Komentár Mons. Mariána Gavendu: Ako rozpoznať teológa

Kardinál Špidlík, obľúbený profesor a uznávaný expert na mystiku kresťanského Východu, zvykol začínať svoje kurzy otázkou: „Kto bol prvým teológom?“ „Svätý Tomáš, svätý Augustín, evanjelisti...“, typovali študenti a on len záporne krútil hlavou: Skôr, skôr... Dávid? Nie. Abrahám? Ešte skôr... Adam a Eva? Nie! Už nebolo kam cúvnuť. „Diabol v raji!“, dodával víťazoslávne profesor Špidlík a už vážnejšie spresňoval: „lebo nehovoril „s“ Bohom, ale „o“ Bohu. Boh je osoba, ktorú spoznávame, len nakoľko ho milujeme. Ak z neho spravíme vec, predmet štúdia, nikdy na ňom nespoznáme to podstatné...
Dnes sa to podobnými „diablami z raja“ priam hemží. Kadekto sa oháňa titulom teológ, a čo je horšie, ľudia berú veľmi vážne najrozmanitejšie hlúposti, ktoré takíto pseudo-teológovia naspletajú: „Veď to v tom a v tom denníku písal teológ, veď autor študoval teológiu na známej univerzite...!“ Pod pojmom „umelec“ sme vždy mysleli niekoho, čo vytvoril niečo významné v hudbe, maľbe či inom umení. Dnes je ním každý absolvent umeleckej priemyslovky i dieťa, ktoré zoberie kus papiera a farbičky alebo kúsok plastelíny. Tak nejako je to aj s teológmi. Veď len katolíckych univerzít je na svete hodne cez tisíc, nehovoriac o stovkách ďalších teologických fakúlt. Môžeme si ľahko spočítať, koľko teológov v zmysle bakalárov či magistrov, absolventov teologickej fakulty nám ročne pribúda. Do kategórie teológa typu „diabol v raji“ možno, žiaľ, zaradiť aj niektorých významných autorov, ktorí si však teológiu zúžili na bežnú vedu a vystupujú a myslia fakticky ako ateisti. Čo odlišuj skutočného teológa od nepravého krásne vyjadruje prvá encyklika pápeža Františka, Lumen fidei.
Podľa tejto encykliky je podmienkou skutočnej teológie účasť na Božej láske, teda osobný, láskyplný vzťah k Bohu. „Láska smeruje k zjednoteniu s milovanou osobou“, uvádza encyklika. „Kto miluje, ten chápe, že láska je skúsenosťou pravdy, že ona sama otvára naše oči, aby sme videli celú skutočnosť novým spôsobom v zjednotení s milovanou osobou. Sama láska je poznaním a prináša so sebou novú logiku. (...) Kresťanská viera, nakoľko hlása pravdu o absolútnej Božej láske a otvára moci tejto lásky, dosahuje najhlbší stred skúsenosti každého človeka, ktorý prichádza k svetlu práve vďaka láske a je povolaný milovať, aby zotrval vo svetle.“ (32).
Ani teológia, chápaná ako striktne vedná disciplína nie je možná bez viery a ako hovorí Lumen fidei, „v teológii sa pri bádaní a poznávaní neuplatňuje len úsilie rozumu, ako je tomu v exaktných vedách. Boha nemožno redukovať na predmet. On je Subjekt, ktorý sa dáva poznať a zjavuje sa vo vzťahu medzi osobou a osobou. Pravá viera orientuje rozum, aby sa otvoril svetlu, prichádzajúcemu od Boha a mohol tak Boha hlbšie poznať, vedený láskou k pravde. Súčasťou teológie je teda aj pokora, ktorá sa nechá „dotknúť“ Bohom, uznáva svoje limity vzhľadom na mystérium a vydáva sa skúmať nepreniknuteľné bohatstvá tohto mystéria disciplínou, vlastnou rozumu. (36).
Svetlo lásky, vlastné viere nie je podmienkou len pre samotnú teológiu. Ponúka nový a hlbší pohľad aj na materiálny svet a život v ňom. Lumen fidei k tomu hovorí: „Svetlo viery v jednote s pravdou lásky nie je cudzie materiálnemu svetu, pretože láska sa vždy žije v tele a v duši. Svetlo viery je vtelené svetlo, ktoré prúdi z Ježišovho žiarivého života. Svetlo viery osvecuje aj hmotu, vkladá dôveru v jej poriadok, vie, že v nej sa otvára cesta harmónie a čoraz širšieho porozumenia. Pohľad viery je obohatením pre pohľad vedy.“ (34).
V slovenčine máme už pár desaťročí prekrásne dielo jezuitu, pátra Emila Krapku „Teológia pred Božou tvárou“. Dávno pred najnovšou encyklikou podáva návod, ako „prežívať teológiu ako osobné stretnutie s Bohom v tajomstve jeho Slova.“ Pravá teológia má byť podľa tohto tichého, múdreho a svätého teológa „prežívaním Božej prítomnosti, počúvaním jeho slova pre našu spásu a hľadaním odpovede viery, a preto nutne prechádza do meditácie a modlitby, ktorou sa živí“. Hneď v úvode autor vyzýva: „Prežívajme teológiu ako priestor posvätnej krásy, dôvernej blízkosti a pravej radosti.“ Teológiu Cirkvi poníma ako „účasť na Ježišovom rozhovore s Otcom“. „Pravá teológia nie je špekulácia samotára, ale bratskou službou živého slova v pravde a láske. (...) Teológia bez modlitby by klesla na úroveň profánnej náboženskej vedy, kde sa hovorí o náboženstve ako o jave, o Bohu ako o veci, kde človek svojim rozumom chce posúdiť všetko, ale pritom zostáva sám, strašne sám; s nikým sa nestretne, s nikým neprehovorí...“.
Na margo pseudoteológov typu „diabla v raji“ a chaosu, ktorý vnášajú, možno teda ponúknuť jednoduché rozlišovacie kritérium: aký má daný osobný vzťah k Bohu, či sa jeho teológia rodí na kolenách. No platí to aj o druhej stránke mince: len kto prežíva osobný vzťah k Bohu rozozná aj bez veľkej vedeckej erudície, ktoré názory a knihy sú dielom skutočného teológa a kto hovorí, podobne ako diabol v raji, o Bohu len ako o veci, o predmete. O Bohu môže hovoriť len ten, kto najskôr hovorí s Bohom.