Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Encyklika Lumen fidei

Štvrtkový komentár, ktorý pripravila sr. Agnes Jenčíková, dnes predstavuje encykliku Lumen fidei po obsahovej stránke.
Milí poslucháči!
Už pri prvom kontakte s novou encyklikou pápeža Františka zaujme istá skutočnosť. Nazvaná Lumen fidei, Svetlo viery, je venovaná biskupom, kňazom, diakonom, zasväteným osobám a všetkým veriacim laikom. Pozorný čitateľ si všimne, že medzi jej adresátmi chýba výraz, ktorý sa nachádza napríklad v encyklike Caritas in veritate Benedikta XVI., a to: „a všetkým ľuďom dobrej vôle“. Absencia tohto venovania iste nenaznačuje uzavretosť voči tým, ktorí nemajú dar viery, skôr od začiatku pravdivo ujasňuje, že rozprávanie o viere je pochopiteľné a účinné vtedy, ak s ňou má poslucháč či čitateľ aspoň nejakú skúsenosť v podobe praktického kresťanského života alebo prinajmenšom hľadania viery. Zároveň vyjadruje rešpekt a citlivosť pápeža Františka, ktorú prejavuje voči tým, ktorí neveria. Viera môže byť ponúknutá, nikdy nie nanútená.
Encyklika v úvode zdôrazňuje, že viera je svetlo: „Kto verí, vidí. Vidí vďaka svetlu, ktoré osvecuje celú jeho cestu, pretože nepochádza on nás, ale od vzkrieseného Krista, rannej hviezdy, ktorá nezapadá“(b.1). Svetlo viery nie je produktom človeka, jeho rozumového uvažovania, nie je projekciou ľudských túžob a želaní.
Pápež uvádza, že „viera sa rodí zo stretnutia so živým Bohom“ (b.4) a vychádza zo vzťahu človeka a Boha. V tomto duchu je práve prebiehajúci Rok viery priestorom pre autentickú skúsenosť viery a jeho prvým zámerom je očistiť a oživiť vieru veriacich vďaka jej skutočným prameňom, ktoré sú jej sprístupňované cestou Cirkvi. V tomto svetle pápež František opisuje i najväčšiu udalosť cirkevného života uplynulého storočia: Druhý vatikánsky koncil, ktorý „bol koncilom viery, pretože nás vyzval, aby sme do centra nášho cirkevného i osobného života opäť ako prvého vložili Boha“ (b.6) .
Inšpirovaná touto skutočnosťou Lumen fidei pred čitateľom organicky rozvíja reflexiu o viere v štyroch kapitolách vytvárajúcich jediné posolstvo, ktoré má v úmysle ponúknuť.
V prvej kapitole nazvanej „Uverili sme v lásku“ (porov. 1Jn 4,16) rímsky biskup prechádza „dejinami viery“ od povolania Abraháma, nášho otca vo viere, cez vieru Izraela k plnosti kresťanskej viery a pripomína jej dvojitý význam pre spásu: ako prijatého daru a jej nevyhnutej a užitočnej ekleziálnej podoby.
Druhá kapitola s názvom „Ak neuveríte, nepochopíte“ (porov. Iz 7,9) je venovaná prehĺbeniu vzťahu medzi vierou, pravdou a láskou. Tento vzťah je vyživovaný poznaním, ktoré je ovocím počúvania a hľadenia. V tomto duchu je významný dialóg medzi vierou a rozumom, ktorý táto kapitola objasňuje a pripomína jeho účinnosť. Je teda zrejmé, že viera nevylučuje neustále hľadanie Boha. Naopak, podporuje ho a rozvíja.
Prostredníctvom tretej kapitoly nazvanej „Odovzdávam vám to, čo som prijal“ (1Kor 15,3) sa pápež František venuje prehĺbeniu cirkevnej povahy viery tak, že predstavuje Cirkev ako „matku našej viery“ zastaviac sa pri vzťahu medzi sviatosťami, modlitbou, morálnym životom a vierou.
Napokon štvrtá kapitola, ktorá nesie názov inšpirovaný Listom Hebrejom: „Boh im pripraví mesto“ (porov. Hebr 11,16) hovorí o spoločenských dopadoch viery. Postupne analyzuje vzťah medzi vierou a spoločným dobrom, medzi vierou a rodinou, vierou a životom spoločnosti, ako aj vierou a utrpením.
V závere encyklika predstavuje Pannu Máriu ako ženu viery, nie náhodou samotným evanjeliom nazvanú ako blahoslavenú, pretože uverila (porov. Lk 1,45). Jej cesta viery je modelom a vzorom pre každého veriaceho a pre cirkevné spoločenstvo. Pápež František v záverečnej modlitbe zveruje jej príhovoru cestu viery každého pokrsteného a celého Božieho ľudu.
Komplexné posolstvo encykliky sa tak stáva pomôckou kráčať po ceste viery, „aby sme mohli hľadieť“, ako uvádza Svätý Otec, „očami Ježiša, aby sa on stal svetlom na našej ceste“, a aby viera učeníkov neprestajne rástla.