František v pondelkovej homílii: Nádej kresťana má meno Ježiš
Čnosť nádeje – možno menej známu ako čnosť viery a lásky – si netreba zamieňať s bežným
postojom optimizmu, povedal Svätý Otec v homílii rannej svätej omše, ktorú slávil
v Dome sv. Marty v pondelok 9. septembra 2013. Pre kresťana je nádejou osobne Ježiš,
ktorý oslobodzuje a obnovuje život každého. Nádej je Ježišovým darom, nádej je Ježiš
sám, nesie jeho „meno“. Sv. Pavol v Liste Kolosanom píše: „Kristus vo vás, nádej slávy“
(1, 27). Nádej teda neznamená vnímať poloprázdny pohár ako napoly plný, toto je jednoducho
optimizmus, ľudský postoj, ktorý závisí od mnohých okolností.
„Nádej
jeniečo iné, nie je to optimizmus. Nádej
jedar, darDuchaSvätého,
a ztohtodôvodu Pavolpovie, že„nikdy nesklame“. Nádejnikdynesklame. Prečo? Pretožejetodar, ktorýnámdalDuchSvätý. AlePavolnám
hovorí, že nádejmámeno. Nádej
jeJežiš.Nemožno hovoriť: ‚Dúfamvživot, dúfamvBoha‘,
ak nepovieš: ‚Mám nádejvJežišovi, vJežišoviKristovi, jeho živejosobe,
ktoráteraz prichádza vEucharistii,
ktorájeprítomnávjehoslove‘.To by nebola nádej, ale dobrá nálada,
optimizmus...“ Z dnešného evanjelia (Lk 6, 6-11) zobral pápež
František druhý bod na zamyslenie. Ježiš v sobotu uzdravuje človeka s ochrnutou rukou
a ukazuje zákonníkom, že ich cesta „nie je cestou k slobode“. Sloboda a nádej idú
ruka v ruke: tam, kde nie je nádej, nemôže byť žiadna sloboda, hovorí Svätý Otec a
dodáva: „Ježiš uzdravuje z choroby i z rigorizmu a v oboch prípadoch vracia život.“
„Ježiš, nádej, pretváravšetko.
Jeto stály zázrak. Neurobil len zázraky uzdravenia,tie bolilen znamením, signálmitoho, žepôsobí v Cirkvi aj teraz. Zázrakpretváraniavšetkého, to, čorobívmojomživote, v tvojomživote, vnašichživotoch. To, že on
pretvára, obnovuje, jedôvodomnašejnádeje.
Kristus, ktorý všetkyveci pretvára na tie najobdivuhodnejšie
zostvorenia, jedôvodomnašejnádeje. A tátonádej nezahanbuje, leboBoh jeverný. Seba samého zaprieť nemôže.
Tojecnosťnádeje.“
Svätý
Otec sa potom obrátil najmä na kňazov. „Je to trochu smutné, keď človek stretne kňaza
bez nádeje“, naopak je pekné stretnúť takého, ktorý kráča do konca života nie s optimizmom,
ale s nádejou. Takýto kňaz je spojený s Ježišom Kristom a Boží ľud potrebuje, aby
sme my kňazi dávali toto znamenie nádeje, aby sme žili túto nádej v Ježiša, ktorý
všetko obnovuje.
„Pán, ktorýje nádejouslávy,
ktorýje centrom, ktorýje
všetkým, nech námpomáha na tejto ceste: dávať
nádej, mať zaľúbenie vnádeji. A akosompovedal, nie len optimizmus,
ale to, čo malaPanna Máriavosvojomsrdci aj v najväčšej tme, odpiatkuvečeradoskorýchrannýchhodínvnedeľu,nádej. Táto
nádej obnovila všetko. Nech nám Pán dátútomilosť.“ –jk–