výchovy k „múdrosti“ v najhlbšom zmysle slova, integrálneho vzdelávania ľudskej osoby.
V tomto kontexte by som chcel ponúknuť niekoľko krátkych podnetov na uvažovanie.
a.
Univerzita ako priestor rozlišovania. Je dôležité „čítať“ realitu, hľadieť
jej tvárou v tvár. Ideologické alebo čiastkové prístupy sú neužitočné, sú iba živnou
pôdou pre ilúzie a dezilúzie. Je potrebné „čítať“ realitu, ale tiež žiť ju bez strachu,
bez únikov a katastrofických scenárov. Každá kríza, i tá súčasná, predstavuje prechod,
je akousi pôrodnou námahou, ktorá prináša so sebou únavu, ťažkosti, utrpenie, no ktorá
v sebe nesie vyhliadku života a obnovy, nesie v sebe silu nádeje. Toto nie je nejaká
kríza zo „zmeny“: je to kríza „zmeny epochy“. To, čo sa mení, je epocha. Tieto zmeny
epochy nie sú povrchové. Kríza sa môže stať momentom očistenia a kritického zváženia
našich ekonomicko-sociálnych modelov a istej koncepcii pokroku, ktorá živila ilúzie,
aby sa znovunastolila ľudskosť vo všetkých jej rozmeroch. Rozlišovanie nie je slepé,
ani improvizované: uskutočňuje sa na základe etických a duchovných kritérií, vyžaduje
spytovať sa, čo predstavuje dobro, odkazuje na hodnoty, ktoré sú vlastné vízii človeka
a sveta, vízii ľudskej osoby vo všetkých jej dimenziách, predovšetkým v tej duchovnej,
transcendentnej. Jednotlivec sa nikdy nesmie považovať za akýsi „ľudský materiál“!
Toto je možno skrytá koncepcia funkcionalizmu. Univerzita, ako miesto „múdrosti“,
má veľmi dôležitú úlohu pri formovaní k rozlišovaniu na živenie nádeje. Keď sa neznámy
pocestný, ktorým je sám vzkriesený Ježiš, pripája k smutným a zroneným emauzským učeníkom,
nesnaží sa ukrývať realitu ukrižovania, zdanlivej porážky, ktorá v nich vyvolala krízu.
Práve naopak, pozýva ich „čítať“ realitu, aby ich priviedol do svetla svojho vzkriesenia:
„Vy nechápaví a ťarbaví srdcom... Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť
do svojej slávy?“ (Lk 24,25-26). Rozlišovať znamená neunikať pred niečím, ale seriózne
a bez predsudkov „čítať“ realitu.
b. Ďalší prvok: Univerzita ako miesto,
kde sa vytvára kultúra blízkosti. Toto je návrh: kultúra stretnutia. Izolácia
a uzavretie sa do seba samých alebo do vlastných záujmov nie sú nikdy cestou k prinavráteniu
nádeje a uskutočneniu obnovy, ale je ňou blízkosť, kultúra stretnutia. Izolácia nie,
blízkosť áno. Kultúra stretu nie, kultúra stretnutia áno. Univerzita je tým privilegovaným
miestom, kde sa podporuje, vyučuje a žije táto kultúra dialógu, ktorá nepotiera nekriticky
rozdiely a pluralitu – čo je jedným z rizík globalizácie – a ani ich neženie do extrémov,
čím by sa stali motívom konfliktu, ale otvára ich pre konštruktívnu konfrontáciu.
Toto znamená pochopiť a doceniť bohatstvo druhého, nehľadieť naň s ľahostajnosťou
či s obavami, ale ako na faktor rastu. Dynamiky, ktoré určujú vzťahy medzi ľuďmi,
medzi skupinami či medzi národmi často nie sú dynamikami blízkosti a stretnutia, ale
stretu. Znovu sa odvolám na stať z evanjelia. Keď sa Ježiš priblíži k dvom učeníkom
z Emauz, zdieľa s nimi cestu, počúva ich vnímanie reality, ich sklamanie, a vedie
s nimi dialóg. Práve týmto spôsobom v ich srdciach opätovne roznieti nádej, otvorí
im nové obzory, ktoré tam už boli prítomné, no ktoré im dovolilo rozpoznať jedine
stretnutie so Vzkrieseným. Nikdy nemajte strach zo stretnutia, z dialógu, z konfrontácie,
ani medzi univerzitami. Na akejkoľvek úrovni. Tu sme v sídle Teologickej fakulty.
Dovoľte mi povedať vám toto: nemajte obavu otvoriť sa aj horizontom transcendencie,
stretnutiu s Kristom alebo prehĺbiť svoj vzťah s ním. Viera nikdy neobmedzuje priestor
rozumu, ale otvára ho pre nové integrálne videnie človeka a reality, a chráni ho pred
nebezpečenstvom zredukovania človeka na „ľudský materiál“.
c. Posledný prvok:
Univerzita ako miesto výchovy k solidárnosti. Termín solidárnosť nepatrí výlučne
do kresťanského slovníka, ale je základným slovom všeľudského slovníka. Ako som už
dnes spomenul, ide o slovo, ktorému v súčasnej kríze hrozí, že bude zo slovníka vymazané.
Rozlišovanie skutočnosti, pochopenie momentu krízy, presadzovanie kultúry stretnutia
sa a dialógu, dávajú nasmerovanie k solidárnosti ako k zásadne dôležitému prvku pre
obnovu našej spoločnosti. Stretnutie, dialóg medzi Ježišom a dvomi emauzskými učeníkmi,
ktorý znovu roznecuje nádej a obnovuje ich životnú cestu, vedie k deleniu sa navzájom:
spoznali ho pri lámaní chleba. Je to symbol Eucharistie, Boha, ktorý sa v Kristovi
stáva takým blízkym, že je neustále prítomný a delí sa so svojím vlastným životom.
A toto hovorí všetkým, aj tomu, kto neverí, že práve uprostred solidárnosti - nie
slovnej, ale žitej - sa vzťahy posúvajú od pristupovania k druhému ako k „ľudskému
materiálu“ alebo k „číslu“ k pristupovaniu k nemu ako k osobe. Niet budúcnosti pre
nijakú krajinu, pre nijakú spoločnosť, pre tento náš svet, ak nedokážeme byť všetci
solidárnejšími.
Mám totiž na mysli solidárnosť ako spôsob vytvárania dejín,
ako životný priestor, v ktorom konflikty, napätia i opozície dospejú k súladu, ktorý
vytvára život. A tak, keď som uvažoval nad skutočnosťou vzájomného stretnutia uprostred
krízy, našiel som u mladých politikov odlišný spôsob uvažovania nad politikou. Netvrdím,
že je lepší alebo horší, ale je iný. Majú iné vyjadrovanie, hľadajú... Ich „melódia“
je odlišná od tej našej. Nemajme strach! Počúvajme ich, hovorme s nimi. Majú intuíciu.
Otvorme sa voči ich intuícii. Je to intuícia mladého života. Hovorím o mladých politikoch,
lebo tak som to počul, no mladí ľudia vo všeobecnosti hľadajú tento odlišný prístup.
Aby sme ľahšie dospeli k stretnutiu, pomôže nám načúvať „melódii“ týchto politikov,
„vedcov“, mladých intelektuálov.
Skôr ako zakončím svoj príspevok, dovoľte
mi zdôrazniť, že ako kresťanom nám samotná viera dáva pevnú nádej, ktorá nás podnecuje
rozlišovať realitu, žiť vo vzájomnej blízkosti a solidárnosti, lebo sám Boh vstúpil
do našich dejín, keď sa v Ježišovi stal človekom, keď prijal našu krehkosť, stal sa
blízkym nám všetkým, prejavil konkrétnu solidárnosť, zvlášť voči tým najchudobnejším
a núdznym, otvoriac nám nekonečný a bezpečný horizont nádeje.
Drahí priatelia,
chcem sa vám poďakovať za toto stretnutie a za vašu pozornosť. Nádej nech je vaším
svetlom neprestajne osvecujúcim vaše štúdium a vaše snaženie. A odvaha nech je hudobným
rytmom vášho napredovania! Nech vás Pán požehná!
(Slovenská redakcia Vatikánskeho
rozhlasu ďakuje Martine Korytiakovej za odbornú spoluprácu na preklade.)
-jb-