Dieťa ako majetok a nie dar – náhradné materstvo

Celosvetový trh zo ženským telom a materstvom ako výsledok túžby po rodičovstve, niekedy ťažkom či dokonca nemožnom, na jednej strane, a túžby po peniazoch na druhej. Takto možno definovať náhradné materstvo, fenomén rozšírený nielen v západných krajinách, ale postupne prenikajúci do celého sveta. Ide o prípad, keď si heterosexuálny alebo homosexuálny pár najme ženu, ktorá sa za finančnú odmenu podrobí zákroku umelej inseminácie, vynosí dieťa a po pôrode ho odovzdá páru. Dieťa sa však v takomto prípade stáva predmetom vlastníctva a nie „najvznešenejším darom manželstva“, ako ho definuje Katechizmus Katolíckej cirkvi. Stanovisko Katolíckej cirkvi je jasné: „Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici (darovanie spermy alebo vaječnej bunky, prepožičanie maternice), sú závažne nemorálne. Tieto techniky porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Zrádzajú výlučné právo stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého“ (KKC, 2373).

Napriek tomu je dnes tento výnosný obchod podporovaný v mnohých krajinách na čele so Spojenými štátmi americkými, kde existuje niekoľko špecializovaných agentúr, ktoré páru nájdu ženu ochotnú vynosiť im dieťa, ako aj viaceré klinické centrá zamerané na náhradné materstvo a umelé oplodnenie. Niektoré americké štáty dokonca homosexuálnym párom umožňujú vystaviť rodný list dieťaťa, v ktorom sú obaja partneri uvedení ako rodičia.

Téma náhradného materstva v týchto dňoch rozprúdila horúcu debatu najmä v Taliansku, a to potom, ako katolícky orientovaný denník Avvenire zverejnil editoriál Assuntiny Morresiovej, členky Národnej rady pre bioetiku. Reakciou naň bolo veľké rozhorčenie, kritika a obvinenie z homofóbie, predovšetkým zo strany organizácií homosexuálov. Autorka v príspevku píše o rozšírenom obchode medzi bohatými pármi zo západu a ženami z chudobných krajín. Častokrát ide o ženy, ktoré už majú partnera a niekoľko detí, čím sa vylúči možnosť, že by si po pôrode nárokovali právo na dieťa. Na ponuku vynosiť dieťa tak najčastejšie pristúpia z finančných dôvodov. Túto problematiku analyzuje v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas autorka spomínaného článku Assuntina Morresiová:

„Je veľmi ťažké nájsť zámožnú, bohatú ženu, ktorá by bola ochotná za peniaze vynosiť dieťa pre tretiu stranu. Je jasné, že vo väčšine prípadov ide o skutočné obchodovanie, pretože len kvôli peniazom možno urobiť niečo také. A je to namierené proti chudobným ženám. Takéto tehotenstvá bývajú objednávané predovšetkým u takých žien, ktoré si ani neuvedomujú vlastné práva. Je vskutku ťažké, aby bola nejaká žena, vedomá si svojich práv, ochotná nechať si za peniaze vziať dieťa, len čo ho porodila, po tom, ako ho v brušku nosila deväť mesiacov; často bez toho, aby vôbec vedela, či je to chlapček alebo dievčatko. Len si predstavte, vychádza jej mlieko, ale dieťaťa nikde! Toto všetko, čo patrí k tehotenstvu, je tak obmedzené na produkciu v prospech tretej strany.“

Autorkino označenie tohto javu za „obchod“ či „maternicu na prenájom“, si vyžiadalo mnoho kritiky zo strany tých, ktorí tvrdia, že táto otázka je záležitosťou slobodného rozhodnutia. Nájdu sa aj takí, ktorí náhradné materstvo označujú za istý druh altruizmu, teda akéhosi obetovania sa v prospech druhého. Assuntina Morresiová to komentuje takto:

„Keby to nebolo tragické, bolo by to prinajmenšom komické. Nech mi niekto povie, že rozhodnutie indických žien, žien z Guatemaly, Ukrajiny, ktoré sú možno po dobu deviatich mesiacov držané na klinike akoby boli kvočky, je slobodnou voľbu. A je tiež potrebné byť intelektuálne čestnými. Táto prax sa týka heterosexuálnych a homosexuálnych párov a jej šírenie je, pochopiteľne, veľmi podporované predovšetkým v mnohých krajinách, kde sú homosexuálne zväzky uznané zákonom. Je jasné, že mužský homosexuálny pár nemá iné možnosti, ako mať deti, ktoré by s ním boli biologicky viazané. Určite, sú tu aj zámožní ľudia, ktorí chceli mať svoje dieťa, ktoré by s nimi malo nejaké biologické puto, a zaplatili si ženu, ktorá poskytla na deväť mesiacov svoju maternicu, ako aj ďalšiu, ktorá poskytla svoje vlastné oocyty (vajíčkové bunky).“

Ľudia, ktorí sa však stavajú proti náhradnému materstvu, či už v prípade heterosexuálnych alebo homosexuálnych párov, bývajú obviňovaní z homofóbie... Talianska novinárka, ktorá to zakúsila na vlastnej koži, hovorí:

„Ostala som šokovaná zo slov, ktorými asociácia zaútočila na články v Avvenire, pretože použila práve toto slovo. Som veľmi znepokojená skutočnosťou, že akonáhle niekto, hoci by ani nepoužil nejaké odlišné slová, ale hovorí o objektívnych skutočnostiach pred zrakmi všetkých, je ihneď obvinený z homofóbie. Ak chcú asociácie homosexuálov skutočne chrániť práva menšín a zraniteľných osôb, mali by byť na našej strane, odsúdiť tento fenomén a nie hovoriť nám, že sme homofóbni.“

Centrum pre ľudské práve v Maroku uviedlo, že za posledné roky najmenej 600 žien, samozrejme nemajetných, prenajalo svoju maternicu za v priemere asi 15-tisíc eur. Na to, ako to vyzerá v iných krajinách zapojených do tejto činnosti, redaktorka denníka Avvenire odpovedá:

„Najdôležitejším štátom, s najväčším počtom žiadostí o náhradnú matku, je India. Väčšinu zahraničných párov, ktoré prichádzajú do Indie, predstavujú Angličania. Anglicko síce povoľuje náhradné materstvo od roku 1985, ale v krajine, v ktorej sú práva ľudskej osoby dostatočne etablované, je náhradné materstvo oveľa menej dostupné. Napríklad v Anglicku je žena, ktorá porodí dieťa, právnou matkou dieťaťa, a aj keď jej už bolo zaplatené, má stále právo si dieťa ponechať. Chcela by som vidieť, či príde polícia, aby jej ho zobrala bez jej súhlasu. Vieme tiež o Thajsku, Ukrajine, je nám známa Guatemala a vieme aj o východných krajinách. Od roku 2006 do 2010 sa tento okruh zvýšil o tisíc percent.“

Problematike neplodnosti u manželov sa venoval aj Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris Consortio, kde takéto páry povzbudil nasledovne: „Neslobodno však zabúdať, že manželský život nestráca svoju hodnotu ani vtedy, keď plodenie nie je možné. Telesná neplodnosť môže byť totiž manželom príležitosťou na to, aby preukazovali iné dôležité služby ľudskej osobe, ako je napríklad prijatie dieťaťa za svoje, rôzne výchovné akcie, pomoc iným rodinám alebo chudobným a postihnutým deťom“ (14. kapitola). –mf–

Zdroj: Avvenire (20. august 2013)