Príhovor kard. Jozefa Tomka: Jean Vanier, svedok Božej nehy

Dnešní ľudia túžia po láske a po nežnosti. Ešte viac tí, ktorí sú slabí, bezmocní, alebo utrpeli nejaké telesné či psychické poranenie. Dnes už nepriťahuje postava nejakého Übermenscha-supermana-nadčloveka bez srdca. Počúvame viac svedkov ako učiteľov. Reč lásky je pôsobivejšia ako veľké slová. Aj cez vieru hľadáme viac Ježiša, Bohočloveka, ktorý nás miluje „ľudským srdcom“ skôr ako mocného Stvoriteľa z nadhviezdnych výšok. Asi preto obdivujeme predovšetkým ľudí, ktorí uskutočňujú a rozširujú lásku medzi ľuďmi. Matka Terézia je medzi nimi najznámejšia a uznávaná na celom svete. Stále väčšiu pozornosť vzbudzuje ako moderný svedok Božej lásky a nehy Kanaďan Jean Vanier.

Jean Vanier sa narodil 10. septembra 1928 v Ženeve, ako syn generálneho gubernátora Kanady, čiže prvej politickej osobnosti tejto krajiny (po britskej kráľovnej ako hlave domínia). Jean sa dal na vojenskú dráhu a bol už dôstojníkom v námorníctve. Naraz však zmenil svoju cestu, lebo cítil potrebu – ako to sám priznáva – poznať hlbšie pravdu, evanjelium a zakúsiť pokoj. Išiel študovať filozofiu na univerzite v Toronte a potom sa venoval vyučovaniu. Stále ho viedol záujem o človeka a o poznanie pravdy a falošnosti. Roku 1964 začal v Trosly pri Paríži spoločný život s dvoma mentálne postihnutými osobami. To bol zárodok takých spoločenstiev, ktoré dostali meno „Archa“, čiže „Koráb“. Vstúpili k nim aj študenti, ktorí nemali chuť do učenia, ale si kládli otázky, „kto som, prečo som taký, prečo mi nikto neverí, prečo moji rodičia nie sú šťastní, že jestvujem“. Tiež iné osoby, ktoré sa pýtali, kto ich má naozaj rád. Roku 1968 Vanier so skupinkou svojich spolupracovníkov zorganizoval stretnutie mentálne postihnutých, ich rodičov a priateľov v známom pútnickom mieste Lurdoch. Na Veľkú noc roku 1971 sa ich tam už zišlo dvanásť tisíc z pätnástich národností, medzi nimi bolo štyritisíc mentálnych prípadov. Spoločenstvá sa rozšírili po svete, aj stretnutia sa opakujú ako „miesta odpustenia a radosti“.

Jean Vanier ešte žije, v septembri 2013 bude mať 85 rokov a robí dojem silného a zdravého človeka. Jeho knihy sú zväčša malé, písané jednoduchým ale obsažným štýlom, ktorý je blízky moderným ľuďom. Často sa opiera o evanjelium, ale pri tom je pevne zakorenený v konkrétnom živote natoľko, že jeho tvrdenia sa niekedy zdajú filozofiou alebo prirodzenou etikou, inokedy zas úvahou „podľa zdravého rozumu“. Vanier však ostáva vždy hlboko, až nežne ľudský a nehanbí sa za to. Jedna z jeho knižiek má názov „List Božej nežnosti“, iná „Objímme našu ľudskosť“, ďalšie „Ako chutí šťastie“, „Každý človek je posvätná história“.

Zdá sa, že najmä v našej západnej civilizácii, ktorá vytvorila tvrdé vzťahy medzi ľuďmi a rozkladá aj prirodzené spoločenstvo akým je rodina, „Archa“ a ním inšpirované hnutie „Foi et Lumière“ („Viera a Svetlo“) nachádzajú otvorené dvere práve pre ľudský, láskavý prístup ku každému človeku, najmä ak je fyzicky alebo mentálne poškodený. Archa má dnes 135 spoločenstiev v 33 krajinách, „Viera a Svetlo“ 1600 spoločenstiev v 80 krajinách. Vanier sa netají, že čerpá ducha z evanjelia. Ale v každom človeku nachádza a vyzdvihuje jeho najhlbšiu ľudskú dôstojnosť. Tá prevyšuje každý iný nedostatok a poškodenie. Na ukážku uvádzame niekoľko myšlienok z knižiek JeanaVaniera.

Ako som už naznačil, „Archa“ sa zrodila roku 1964, keď Jean Vanier a Thomas Philippe navrhli dvom mužom s mentálnym poškodením Rafaelovi a Filipovi utvoriť spoločenstvo a žiť v duchu evanjelia a blahoslavenstiev, ktoré hlásal Ježiš. Vanier takto opísal svoju skúsenosť s prvými dvoma spoločníkmi: „Rafael a Filip prežívali hlboké utrpenie, lebo boli sklamaním pre svojich rodičov a pre svoje okolie. Mať syna s hendikepom je nesmierne utrpenie, ale aj mať hendikep je nesmierne utrpenie. Obaja mali neuveriteľne citlivé srdce. Potrebovali priateľstvo a dôveru, potrebovali vysvetliť svoje potreby a niekoho, kto by ich vypočul. Príliš dlho ich nikto nechcel počúvať, nechcel alebo nemohol im pomôcť voliť si a rozhodovať o svojom živote. Oni však mali tie isté moje potreby: potrebu milovať a byť milovaný, môcť slobodne si vyberať a rozvíjať svoje schopnosti. Nedali sa ovplyvňovať módou, lebo oni nehľadia na funkciu alebo postavenie, ale vidia do srdca človeka. Nenosia masku: radosť a hnev ukážu na tvári. Žijú v prítomnosti a nie z nostalgie minulosti ani zo snov o budúcnosti. Pochopil som, že mám vykonať veľkú prácu na sebe, aby som sa mohol stať priateľom takých ľudí. Musel som objaviť odpustenie a moju potrebu odpustenia. Krok po kroku, chudobní ma naučili prijať vlastnú chudobu, stať sa ľudskejším a nájsť väčšiu vnútornú jednotu.“

„Najkrajší dar, ktorý môže ľudská bytosť darovať, je dôvera. Milovať značí darovať dôveru: je to málo, ale je to všetko“.

„Láska neznačí robiť veci mimoriadne a hrdinské, ale konať riadne veci s nežnosťou“. „S našou schopnosťou milovať sa zobudila aj naša zraniteľnosť a hlbšia citlivosť... Je lepšie vedieť, kto vlastne sme, poznať temnosti, ktoré nás obývajú, prijať ich a čeliť im, skôr ako tvrdiť, že nejestvujú a zariadiť si život tak, že temnosti ostanú skryté... Keď sa dotýkame svojich temnôt, natoľko hlbokých a hrozných, hanbíme sa a chceli by sme utiecť“.

„Nemožno vnútorne rásť pokiaľ sa nezaviažeme s inými a vedľa iných. V každom z nás je hlboká rana, túžobný výkrik, aby si nás všimli, ocenili a považovali za jedinečných a dôležitých. Keď naše spoločenstvo je iba pracovné miesto, tak sa nachádza v nebezpečenstve.“

„Nie je dôležité nájsť riešenie na všetky problémy, ale vytvoriť vzťahy a objaviť, že ten vzťah ma premieňa a otvára.“

Jean Vanier zverejnil tieto a mnohé iné myšlienky v neveľkých spisoch. Jedna knižočka nesie názov „Boží nežný list“. V nej prezradil svoj hlavný prameň, ktorý cituje na začiatku. Sú to slová sv. Pavla, ktoré napísal v Liste Filipanom: „Ak teda jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, nejaké srdce a zľutovanie, dovŕšte moju radosť, zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ. Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Fil 2, 1-4).

Kardinál Jozef Tomko