Zamyslenie P. Bubáka na 22. nedeľu v cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k nasledujúcej 22. nedeli v cezročnom období s názvom Veci naopak.

Milí priatelia, snáď sme si už zvykli na to, že hodnoty Božieho kráľovstva nie vždy korešpondujú s hodnotami sveta. Ba čo viac, dosť často ich obracajú hore nohami. Nasledujúca 22. nedeľa cez rok tento fakt ilustruje viac než výrečne.
V prvom čítaní z Knihy Ekleziastikus sa nachádza jedna zaujímavosť, ktorá sa nazýva: irónia otočených očakávaní. Mudrc Sirach učí, že veľkosť človeka sa spozná podľa jeho pokory. Očakávali by sme opak: čím sa človek viac prezentuje, tým viac sa o ňom vie. Alebo hovorí, že múdri nie sú tí, ktorí veľa hovoria, ale tí, ktorí veľa počúvajú. Aj tu by sme si mysleli, že múdrosť sa potrebuje prezentovať, hovoriť, vysvetľovať a tak ľudí oslňovať a robiť dojem.
V žalme zasa počujeme, že Boh je príbytkom pre bedárov a bezdomovcov, slobodou pre väzňov a občerstvujúcim dažďom pre krajinu, ktorá je bez vody. Boh sa nestavia na stranu ľudí, ktorí vedú život úspechu a prosperity.
Aj v Liste Hebrejom je táto myšlienka silne prítomná. Autor tohto listu svojich čitateľov charakterizuje ako tých, ktorí sa k Bohu nedostali tradičným spôsobom, pretože takto je Boh nepriblížiteľný tak, ako je nepriblížiteľný hmatateľný vrch, či plápolajúci oheň; čierny mrak, temnota či búrka. Oni sa k Bohu priblížili inak: ako k vrchu Sion a k Mestu živého Boha, k nebeskému Jeruzalemu, k miriádam anjelov, k slávnostnému zhromaždeniu a k spoločenstvu prvorodených. Toto im bolo možné preto, lebo majú prostredníka Ježiša Krista. V Ježišovi sa tajomný a vzdialený Boh Starého zákona stáva blízkym.
Ježiš v evanjeliu sv. Lukáša je v tomto ohľade naplno dieťaťom svojej doby a tejto tradície paradoxného prevrátenia očakávaní. Jeho učenie, ktoré predniesol na hostine v dome popredného farizeja v prítomnosti židovskej elity, je založené na rade, ktorú si každý jeden z nich mohol nájsť v Knihe Prísloví (25, 6-7): „Nevystatuj sa pred kráľom a nepostav sa (ta, kde majú) miesto veľmoži. Lebo je lepšie, (aby) ti povedali: «Potisni sa vyššie, sem!» než by ťa uponížili pred kniežaťom.“
Podobenstvo, ktoré im potom povedal predstavuje ľudí, ktorí sa usádzajú na čestné miesta a nakoniec ich – červení od hanby – musia opustiť a zaujať nižšie miesta, pretože tak rozhodol hostiteľ. Takýmto ľuďom dáva inú radu: „Keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: «Priateľu, postúp vyššie!»“ Na prvý pohľad takáto rada znie, ako keby pochádzala od známeho amerického komunikátora a taktika Dale Carnegieho z 30-tych rokov 20-teho storočia o tom, ako si získať priateľov a presvedčiť nepriateľov: ak chceš vyzerať dobre, nasaď si na seba masku pokory a budeš vyzerať pokorným a ľudia to ocenia. No keď ideme do veci hlbšie zistíme, že Ježiš nemá záujem o poskytovanie nám rád o tom, ako by mala vyzerať naša dvorná etiketa, ako by sme sa mali správať a aké triky používať, aby sme sa nielen že nestrápnili, ale naopak, aby sa nám otvorili dvere do kruhov vplyvných ľudí. Ježiš sa jednoducho zaoberá existenčnou realitou: Tí, ktorí sa povyšujú – či už otvorene alebo skryto – budú pokorení a naopak tí, ktorí sú pokorní a skromní, nezostanú – bez toho, že by sa o to priamo snažili – bez povšimnutia a ocenenia.

V evanjeliovom príbehu majú problém so seba presadzovaním takmer všetci: nielen hostia, ale aj sám hostiteľ. Hostiny elity, či to už bolo v starobylých časoch gréckeho, rímskeho či židovského sveta, alebo je to v dobe našej, mali vždy tendenciu skladať sa zo známych a významných osobností. To bola pocta pre hostiteľa, pretože tým dal najavo, že on sa pohybuje vo vysokých kruhoch a že je teda váženým človekom. Ježiš toto ale napáda. „Je lepšie“, hovorí Ježiš, „keď pozveš na svoju hostinu nechcených a bezvýznamných ľudí, a keď si šťastný, že sa ti nemajú ako revanšovať. Lebo v takom prípade sa môžeš tešiť na odmenu v nebi.“
Táto Ježišova odpoveď, aj keď nemusí byť presvedčivá pre každého, je síce pekná, ale predsa zaváňa stále akýmsi taktizovaním: Nie je táto Ježišova rada zameraná na to, čo robiť, aby sme boli povýšení? Neradí nám v skutočnosti, aby sme používali chudobných k tomu, aby sme si nakoniec vydobyli vysoké miesto v nebi?
Určite nie. Ježiš v evanjeliu hovorí k skupine ľudí, ktorí si ho medzi seba pozvali, aby ho pozorovali a nakoniec chytili do pasce, a ktorí – zdá sa – rozumejú iba jednej logike, a to logike sebapresadzovania. Ich taktiky, ktoré k tomu používajú, sú však zradné a v konečnom dôsledku deštruktívne aj pre nich samých. Nech skúšajú akúkoľvek taktiku, ich údelom je život džungle: predháňanie sa jedného pred druhým, vzájomné triky jedného proti druhému, vzájomné ničenie a znemožňovanie sa.

Riešením je naozajstná pokora – nie hranie sa na pokorných, ale byť naozaj pokorným. Evanjelista Lukáš nemá záujem predstaviť nám taktiky a stratégie, ako sa dostať hore tým, že sa budeme na niečo hrať. To, čo nám Lukáš predstavuje, je to, čo už popísal na začiatku svojho evanjelia na osobe Márie, Matke Ježišovej: že Boh drví pyšných v srdci, zhadzuje z trónov svetské kniežatá a povyšuje ponížených. A nakoľko Boh nám vidí do srdca, každé hranie sa na pokorných je už vopred odsúdené na neúspech.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.