43. Koncil o iných náboženstvách a o náboženskej slobode

Ďalšia časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň SJ.

„Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám: V našej dobe, keď sa ľudstvo čoraz väčšmi zjednocuje a vzťahy medzi jednotlivými národmi sa stávajú zo dňa na deň užšími, Cirkev pozornejšie skúma svoj postoj k nekresťanským náboženstvám. Keďže má povinnosť napomáhať jednotu a lásku medzi ľuďmi, ba aj medzi národmi, všíma si predovšetkým to, čo je ľuďom spoločné a čo ich vedie k vzájomnému spolunažívaniu. Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme, a majú aj jeden konečný cieľ – Boha...“ (NAe 1)

Prácu desiatich komisií Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré zostavovali návrhy dokumentov, dopĺňal svojim špecifickým poslaním Sekretariát pre jednotu kresťanov. Na čele tohto sekretariátu stál kardinál Augustín Bea, nemecký jezuita a známy
biblista. Kardinál Bea mal veľké skúsenosti na ekumenickom poli a vďaka svojej priateľskej a otvorenej povahe vzbudzoval dôveru u nekatolíckych pozorovateľov, ktorých sprevádzal na zasadaniach koncilu. Okrem nadväzovania bratských vzťahov s rôznymi kresťanskými denomináciami sa mal Beov sekretariát podieľať na príprave Dogmatickej konštitúcie o Božom zjavení Dei verbum a Dekrétu o ekumenizme Unitatis redintegratio. Pápež Ján XXIII. k tomuto ešte osobne požiadal kardinála Beu o vypracovanie Deklarácie o židoch (De Iudaeis), z ktorej sa postupne počas koncilu vyvinula Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám pod titulom Nostra aetate (V našej dobe).
„Predsa len,“ píše kardinál Bea o deklarácii v časopise Civiltŕ Cattolica, „viac než raz zaznela v našich mysliach otázka, ktorá sa týka toľkých krajín zeme a hlavne rozsiahlych území Ázie a Afriky: Vari nie je počet ľudí, ku ktorým sa dostalo naše misionárske pôsobenie, len malou kvapkou vody vo veľkom mori nekresťanských národov? Čo sa teda stane s týmito nekončiacimi zástupmi? Aký postoj má zaujať Cirkev voči toľkým nekresťanským náboženstvám?“ (CC 17.IX.1966)
Odpoveďou mala byť spomínaná deklarácia Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate: „Katolícka cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.“ (2)

Bez toho, aby Katolícka cirkev upustila od povedomia svojej jedinečnej blízkosti s Bohom skrze úzky vzťah s Ježišom Kristom, ktorý je „plnosťou náboženského života“, sa koncil postavil pozitívne ku všetkým náboženstvám, lebo ony sú vyjadrením základnej túžby človeka po Bohu. „Prívrženci hinduizmu,“ píše sa v deklarácii, „skúmajú Božie tajomstvo a vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou mýtov a prenikavým filozofickým hľadaním... Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia... Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu...“ (NAe 2-3)
Najväčší priestor je ďalej vo štvrtej časti venovaný židovskému náboženstvu, s ktorým je kresťanstvo neoddeliteľne spojené, pretože „sa živí z koreňov šľachetnej olivy“ – použijúc obraz sv. Pavla nachádzajúci sa v deklarácii – t.j. kresťanstvo celkovo vychádza z prvotnej zmluvy Božieho vyvoleného národa.
Tento text o vzťahu k židovskému náboženstvu, ktorý kardinál Bea napokon nazval vo svojom článku „príkladom bratského dialógu“ sa formuloval dlho. Aby sa odstránili všelijaké kontroverzie – politické a antisemitské –, musel sa v deklarácii vynechať sporný výraz „bohovražda“ a dvaja biskupi zo Sekretariátu pre zjednotenie kresťanov De Smedt a Willebrands spolu s otcom misionárom Dupreyom precestovali Blízky východ, kde predstavili vládnym činiteľom a miestnym patriarchom arabský preklad deklarácie. Z arabských krajín totiž prichádzali protestné hlasy, že týmto vyhlásením má koncil na zreteli politické ciele a uznanie Izraelského štátu. Koncilová výprava však osobnými návštevami zahnala tento tieň pochybností a ukázala živý záujem Cirkvi aj o iné náboženstvá s cieľom vytvárať „univerzálne bratstvo“, o ktorom sa píše v poslednom, piatom odseku tohto najkratšieho koncilového dokumentu.
Moslimské krajiny tak potrápili sekretariát kardinála Beu pri príprave živnej pôdy medzináboženského dialógu. No sekretariát musel pri tvorbe ďalšej deklarácie čeliť námietkam aj zo strany tradične katolíckych krajín. Vyhlásenie o náboženskej slobode malo pôvodne tvoriť poslednú kapitolu Dekrétu o ekumenizme. Avšak podobne ako prvá Deklarácia o postoji Cirkvi k iným náboženstvám, aj táto si našla medzi koncilovými dokumentmi svoje osobitné miesto.

Keď sa 23. septembra 1964 otvorila debata o návrhu dokumentu o náboženskej slobode, nikto z rečníkov nepochyboval, že takéto vyhlásenie je skutočne potrebné. No predsa len sa biskupi z Talianska, Španielska a Latinskej Ameriky zháčili pri myšlienke, že žiaden štát by nemal uprednostňovať jedno náboženstvo či jednu Cirkev. Podobne bolo pre nich ťažšie stotožniť sa s názorom, že každý človek má právo slobodne si zvoliť náboženské vyznanie. Obávali sa odpadu veriacich od Cirkvi či ľahostajného prístupu k viere pri takýchto postojoch.
Prístup tvorcov deklarácie z kruhu Sekretariátu pre zjednotenie kresťanov bol v tejto veci čestný – ak si Katolícka cirkev nárokuje pre svoje pôsobenie ovzdušie slobody, nemôže túto slobodu upierať iným cirkvám a náboženským skupinám. Tieto majú rovnaké práva a Katolícka cirkev, keď sa chce predstaviť svetu ako opravdivé Kristovo telo, musí tak činiť silou pravdy a evanjelia bez akéhokoľvek nátlaku.
Pri prezentovaní deklarácie hovorca sekretariátu Mons. De Smedt nazval náboženskú slobodu „vonkajšou autonómiou človeka“ (ab extra). „Vonkajšou“, pretože „vnútorne“ (ab intra) človek závisí úplne od Boha a odkrýva v sebe hlas svedomia. Sloboda súčasne vyžaduje zodpovednosť a dobre formované svedomie. Nároky na ľudskú osobu týmto rastú, ale zároveň sa človek otvára pre hlbší vzťah so svojim Stvoriteľom. Predposledný deň koncilu 7. decembra 1965 Mons. Felici prečítal koncilovému zhromaždeniu prvú vetu z novoschválenej deklarácie:

„Deklarácia o náboženskej slobode: Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú a rastie počet tých, ktorí sa dožadujú, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a tešili sa zo zodpovednej slobody, teda aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti.“