Príhovor pápeža Františka v Cagliari pri stretnutí s chudobnými, väzňami a pracovníkmi charity

Príhovor Svätého Otca Františka pri stretnutí s chudobnými, väzňami, pracovníkmi a dobrovoľníkmi Caritasu a iných dobročinných organizácií v nedeľu 22. septembra 2013 v katedrále v Cagliari počas pastoračnej návštevy ostrova Sardínia.

Drahí bratia a sestry,

ďakujem vám všetkým, že ste dnes tu. Na vašich tvárach vidím únavu, a zároveň vidím aj nádej. Cítite sa milovaní Pánom aj mnohými dobrými ľuďmi, ktorí svojimi modlitbami a skutkami pomáhajú zmierniť utrpenie blížneho. Cítim sa tu ako doma. A dúfam, že aj vy sa cítite ako doma v tejto katedrále - ako sa hovorí v Latinskej Amerike „tento dom je vaším domom“, je to váš dom.

Tu silným a konkrétnym spôsobom vnímame, že sme všetci bratmi. Tu je jediným Otcom náš nebeský Otec a jediným učiteľom je Ježiš Kristus. Prvá vec, o ktorú by som sa chcel s vami podeliť, je práve radosť z toho, že máme Ježiša ako majstra, ako vzor života. Hľaďme na neho! Veľmi nás to posilní, prinesie veľa útechy v našej krehkosti, v našich biedach a ťažkostiach. Všetci máme ťažkosti. Všetci, ktorí sme tu, máme starosti. Všetci, ktorí sme tu, máme nedostatky a sme krehkí. Nik nie je lepší od toho druhého. Pred Otcom sme si všetci rovní, všetci!

1. Hľadiac na Ježiša vidíme, že si vybral cestu pokory a služby. Dokonca ešte viac: on sám je tou cestou. Ježiš nebol nerozhodný, neprikláňal sa k čomukoľvek: urobil voľbu a uskutočnil ju až do konca. Rozhodol sa, že sa stane človekom, ako človek sluhom, až po smrť na kríži. Toto je cesta lásky: inej niet. Vidíme teda, že láska nie je iba vykonávaním dobročinnosti pre uspokojenie svedomia. Láska nie je taká, je to skôr obchodovanie a špekulovanie. Láska je zadarmo. Je životnou voľbou, spôsobom existencie, života, je cestou pokory a spolupatričnosti. Niet inej cesty pre túto lásku ako byť pokornými a solidárnymi. Slovo solidarita v
dnešnej kultúre vyraďovania - to, čo sa nedá použiť, sa odhodí, aby zostali iba tí, ktorí sa cítia spravodliví, čistí, umytí. Úbožiaci! Slovo solidarita je v ohrození, že bude vymazané zo slovníka, pretože je slovom, ktoré vyrušuje. Prečo? Pretože zaväzuje vidieť toho druhého a darovať sa mu s láskou. Je lepšie vymazať ho zo slovníka, pretože znepokojuje. My však hovoríme, že cesta je taká: v pokore a solidarite. Prečo? Pretože sme ju vymysleli my, kňazi? Nie! Je Ježišova. On tak povedal! Chceme ísť touto cestou. Kristova pokora nie je moralizmus, akýsi pocit. Kristova pokora je skutočná, je voľbou stať sa malým, byť s malými, vyradenými na okraj, aby bol s nami všetkými hriešnikmi. Pozor, toto nie je ideológia! Je to spôsob bytia a života, ktorý vychádza z lásky, z Božieho srdca.

Toto je prvá vec, o ktorej by som rád s vami hovoril. Pozerajme na Ježiša. On je našou radosťou, ale aj našou silou, našou istotou, pretože je nepochybnou cestou: pokorou, solidaritou, službou. Niet inej cesty. Socha Našej Panej z Bonarie znázorňuje Krista v Máriinom náručí. Ona, ako dobrá Matka, nám naňho ukazuje a hovorí nám, aby sme mu dôverovali.

2. Nestačí však hľadieť, treba nasledovať! A toto je druhý aspekt. Ježiš neprišiel na svet kvôli nejakej prehliadke, aby zapôsobil. Neprišiel preto. Ježiš je cesta a cesta slúži na to, aby sa po nej kráčalo a prechádzalo. Chcem teda predovšetkým poďakovať Pánovi za vašu snahu nasledovať ho aj v námahe, v utrpení, medzi múrmi väzenia. Neprestajne mu dôverujme. On daruje vašim srdciam nádej a radosť. Chcem mu poďakovať za vás všetkých, ktorí tu v Cagliari a na celej Sardínii veľkodušne konáte skutky milosrdenstva. Povzbudzujem vás, aby ste pokračovali na tejto ceste, aby sme išli vpred spoločne, snažiac sa zachovať predovšetkým vzájomnú lásku. Je to veľmi dôležité. Nemôžeme nasledovať Ježiša po ceste lásky, ak sa najprv nemáme radi medzi sebou a ak sa nesnažíme spolupracovať, navzájom sa pochopiť a odpúšťať si, uznajúc osobne vlastné ohraničenia a chyby. Máme robiť skutky milosrdenstva, ale s milosrdenstvom! Vložiť do nich srdce. Skutky dobročinnosti s láskou, nehou a vždy s pokorou! Viete o tom? Niekedy sa objaví aj arogancia v službe chudobným! Som presvedčený, že ste to zažili. Aroganciu v službe tým, ktorí ju potrebujú. Niektorí chcú zapôsobiť a majú veľa rečí o chudobných. Iní používajú chudobných ako prostriedok pre osobné či kolektívne záujmy. Viem, je to ľudské, ale nie je to správne! Nie je to od Ježiša. A poviem ešte viac: je to hriech! Je to vážny hriech, pretože ide o používanie núdznych, ktorí sú Ježišovým telom, pre svoju márnivosť. Používať Ježiša pre vlastnú márnivosť je ťažkým hriechom! Bolo by lepšie, keby takíto ľudia zostali radšej doma!

Nasledujte teda Ježiša na ceste lásky, choďte s ním na bytostné periférie. „Ženie nás Kristova láska!“, hovorieval Pavol (porov. 2 Kor 5,14). To, čo je vzdialené, na okraji, čo je stratené a znevažované, je pre dobrého Pastiera predmetom najväčšej starostlivosti. Cirkev nemôže konať inak, ako urobiť túto skutočnosť svojou prioritou. V Cirkvi sú na prvom mieste tí, ktorí majú najviac ľudských, duchovných a materiálnych potrieb.

3. Nasledovaním Krista po ceste lásky zasievame nádej. Siať nádej: toto je tretie presvedčenie, o ktoré sa s vami rád podelím. Dnešná talianska spoločnosť veľmi potrebuje nádej, a Sardínia osobitne. Tí, ktorí sú politicky a občiansky zodpovední, majú svoju úlohu, ktorú je potrebné zo strany občanov aktívne podporovať. Niektorí členovia kresťanského spoločenstva sú povolaní zaoberať sa oblasťou politiky, ktorá je vysokou formou lásky, ako hovorieval Pavol VI. A ako Cirkev máme všetci veľkú zodpovednosť za zasievanie nádeje skutkami solidarity, vždy sa snažiac o čo najlepšiu spoluprácu s verejnými inštitúciami pri rešpektovaní ich príslušných právomocí. Caritas je výrazom spoločenstva; a silou kresťanského spoločenstva je umožňovať rozvoj spoločnosti zvnútra, ako kvas. Myslím na vaše iniciatívy s väzňami, myslím na dobrovoľníctvo v mnohých združeniach, na solidaritu s rodinami, ktoré trpia kvôli nezamestnanosti. Povzbudzujem vás k odvahe! Nenechajte si ukradnúť nádej a kráčajte vpred! Nech vám ju nevezmú! Naopak: zasievajte nádej! Ďakujem, drahí priatelia! Všetkých vás žehnám, spolu s vašimi rodinami. Všetkým vám ďakujem!

(Pozdrav po modlitbe Otče náš)

Nech vás všetkých Pán požehná: vaše rodiny, vaše starosti, vaše radosti, vaše nádeje. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. A prosím vás, aby ste sa modlili za mňa: potrebujem to!


Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ