Príhovor pápeža Františka na stretnutí so „svetom práce“ v Cagliari

Príhovor Svätého Otca Františka na stretnutí so „svetom práce“ dňa 22. septembra 2013 počas pastoračnej návštevy v Cagliari.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Srdečne vás pozdravujem: robotníkov, podnikateľov, autority, prítomné rodiny, osobitne arcibiskupa, Mons. Arriga Miglia a vás troch, ktorí ste predniesli svoje problémy, očakávania aj nádeje. Táto návšteva, ako hovoríte, začína práve s vami, ktorí tvoríte svet práce. Dnešným stretnutím by som vám chcel vyjadriť svoju blízkosť, zvlášť v ťažkých situáciách: toľkým nezamestnaným mladým, osobám vedeným na úrade práce či s dočasným zamestnaním, podnikateľom a obchodníkom, ktorí sa namáhajú, aby napredovali. Túto skutočnosť dobre poznám zo skúsenosti z Argentíny. Sám som ju nezažil, ale moja rodina áno. Môj otec ako mladý odcestoval do Argentíny plný ilúzií „urobiť si Ameriku“. Prežil však hroznú krízu tridsiatych rokov. Všetko stratil! Nebolo práce! Počul som v detstve doma rozprávať o tých časoch... Nevidel som to, nebol som ešte na svete, ale počul som u nás rozprávať o tomto utrpení. Dobre to poznám! Musím vám však povedať: „Odvahu!“ Uvedomujem si zároveň, že musím urobiť všetko preto, aby slovo „odvaha“ nebolo iba pekným slovom z minulosti, aby nebolo iba srdečným úsmevom cirkevného úradníka, ktorý príde a povie vám: „Odvahu!“. Nie! Toto nechcem! Chcem, aby táto odvaha vyšla zvnútra a pobádala ma urobiť všetko ako Pastiera, ako človeka. Musíme čeliť tejto historickej výzve, vy medzi sebou aj medzi nami, solidárne a inteligentne.

Toto je druhé talianske mesto, ktoré som navštívil. Je to zaujímavé: obe mestá sú na ostrovoch. V prvom som videl utrpenie toľkých ľudí, ktorí riskujúc život hľadajú dôstojnosť, chlieb, zdravie: svet utečencov. A videl som i odpoveď toho mesta, ktoré, hoci je ostrovom, nechce sa izolovať a prijíma ich za svojich. Je nám príkladom vľúdneho prijatia. Ide o utrpenie a pozitívnu odpoveď. Tu, v tomto druhom meste, na tomto ostrove - aj tu nachádzam utrpenie. Utrpenie, ktoré jeden z vás definoval ako také, ktoré „ťa oslabuje, až kým ti nevezme nádej“. Utrpenie v podobe nedostatku práce, ktoré ťa privádza - prepáčte mi, ak som príliš otvorený, ale hovorím pravdu - až k tomu, že sa cítiš bez dôstojnosti! Tam, kde chýba práca, chýba dôstojnosť! Toto nie je problém iba na Sardínii – tu je však veľký -, nie je problémom iba Talianska alebo niektorých európskych krajín, ale je dôsledkom celosvetového rozhodnutia, ekonomického systému, ktorý vedie k tejto tragédii a v jeho centre stojí modla, ktorá sa volá peniaze.

Boh chcel, aby stredobodom sveta nebola nejaká modla, ale človek, muž a žena, ktorí budú svet udržiavať svojou prácou. No teraz, v tomto systéme bez etiky, stojí v centre modla a svet sa stal uctievačom tohto „bôžika peňazí“. Peniaze komandujú! Rozkazuje tu všetko, čo slúži tomuto bôžikovi. A čo sa deje? Na obranu tohto bôžika sa všetci hrnú do stredu a za obeť padajú všetci, čo sú na okraji. Padajú za obeť starí, pretože v tomto svete nie je pre nich miesto! Niektorí hovoria o tomto rozšírenom zvyku „skrytej eutanázie“: nechať ich bez opatery, nechať ich tak, „vykašľať sa na nich“. A padajú za obeť mladí, ktorí nenachádzajú prácu a svoju dôstojnosť. No pomyslite, svet, v ktorom dve mladé generácie nemajú prácu. Tento svet nemá budúcnosť. Prečo? Pretože nemajú dôstojnosť! Je ťažké mať dôstojnosť bez práce. Toto je vaše tunajšie utrpenie. Toto je vaša modlitba, ktorá odtiaľto zaznievala vo vašom volaní: „Prácu! Prácu! Prácu!“ Je to nevyhnutne potrebná modlitba. Práca znamená dôstojnosť, práca znamená priniesť domov chlieb, práca znamená milovať! Na obranu tohto modlárskeho ekonomického systému sa vytvára „kultúra odpisu“: odpisujú sa starí rodičia a odpisuje sa mládež. A my tejto „kultúre odpisu“ musíme povedať „nie“. Musíme povedať: „Chceme spravodlivý systém! Systém, ktorý umožní ísť dopredu všetkým.“ Musíme povedať: „Nechceme tento ekonomický globalizovaný systém, ktorý nám tak veľmi škodí!“ Stredobodom musí byť muž a žena, ako to chce Boh, a nie peniaze!

Mal som pre vás pripravený text, ale pri pohľade na vás mi prišli na um tieto slová. Napísané slová odovzdám vášmu biskupovi akoby boli vyslovené. Uprednostnil som však povedať vám to, čo mám na srdci, keď na vás v tejto chvíli hľadím! Pozrite sa, je jednoduché povedať, aby ste nestrácali nádej. Všetkým vám, tým, ktorí máte prácu aj tým nezamestnaným, hovorím: „Nenechajte si ukradnúť nádej!“ „Nenechajte si ukradnúť nádej!“ Nádej je možno podobná uhlíkom v pahrebe. Pomôžme si solidárne, rozdúchajme pahrebu, aby oheň opäť vzplanul. Nádej nás posunie dopredu. To nie je optimizmus, to je niečo iné. Nádej však nie je záležitosťou jedného, ale nádej vytvárame všetci! Máme ju podporovať medzi všetkými, vami i nami, ktorí sme vzdialení. Nádej je vašou i našou vecou. Je záležitosťou všetkých! Preto vám hovorím: „Nenechajte si ukradnúť nádej!“ Buďme prefíkaní, lebo Pán nám hovorí, že modly sú prefíkanejšie ako my. Pán nás pozýva, aby sme mali ľstivosť hada a jemnosť holubice. Majme túto obozretnosť a nazývajme veci pravým menom. V tejto chvíli, v našom ekonomickom systéme, v nám predkladanom globalizovanom systéme života, je v centre modla a tak to nesmie byť! Bojujme všetci spoločne, aby v
strede aspoň nášho života bol muž a žena, rodina, my všetci, aby sa nádej mohla rozvíjať... „Nenechajte si ukradnúť nádej!“ Chcel by som sa teraz na záver pomodliť s vami všetkými, v tichu, v tichu sa s vami modliť. Poviem, čo mi vyjde zo srdca a vy sa v tichu modlite so mnou.

Pane, Bože, zhliadni na nás! Zhliadni na toto mesto, na tento ostrov. Zhliadni na naše rodiny.
Pane, tebe nechýbala práca, bol si tesárom, bol si šťastný.
Pane, nám práca chýba.
Modly nám chcú ukradnúť identitu. Nespravodlivé systémy nám chcú ukradnúť nádej.
Pane, nenechávaj nás osamotených. Pomôž nám, aby sme si navzájom pomáhali; nech aspoň trochu zabudneme na sebectvo a v srdci cítime to „my“, my - ľud, ktorý chce kráčať vpred.
Pane Ježišu, tebe nechýbala práca. Daj nám prácu, nauč nás bojovať za prácu a požehnaj nás. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Veľká vďaka a modlite sa za mňa!
* * *
(Znenie napísaného textu, ktorý Svätý Otec odovzdal miestnemu arcibiskupovi)

Chcel by som sa s vami podeliť o tri jednoduché, ale rozhodujúce myšlienky.

Prvá: dať ústredné miesto osobe a práci. Ekonomická kríza má európsky i celosvetový rozmer. Nie je však iba krízou ekonomickou, ale aj etickou, duchovnou a ľudskou. Na jej počiatku stojí zrada spoločného dobra či už zo strany jednotlivcov alebo mocných skupín. Je preto nevyhnutné odňať zákonu zisku a príjmu centrálne postavenie a opäť vložiť do stredu človeka a spoločné dobro. Veľmi dôležitým faktorom pre dôstojnosť človeka je práve práca, pretože jej garancia je nevyhnutná pre autentický rozvoj ľudskej osobnosti. Je to úloha celej spoločnosti a veľké uznanie patrí podnikateľom, ktorí sa napriek všetkému neprestali usilovať, investovať a riskovať preto, aby zaručili ľuďom zamestnanie. Kultúra práce, v konfrontácii s kultúrou asistencializmu, zahŕňa výchovu k práci od mladosti, sprevádzanie v práci, dôstojnosť každej pracovnej činnosti, rozdelenie práce a odstránenie každej práce „načierno“. Nech v tomto období každá spoločnosť vo všetkých svojich zložkách vyvinie každé možné úsilie, aby práca, ktorá je prameňom dôstojnosti, bola jej hlavnou prioritou! Vaša pozícia ostrova je výzvou k ešte naliehavejšej snahe zo strany všetkých a najmä politických a ekonomických ustanovizní.

Druhý prvok: Evanjelium nádeje. Sardínia je Bohom požehnaná zem s toľkými ľudskými i prírodnými zdrojmi, ale podobne ako zvyšku Talianska jej prospeje nový elán pre nový začiatok. Kresťania môžu a musia prispieť svojím špecifickým vkladom: evanjeliovou víziou života. Spomínam si na slová pápeža Benedikta XVI. počas jeho návštevy v Cagliari v roku 2008: je potrebné „evanjelizovať svet práce, ekonomiky, politiky, čo si vyžaduje novú generáciu zaangažovaných kresťanských laikov schopných kompetentne a jasne hľadať riešenia udržateľného rozvoja“ (Homília, 7. septembra 2008). Biskupi Sardínie sú osobitne citliví na tieto skutočnosti, predovšetkým na otázku práce. Vy, drahí biskupi, naznačujete potrebu seriózneho, realistického rozlišovania a zároveň usmerňujete na cestu nádeje, ako ste to vyjadrili v prípravnom Posolstve tejto návštevy. Toto je dôležité, toto je správna odpoveď. Hľadieť realite do tváre, dobre ju spoznať, pochopiť a spoločne hľadať cesty prostredníctvom spolupráce a dialógu, prežívajúc vzájomnosť, aby ste priniesli nádej. Nikdy nezahaľujme nádej! Nepleťme si ju s optimizmom, ktorý naznačuje iba akýsi psychologický postoj, alebo s niečím iným. Nádej je tvorivá, má schopnosť vytvárať budúcnosť.

Tretí prvok: dôstojná práca pre všetkých. Spoločnosť otvorená voči nádeji sa neuzatvára do seba, nebráni záujmy malej skupiny, ale hľadí vpred v perspektíve spoločného dobra. Toto si od všetkých vyžaduje silný pocit zodpovednosti. Niet spoločenskej nádeje bez dôstojnej práce pre všetkých. Preto je potrebné „ako prioritu sledovať dostupnosť zamestnania a jeho udržanie pre všetkých“ (Benedikt XV., Caritas in veritate, 32).

Hovoril som o „dôstojnej“ práci a zdôrazním to, pretože najmä v kríze, keď je jej potreba silná, šíri sa neľudská práca, otročenie, práca bez riadneho zabezpečenia či bez rešpektovania stvorenia, sviatkov, rodiny, práca v nedeľu aj keď nie je potrebná. Práca musí byť spojená s ochranou stvorenia, aby bolo zodpovedne uchránené pre budúce generácie. Stvorenie nie je tovarom, ktorý sa má úplne vyčerpať, ale je darom, ktorý treba chrániť. Ekologické úsilie je príležitosťou pre nové pracovné miesta v sektoroch, ktoré sú s ním prepojené, ako energetika, prevencia a boj proti rôznym formám zamorenia, ochrana pred lesnými požiarmi atď. Chrániť stvorenie, chrániť človeka dôstojnou prácou nech je záležitosťou všetkých! Ekológia... a aj „ľudská ekológia“!

Drahí priatelia, som vám osobitne nablízku, vkladajúc do rúk Pána a Našej Panej z Bonarie všetky vaše starosti a problémy. Blahoslavený Ján Pavol II. zdôrazňoval, že Ježiš „pracoval vlastnými rukami. Jeho práca, ktorá bola skutočnou fyzickou prácou, dokonca tvorila väčšiu časť jeho života na tejto zemi, a tak vstúpil do diela vykúpenia človeka a sveta“ (Príhovor robotníkom, Terni, 19. marca 1981). Je dôležité venovať sa vlastnej práci s vytrvalosťou, oddanosťou a kompetenciou, je dôležité zvyknúť si pracovať.

Vyjadrujem želanie, aby sme v logike dobročinnosti a solidarity spoločne vyšli z tejto negatívnej fázy, aby tak bola zabezpečená istá, dôstojná a stabilná práca.
Zaneste môj pozdrav vašim rodinám, deťom, mladým a starším. Aj ja vás vezmem so sebou, osobitne v mojej modlitbe. Zo srdca udeľujem požehnanie vám, vašej práci a vašej spoločenskej zaangažovanosti.

Preklad: sr. Agnesa Jenčíková CJ