44. časť rubriky o
Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň SJ, dnes má názov Koncil
o ekumenizme a o východných cirkvách. „Dekrét o ekumenizme: Obnoviť
jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého
vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Kristus Pán totiž založil jednu jedinú
Cirkev, a predsa sa mnohé kresťanské spoločenstvá predstavujú ľuďom ako pravé dedičstvo
Ježiša Krista. Všetky sa síce hlásia za Pánových učeníkov, ale vysvetľujú si to rôznym
spôsobom a ich cesty sa rozchádzajú, akoby sám Kristus bol rozdelený.
Táto roztrieštenosť otvorene protirečí Kristovej vôli, je svetu na pohoršenie a poškodzuje
presvätú vec hlásania evanjelia všetkému stvoreniu.“ (UR 1)
Takto
znie začiatok dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme, t.j. o snahe obnoviť
jednotu medzi kresťanmi. Mons. Felici prečítal tieto riadky 21. novembra 1964 po schválení
dekrétu, ktorým sa dosiahol jeden z prvých míľnikov koncilu, ktoré vytýčil ešte pápež
Ján XXIII. Mnohí si pamätali, ako tento „dobrý pápež“ v jednom rozsiahlom príhovore
v kapitulnej sieni kláštora pri Bazilike sv. Pavla za hradbami, akoby len tak mimochodom,
spomenul úmysel zvolať „ekumenický koncil pre univerzálnu Cirkev“. Bolo to na sviatok
Obrátenia sv. Pavla 25. januára 1959 a pápežove slová vyrazili dych prítomným kardinálom
a biskupom. Ich zvedavosť ešte len vzbĺkla, keď pápež stroho dodal: „Pre dnešok
stačí táto správa...“Až o dva dni neskôr sa mohli všetci vo vatikánskom
denníku L´Ossevatore romano trochu viac dočítať o tomto historickom rozhodnutí:
„Čo sa týka slávenia ekumenického koncilu, jeho cieľom je
podľa zámerov Svätého Otca nie len budovať kresťanský ľud, ale takisto pozvať
oddelené kresťanskéspoločenstvá k hľadaniu jednoty, ktorá
je dnes žiadaná toľkými ľuďmi zo všetkých strán sveta,“ uviedol
denník.
Posilniť ekumenické hnutie v snahe o jednotu Cirkvi bol teda hneď od
začiatku jedným z hlavných motívov, prečo bol Druhý vatikánsky koncil zvolaný. Neuvažovalo
sa však o vydaní osobitného dekrétu o ekumenizme. Namiesto toho bola téma ekumenizmu
predstavená na troch miestach: v návrhu dokumentu o Cirkvi, v schéme o vysluhovaní
sviatostí a v predlohe s názvom O jednote Cirkvi – „aby všetci boli jedno“ (De
Ecclesiae unitate „ut omnes unum sint“). Tento posledný návrh pripravila Komisia
pre východné cirkvi, ktorá sa zaoberala otázkami rozličných obradov v Katolíckej cirkvi
a možnosťou zmierenia sa s pravoslávnymi kresťanmi. Takáto roztratenosť témy sa,
pravda, nepáčila mnohým koncilovým otcom a pri rokovaní o problematike vzťahov s východnými
cirkvami prevzali iniciatívu najmä melchitsko-katolícki biskupi z oblastí Libanonu
a Sýrie. Spomedzi nich sa svojím vplyvom vynímal antiochijský patriarcha, osemdesiatštyriročný
Maximos VI. Saigh. Patriarcha Maximos už ukázal horlivosť a teologickú múdrosť pri
diskusii o liturgii, keď koncilovým otcom odôvodnil, prečo sa môže a má slúžiť liturgia
v národnom jazyku; a to bez toho, aby bola spochybnená vznešenosť latinčiny v rímsko-katolíckom
obrade. Stále miesto v koncilových dokumentoch si podobne našli aj jeho slová o biskupskej
kolegialite, správnom chápaní pápežského primátu a návrh zvolávať biskupské synody.
Okrem toho na koncile naznačil, ako má západná teológia s väčšou úctou pristupovať
k sviatosti manželstva, a ako by mala rozvíjať náuku o odpustkoch v ekumenickom duchu.
Na pápeža Pavla VI. sa tiež obrátil otvoreným listom, v ktorom ho žiadal o zavedenie
dobrovoľného celibátu aj pre kňazov latinského obradu.
„Pripravené boli
tri schémy dokumentov týkajúce sa rovnakej témy,“ upozorňoval patriarcha Maximos
IV. v novembri 1962, keď sa pojednávalo o ekumenizme. Následne dodal: „Jedno arabské
príslovie hovorí:«Keď sa mnoho rúk vloží do varenia, pokrm prihára!»
Skráťme ich teda do jedného, čím koncil ušetrí čas.“ Ku skráteniu
a určitému zjednodušeniu skutočne došlo – Sekretariát pre jednotu kresťanov o niekoľko
mesiacov nato vypracoval Dekrét o ekumenizme, ktorý zjednocoval tri predošlé
roztratené témy. Centrálna komisia koncilu však neupustila od zámeru venovať osobitný
dekrét východným cirkvám, a tak sa napokon dokument o jednote Cirkvi stal Dekrétom
o východných katolíckych cirkvách.
Počiatočný prístup prvého dokumentu
o jednote Cirkvi sa zakladal na jednote správy Cirkvi pod vedením rímskeho biskupa.
Na nevhodnosť takéhoto východiska pri ekumenickom dialógu upozornil znovu patriarcha
Maximos: „Východná cirkev, založená apoštolmi a vybudovaná na dedičstve
otcov, nedlhuje Rímskemu stolcu ani svoj počiatok, ani svoje obrady, ani organizáciu...
Ak sa chceme účinne prihovoriť k východu, vysvetlime najprv katolícku
náuku o kolegialite všetkých pastierov Cirkvi a až potom náuku o pápežstve, ktoré
je stredom a základom tejto kolegiality.“ Tvorcovia nového dokumentu o ekumenizme
si vzali k srdcu túto patriarchovu radu a rozvíjali celé ponímanie jednoty Cirkvi
v evanjeliovom duchu: Základom ekumenického hnutia je sám Ježiš Kristus a ním vyjadrená
túžba po jednote jeho učeníkov. Následne je reč o „kolégiu Dvanástich“ či „apoštolskom
zbore“, v rámci ktorého má osobitné miesto apoštol Peter. Súčasné rozdelenie medzi
cirkvami je vnímané ako zdedená ťarcha vyplývajúca zo sporov minulosti. „Ale tých,
ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz... nemožno obviňovať
z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou.“
uvádza sa v dokumente. Pre nás dnes platí v prvom rade výzva po obrátení a obnove
Cirkvi. Dekrét vyzýva všetkých kresťanov, aby boli spojení v modlitbe a spoznávali
sa vzájomne bez predsudkov, pomocou dialógu a spolupráce. Zvlášť blízke pre Katolícku
cirkev sú „východné cirkvi“, ktoré „vlastnia od začiatku poklad, z ktorého
Cirkev Západu nemálo prevzala, čo sa týka liturgie, duchovných
tradícií a právneho poriadku“. Záver dokumentu je venovaný aj „oddeleným cirkvám
a cirkevným spoločenstvám na Západe“, s ktorými nás spája hlavne viera v Trojjediného
Boha, život v Kristovi a úcta k Svätému písmu.
Okrem dialógu s oddelenými kresťanmi
si Katolícka cirkev na koncile mala uvedomiť, že ona sama netvorí monolit rímsko-latinskej
kultúry západu. Prítomnosť patriarchu Maximosa IV. z Antiochie a ďalších katolíckych
hierarchov východného obradu túto skutočnosť živo pripomínala v koncilovej aule baziliky
a našla svoje konkrétne vyjadrenie v druhom dekréte rovnako schválenom 21.novembra
1964:
„Dekrét o východných katolíckych cirkvách: Katolícka cirkev
si veľmi váži ustanovizne, liturgické obrady, cirkevné tradície a spôsob života východných
cirkví. Keďže tieto cirkvi vynikajú úctyhodnou starobylosťou, prejavuje sa v nich
tradícia, pochádzajúca od apoštolov, sprostredkovaná cirkevnými otcami, ktorá
tvorí časť božsky zjaveného a nedeliteľného dedičstva univerzálnej Cirkvi.“ (OE 1)