„Človek v ohrození“ - z posolstva pápeža Františka účastníkom stretnutia v Rimini

Pri príležitosti 34. stretnutia za priateľstvo medzi národmi, ktoré sa každoročné koná v talianskom meste Rimini, adresoval pápež František tamojšiemu biskupovi Mons. Francescovi Lambiasimu posolstvo podpísané kardinálom Tarcisiom Bertonem, vatikánskym štátnym sekretárom. Prečítané bolo počas včerajšej svätej omše, ktorá tohtoročné stretnutie na tému „Človek v ohrození“ otvorila. V posolstve sa okrem iného uvádza:

„Človek je cestou Cirkvi: píše blahoslavený Ján Pavol II. vo svojej prvej encyklike Redemptor hominis (porov. č. 14). Táto pravda naďalej zostáva platná osobitne v našej dobe, v ktorej je Cirkev, v čoraz viac globalizovanom a virtuálnom svete, v spoločnosti stále viac sekularizovanej a pozbavenej stabilných orientačných bodov, povolaná znovuobjaviť svoje vlastné poslanie, zameraním sa na podstatu a hľadaním nových ciest pre evanjelizáciu.“

„Ježiš Kristus je hlavnou cestou Cirkvi“, ale keďže je aj „cestou ku každému človekovi“, aj človek sa potom stáva „prvou a hlavnou cestou Cirkvi“ (porov. Redemptor hominis, 13-14), píše sa ďalej v posolstve:

„«Ja som brána», hovorí Ježiš (Jn 10, 7), to znamená: ja som prístupovým vchodom ku každému človeku a ku každej veci. Bez toho, aby sme prešli cez Krista, bez toho, aby sme na neho sústredili pohľad nášho srdca a našej mysle, nepochopíme nič z tajomstva človeka. A takto budeme takmer neodvratne nútení vypožičiavať si kritériá pre naše zmýšľanie a konanie zo sveta, a zakaždým, keď sa priblížime k našim ľudským bratom, budeme ako tí ,zlodeji a zbojníci´, o ktorých hovorí Ježiš v evanjeliu (porov. Jn 10, 8). Aj svet sa o človeka zaujíma, a to svojím vlastným spôsobom. Moc ekonomická, politická či mediálna potrebuje človeka na to, aby sama seba udržiavala a aby sa viac rozmáhala. Z tohto dôvodu sa často snaží manipulovať masy, vnucovať túžby a odstraňovať to, čo je pre človeka najcennejšie: vzťah s Bohom. Moc má strach z ľudí, ktorí vedú dialóg s Bohom, pretože ten ich robí slobodnými a schopnými odolávať prispôsobovaniu sa väčšine.“

Z toho vychádza aj téma ohrozenia človeka, ktorá stojí v centre pozornosti tohtoročného Stretnutia za priateľstvo medzi národmi v talianskom Rimini: „Naliehavá potreba návratu človeka k sebe samému, k svojej najvyššej dôstojnosti, k jedinečnosti a drahocennosti každého ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť. Je potrebné vrátiť sa k uvažovaniu nad posvätnosťou človeka a zároveň dôrazne pripomenúť, že jedine vo vzťahu s Bohom, teda v objavení a v prijatí vlastného povolania, si môže človek vybudovať svoju skutočnú veľkosť.“

Cirkev, ktorej Kristus zveril svoje Slovo a sviatosti, tak nesie veľkú zodpovednosť vychádzať v ústrety všetkým: „mužom i ženám súčasnosti, deťom i starším ľuďom, učeným aj ľuďom bez vzdelania, mladým i rodinám.“ Ísť im naproti a nečakať na to, že nás budú hľadať oni sami. V posolstve sa tak píše o evanjelizácii na školách, univerzitách, pracoviskách, v nemocniciach, väzeniach, ale aj na uliciach či v športových centrách.

„A toto je úloha Cirkvi, toto je úloha každého kresťana: slúžiť človeku, vychádzajúc hľadať ho až do najskrytejších sociálnych a duchovných zákutí. Podmienkou dôveryhodnosti Cirkvi v tomto jej poslaní matky a učiteľky je však vernosť Kristovi. Otvorenosť voči svetu je sprevádzaná a v istom zmysle aj umožňovaná poslušnosťou k pravde, ktorú však Cirkev sama osebe nemá vo svojej moci. «Človek v ohrození» tak znamená nevyhnutnosť návratu ku Kristovi, aby sme sa od neho učili pravde o nás samých a o svete, a s ním a v ňom vychádzali v ústrety ľuďom, predovšetkým najchudobnejším, ktorým Ježiš vždy preukazoval osobitnú lásku. Neexistuje však len chudoba materiálna. Je tu aj duchovná chudoba, v ktorej zovretí sa súčasný človek nachádza.“

Posolstvo v závere spomína aj postavu Mons. Luigiho Giussaniho (1922 - 2005), kňaza milánskej diecézy, teológa a zakladateľa katolíckeho hnutia Comunione e liberazione, ktoré stretnutie v Rimini organizuje:

„Sme chudobní na lásku, smädní po pravde a spravodlivosti, sme Božími žobrákmi, ako to vždy múdro zdôrazňoval Boží služobník Mons. Luigi Giussani. Najväčšou chudobou je v skutočnosti nedostatok Krista. Kým ľuďom neprinesieme Ježiša, bude to stále iba veľmi málo, čo sme pre nich urobili.“ –mf, jb–